Lodička Haiti

Je to žlté ako kuriatko, ťažké ako krava, veľké ako americký truck, vysoké ako 2 poschodia v paneláku, vie to byť strašne pomalé ale aj hrozivo rýchle… Čo je to?

Naša nová lodička Haiti! 🙂

Po spojení 2 faktorov a teda Jančiho nadšenia z lodí, ktoré išlo ruka v ruke s prácou 1.dôstojníka a neschopnosťou zorganizovať spoločné sailovanie s Joeom, sa naša túžba naučiť sa plachtiť stále zväčšuje. Hoci sa už blížil koniec augusta a nám ostáva na túto zábavku len jeden mesiac, po prepočítaní nákladov požičania lodičky nám vychádza, že ak pôjdeme sailovať iba 5 krát, bude nás to stáť rovnako a ešte ako bonus budeme mať vlastnú ľoďku, ktorú ak sa nám podarí predať … 😉

Janči mi s nadšením ukazuje žltú lodičku, ktorú nachádza na craigsliste (ak sa vyberiete do USA, tu nájdete všetko – cez prácu, ubytovanie, predaj, nákup…). Ešte v ten večer sa kontaktuje s majiteľom a dohodujeme termín vyzdvihnutia. O týždeň neskôr sa vytešení rútime v aute môjho šéfa na dohodneté miesto stretnutia.

Prekvapuje nás veľkosť a ťarcha lodičky, no John je veľmi ochotný a pomáha nám s naložením. Neodíde skôr ako si nieje úplne istý, že je dobre zaistená a že ju nikde nestratíme … Praje nám veľa zábavy a stráca sa s prichádzajúcou tmou.

Naše žlté kuriatko nieje najvhodnejší názov pre ľoďku a tak, počas 2 hodinovej cesty späť vymýšlame vhodné meno. HAITI! naša ľoď sa bude volať Haiti 🙂 veď prečo nie, má nám poslúžiť na naučenie sa plachtenia a teda utvrdenia Joea, že nás má zobrať ako posádku na cestu na Haiti! Ešte v ten večer ju s Chrisovou pomocou skladáme na pláži a nedočkavo čakáme na okamih prvého vyplávania.

Hneď druhé doobedie ju Janči doobeda skladá a poobede ju ja a Joe berieme na prvú plavbu. Joe sa mi snaží vysvetliť techniku a keď ma púšťa ku kormidlu moje presvedčenie, že som všetko pochopila rýchlo upadá do zabudnutia. Darí sa mi nabúrať zaparkovanú plachetnicu a pri parkovacom manévri otáčame ľoďku hore dnom. Celkom pekný a poučný prvý pokus.

Po pár dňoch máme s Jančim konečne spoločné poobedie a teda sa vyberáme na more. Veríme, že inštiktívne sa do toho dostaneme a pochopíme správanie vetra a kedy čo utiahnuť a povoliť. Keďže si to predstavujeme ako Hurvínek válku, väčšinu času po sebe zjapeme a vystresovane dúfame, že sa neprevrátime. Pozitívnym faktom ostáva, že každá situácia nás približuje k pochopeniu plachtenia.

Na more sa vyberáme vždy, keď máme aspoň trochu voľného času a príliv a vietor sú nám priaznivo naklonené. Ešte stále po sebe občasne zjapeme, no už sa naše plavenie začína podobať plachteniu. Mne otvára obzor fakt, že nás vietor ťahá a nie tlačí (pochopenie vztlakovej sily pôsobiacej na plachty, je prvým objavom, ktorý by mal učiniť každý, kto sa chce naučiť plachtiť). Začína to byť sranda a skvelý spôsob relaxu.

Jedno ráno ma Janči a Janka navštevujú v robote (moja raňajková reštaurácia je vzdialená 6km od nášho domova). Dávajú si výdatné raňajky a rozprávajú mi, ako po ceste obrátili ľodku a Janka utopila svoj nový telefón (prežil to :)). Cesta spať bude s dobrým vetrom ale aj tak si dávajú načas aby sa stihli vrátiť. Vlny sa strašne zvačšili a ich kombinácia so smerom vetra robí plachtenie úplným utrpením. Po hodine bojovania s osudom odstavujú ľoďku o 500 metrov ďalej od reštiky a stopujú domov.

Prinesenie lodičky späť na našu pláž trvalo týždeň. Čakanie na príliv a správny vietor v spojení s naším voľnom predstavoval skoro nezlúčiteľnú kombináciu. Prvý pokus o doplavenie lodičky späť skončil fiaskom. Najstrašidelnejšie plachtenie aké som kedy zažila! S Teru stopujeme k lodičke. Nasadzujeme stožiar, prekonávame prvé vlny a po 5 minútach nechápavo hladíme na silu prírody. Lodičku nám v kuse nákláňa na pokraj prevrátenia a pokusy o vrátenie sa na pláž, vôbec nevychádzajú. Unáša nás opačným smerom a ďalej od pevniny. Po pol hodine dosloveného odveslovania to kormidlom ku pevnine som neskutočne šťastná, že stojím na pevnine. Ospravedlňujem sa Teru za všetko zjapanie a sklamaná sama so seba sa vraciam domov.

Skvelý vietor, relatívne dobrý príliv, voľno… ideálny deň na prinesenie lodičky späť. ALE! všetci pracujú a ja som nikdy neplachtila sama a môj posledný pokus bol strašidelný. Stretávam Joea a on ma burcuje, že nemám byť princeznička a že to dám. Idem… s malou dušičkou spúšťam ľoďku na more a chytám skvelý zadný vietor. Rozrážam vlny a naberám obrovskú rýchlosť. Do pol hodiny som na našej pláži, kde ma Joe čaká so sľúbeným pivom ako odmenou.

S Jančim sa zhodujeme, že naším problémom je, že sme nikdy riadne neotočili loďku a že prekonanie strachu zo sailovania spočíva práve v tom. Fučí a sú jemné vlny. Dnes je deň na otočenie! do ľoďky si sadáme s cieľom obrátiť a dostať ju na pokraj možností. Síce sa nám nedarí obrátiť ju, ale užívame si plavbu ako nikdy predtým! S veľkou rýchlosťou rozrážame hladinu vody a tá sa nám prevaluje cez palubu. Konečne! To z čoho by sme mali predtým strach si konečne užívame ako sa má.

15.októbra spúšťame ľodku posledný krát na hladinu, avšak nie aby sme sa povozili, ale aby sme ju odniesli ku Chrisovi. Tam prečká zimu a na jar si nájde nového majiteľa, ktorý z nej bude mať snáď aspoň toľko potešenia ako sme mali my!

Haiti, bola si naša prvá a aj keď to bolo občas bolestivé, s láskou budeme na teba spomínať 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *