Cesta z Cape May do Wilmingtonu

V Cape May ostávame ešte pár dní a čakáme na lepšie počasie… plavíme sa, mrzneme, ťaháme celú noc vo vlnách Atlantiku, ideme jazerami, riekami, močarinami a nekonečnými kanálmi intercoastal waterway. Vychádza slnko a otepľuje sa…

Hurikán Sandy je preč a my stále ostávame v Cape May. Mestečko ostáva skoro bez zmien (pár polámaných konárov, opadané lístie, asi dve budovy so zničeným dreveným obkladom) až na fakt, že na ulici nie je ani noha. Teda šesť- tie naše a Joeove- nesú nás na misiu „kúpa rumu“. Už už to vyzerá, že večer budeme na čaji, keď nás pár ľudí zo susedstva posiela, že vraj, do otvoreného podniku. S prekvapením sa ocitáme v bare, v ktorom sú ľudia a tým myslím, nielen personál! Dozvedáme sa o večernej pohurikánovej párty, Joe hrá trošku na gitare a s papierovou taškou odchádzame na našu Dove.

Dni v prístave začínajú byť dosť jednotvárne. Naše počiatočné nadšenie z mestkého internetu nás opúšťa (ak sa niekedy ocitnete v US a nebude nikde nezabezpečená sieť, na ktorú by sa dalo pripojiť- Nezúfajte! Predstavte si najjednoduchšie heslo danej siete, ktoré by tam mohlo byť… a ono tam asi aj bude 🙂 príklad: heslo pre sieť CapeMaygest… capemay :)). Oprané už máme, sprchujeme sa skoro každý deň (čo je celkom šok pre našu pokožku, ktorá je síce permanentne vlhká, ale umývaná raz za týždeň), čítame, rozprávame sa s ostatnými námorníkmi … je nám zima a všade je vlhko! Zo stereotypu dní, počas ktorých čakáme, kým sa ukľudní oceán, nás dostávajú naše prechádzky do vyľudneného centra, návštevy obchodu (čo nerobí najlepšie nášmu rozpočtu) a stretnutia s Pavlou.

Pavla je Joeova kamarátka, ktorá sa o nás stará s nekonečnou pozornosťou. Každý večer máme nejaký program- či už pivo v podniku, alebo večeru u nej doma. Zoznamuje nás s jej kamarátmi a rodinou. Nosí nám jedlo, požičiava ohrievač a sušič vzduchu (čo je v týchto dňoch neoceniteľná pomoc). Tak radi by sme sa jej odvďačili za ochotu, no ona nám len s úsmevom na tvári povie: „What goes around, comes around“ (niečo ako, všetko sa ti raz vráti :))… a potom ešte dodá, že keď nám raz niekto príde do cesty, kto bude potrebovať pomôcť, máme si na ňu spomenúť a pomôcť tak, ako ona pomohla nám. Tak jej pomoc ešte získa na sile a vytvorí reťaz dobrých skutkov, ktorá bude pokračovať 🙂 (k tejto situácii ma napadá myšlienka, ktorú som nedávno čítala- „Príklad je jazyk, ktorému každý rozumie“)… Pavla si náš príklad a určite nepretrhneme reťaz!

Zúčastňujeme sa aj pohurikánovej párty, kde je Joe už známa hviezda a zase hrá pár pesničiek. Na návštevu prichádza aj Joeova dcéra Tabitha, ktorá s nami trávi jeden večer. Kapitán po tretí krát chytá do ruky gitaru v Pilot house a konečne hrá pesničku, ktorú nám raz spieval na lodi- take me to the hot spot!
(pár fotiek z Cape May).

V nedelu skoro ráno vyrážame. Máme dobrý vietor a Delaware Bay „prelietavame“ na plachty. Postupne prestáva fúkať a čo je horšie, vietor sa otáča a prináša veľké vlny. Je strašná zima, avšak slniečko nahrieva naše telá a jazdu robí ako tak príjemnú. Motor vrčí a my surfujeme vlny. Pobrežie je v tejto časti neobývané a teda nie je veľmi čo obdivovať. Keďže táto časť je po oceáne, nemáme sa kam schovať a ťaháme aj cez noc. Ja s Jančim sa striedam v spacáku a Joe ťahá celú dobu. Počas mojej nočnej služby, máme vietor zase v plachtách a vlny pekne skĺzame. Je to príjemná jazda. Sranda prestáva, keď začíname naberať rýchlosť a kapitán usudzuje, že je na čase dať dole plachty. Som za kormidlom s inštrukciami „Choď tam a potom to zvrtni proti vetru“ (Orientovať sa v tme nieje žiaden problém, až do momentu, prvého vybočenia zo smeru… áno mudrlanti, existuje kompas, a čo?). Otáčam Dove proti vetru, čo znamená postavenie sa priamo voči vlnám a strašné trepotanie plachiet (na zloženie hlavnej plachty musíme byť čelom proti vetru, inak sa nám plachta zapiera do lana, ktoré drží horizontálnu časť stožiaru- pre všetkých, ktorým sa otvára nožík vo vrecku z mojej odbornej terminológie… pardon- boom :D). Plachta je dole! s mierne zvýšeným adrenalínom, prebudeným a vystrašeným Jančim, že čo sa deje a s obtočenou prednou plachtou okolo predného lana (počas úspešného pokusu skladania hlavnej plachty, som stratila orientáciu a doslova krúžila vo vlnách, čo spôsobilo zamotanie prednej plachty). Janči mi tlmočí Joeovo kričanie z predu lode, ktorého aj napriek tomu, že stojí asi 6 metrov odo mňa nepočujem. Po asi 5-tich minútach boja s kormidlom, sa mi darí odkrútiť plachtu a Joe ju dáva dole… Som premrznutá, vystrašená a cítim sa ako lama. Beriem si kolo v spacáku a uchyľujem sa so svojím zlým pocitom neschopného námorníka spať. Budím sa na svetlo, čo znamená, že Janči ťahá piatu hodinu (o Joeovi ani nehovorím). Meníme sa a Joe ma chváli, za včerajší výkon- nie je dôležité, že som zamotala plachtu, hlavné je, že sa mi ju podarilo znovu odmotať. A tak sa s lepšou náladou a vychádzajúcim slnkom blížime k Norfolku.

V Norfolku je najväčsia základňa vojenského námorníctva (fotíme bojové a lietadlové lode). Obieha nás obrovská prepravná loď, ktorej jeden kontainer je väčší ako celý katamarán. Napájame sa na intercoastal waterway, ktorou pôjdeme až na Floridu – v podstate sa poplavíme umelými kanálmi, riekami, močiarmi a zátokami mimo ocenánu. Hlavná výhoda je, že tu nie sú vlny a sme viac chránení od zlého počasia. Nevýhodou sú však mosty, ktoré tento kanál križujú a pri tých vyklápacích (alebo otáčavých) musíme čakať, kým ich otvoria. Plavba je to určite zaujímavá… dlhé rovné kanály, lúky, lesy, mestá, delfíny…

Spočiatku plachtíme (čo je veľmi príjemné, kedže náš hlavný motor zase štrajkuje a používame iba malý záložný). Teraz už pár dní nefúka, takže čaro ticha a zvuku rozrazenej vody prehlučujú piskľavé otáčky motora. Plachtenie je skvelé- človek využíva energiu prírody, nespôsobuje hluk a neznečisťuje prírodu… a ešte je to aj relaxujúce a príjemné (pravdaže nehovorím o situácii, kde fúka ako besné, vlny majú výšku dvoch metrov a nám stíska riťky, pri veľkých náklonoch katamaránu)… Máme vlny, dobrý vietor a občas aj 9 uzlov, čo spôsobuje, že ovládanie lode znamená zaprenie sa do kormidla celou váhou alebo prípadná pomoc kolegu. Nevieme presne kedy, ale zisťujeme, že sme zlomili kormidlo. Uvoľnujeme plachty a hľadáme miesto na opravu. Kotvíme a za prítomnosti štyroch veľkých kormoránov sa púšťame do opravy… fúkame dingiho (malý nafukovací čln), spúšťame ho na rozbúrenú vodu, robíme si s Joea srandu, že má byť na nás dobrý, lebo my držíme koniec lana a on sedí v člne a nemá ani veslá :D, uvoľňujeme kormidlo, dumáme, vŕtame, drôtujeme, šróbujeme, osádzame na pôvodné miesto, dingiho vyťahujeme späť na palubu a úspešne pokračujeme daľej 🙂

Po pár dňoch mrznutia a mrholenia sa počasie zlepšuje – slnko a teplúčko (určite to má nejaké dočinenie s presúvaním sa na juh). V noci je síce stále zima, ale cez deň už netreba mať na sebe 3 nohavice, 3 tričká + 2 mikiny a bundu, čapicu a rukavice – v podstate, všetko dostupné oblečenie :)… v noci sa zima prejavuje tým, že nám nad ránom v kajute prší skondenzovaná voda na hlavy. Toto sa dá vyriešiť ignoráciou (táto varianta je dosť ťažká, keďže kvapky majú nepochopiteľnú úspešnosť trafenia ucha alebo oka), utrenia stropu (činnosť zahrňuje aspoň 5 minútové dôkladné vyutieranie stien, ináč sa všetko iba zhorší), vstaním a opustením prehánkového územia, alebo ukrytím sa v spacáku (skoro každý deň sušíme páperiaky, tak asi viete, ktorá možnosť vyhráva :)). Mimochodom, ešte nebola taká kosa, aby nám bolo chladno v spacákoch! (a to už boli rána, kedy sme mali v kajute 4°C).

Predposlednú noc kotvíme v kanáli, ktorý je určite rajom na zemi. Večerný západ slnka a prítomnosť delfínov mi napĺňa dušu pokojom a ja si znovu uvedomujem aká som šťastná a spokojná:

Teraz sme vo Wilmingtone, aby sme nabrali vodu a benzín. Trošku šok po 4 dňoch bez civilizácie. Plné bary, kopec ľudí, palmy, hotely, kopec obchodov, konzumný spôsob života. Čakáme na Georga, ktorý nám pomôže opraviť kormidlo a motor. Snáď to nebude dlhé čakanie 🙂

Za tento týždeň sme prešli cca 400 nautical miles (700km) – bežný deň okolo 50nm… Stále nám však ostáva asi 500 míľ popri pobreží a potom ešte asi 500 na Haiti…

Ešte pár obrázkov:

Jeden komentár k “Cesta z Cape May do Wilmingtonu”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *