Haiti z druhej strany

Zo severu na juh, zo sucha do zelene, z chudoby do bohatstva a z ľudnatosti do preľudnatosti.

Lano je úspešne uviazané o kotvisko a my si varíme obrovskú porciu špagiet. Z brehu k nám dolieha hudba zremixovaných amerických pesničiek v hroznom tuc-tuc štýle a prekrikuje rovnako kvalitnú hudbu z vedľalšieho domu (úplný slovenský jarmok :)). Po jedle sa presúvame na loď Papy Jovial, kde je okrem celej posádky aj Max, jeho žena Babeth a Lee so svojou priateľkou. Otvárame pivká, dozvedáme sa o bratstve pobrežia, o cestách a plavbách, ktoré Bernard (kapitán Papy Jovial) absolvoval a mnoho ďalšich zaujímavých príbehov. Na chvíľku prichádza nemecká výprava, kde je aj jeden reportér, ktorý za 5 minút vyspovedá pár z nás a my si nevieme predstaviť nič rozumné, čo by mohol zo svojho chaosného interview a nezmyslených otázok napísať. Presúvame sa na breh k Riochardovi (kotvíme pred jeho domom), ktorý sa dnes stáva novým členom bratstva.

Vsuvka 🙂 :
Bratstvo pobrežia – BP (brotherhood of the coast) je celosvetová organizácia, ktorá má 3000 členov. Vpodstate je to taký lodny couchsurfing s úzkou skupinou ľudí, ktorí si pomáhajú a sú si ako rodina. Raz do roka je celosvetové stretnutie (vždy v inej časti planéty), čo je dobrý dôvod na cestovanie.
Bernardova charakteristika bratstva: BP je vysoko disorganizované spoločenstvo ľudí, ktorí sa zaujímajú o cestovanie po vode, nemajú pravidlá a spája ich láska k moru.

Na pláži už rozvonievajú pečené ryby, chobotnica a koza. Kecáme so zaujímavým Talianom a Nemcom, ktorí pracujú pre nemeckú vládnu organizáciu na podporu rozvoja Haiti. Pocestovali už veľmi veľa a z tejto krajiny veľmi nadšení nie sú. Sťažujú sa hlavne na neefektívnu spoluprácu, kvalifikovanosť „vzdelaných“ ľudí a neexistujúcu dochvíľnosť. Večer uzatvárame poslední bdelí v družnej debate s Richardom.

Ďalší deň sa zčlovečujeme – strihám Jančiho, dávame sprchu, perieme… V novom tele a po dobrom obede nastupujeme do auta a vyberáme sa do Port-au-prince vybaviť si Kubánske víza. Richard je skvelý šofér, no neustála prítomnosť piva v jeho ruke nás veľmi neukľudňuje. S približujúcim sa hlavným mestom stúpa už aj tak vysoký počet áut a ľudí na ceste. Tá je tu však vyslovene pre autá a to čo je väčšie, viac trúbi a má pevnejšie nervy má vždy prednosť. Motorky či ľudia sa uhýbajú na krajnicu, ktorá je často rozbitá a úzka. Trúbenie, hustá premávka, tisíc ľudí, trh na krajnici, kopec odpadkov a neustály pohyb nám dáva pocítit bláznivosť tejto džungle.

Prvá zastávka je objekt doktorov bez hraníc, kde potrebuje Richard niečo vybaviť. Hneď za tým nasleduje cestovná kancelária, kde nám ale teta vysvetľuje, že pokiaľ nemáme letenky od nich, musíme ísť osobne na ambasádu (ktorá je už teraz – 12:30 – samozrejme zatvorená). Nedopatrením jej prezradzujeme, že sme na svadobnej ceste a tak sa najbližších 5 minút rozplýva nad romantickými izbami s baldachýnom v Jacmeli, kde určite musíme ísť! Nášmu baldachýnu na lodi sa aj tak nič nevyrovná – každý mesiac sa zazelenie, svojou veľkosťou nás núti sa ľúbiť ešte viac a má automatický budík za každého počasia – keď je zima, nakvapká do oka, keď je teplo, spraví saunu 🙂

Pokračujeme ďalej, vyzdvihujeme Mici (Richardovu sestru) a začíname sa škriabať do neskutočného kopca! Posledných 50 metrov strmej štrkovej cesty pred jeho domom by určite mnoho cestoviek ponúkalo ako vysoko adrenalínovú jazdu na terénnom aute. Mimochodom, on má vedľa garáže odparkovaný starý športiak, ktorý tam asi teleportoval 🙂

Dom je obrovský no nie úplne dokončený. Steny nie sú namaľované a tak je interiér trochu pochmúrny. Zaujímavosťou však je množstvo obrazov, ktoré visia na stenách. Výhľad z terasy je neskutočný – Port-au-prince ako na dlani.

Mimochodom, kto je Richard? Sympatický, vzdelaný a bohatý Haitčan, ktorý mal to štastie, že pochádza z dobrej rodiny. Jeho pradedo bol 25 rokov prezidentom krajiny. Spojením zdedeného majetku a inteligencie zveladil svoje bohatstvo ešte viac a teraz sa môže venovať rodine, záľubám a robote. Je až paradoxné, že v tejto rozvojovej krajine stretávame niekoho z hornej stovky a ešte tak priateľského a vpohode.

Cesta z mesta na loď trvá 2 hodiny a väčšina je už potme. Domáci zo zásady používajú diaľkové svetlá a vôbec sa neunúvajp prepnúť, keď ide niekto oproti. Niektoré autá majú iba blikačky a keďže častokrát jedno zo svetiel nefunguje, vyzerá to ako smerovka. v PaP míňame zápchu bočnými uličkami a s Jančim len mlčky zírame a nechápeme. Zhodnocujeme, že Richard je ako žena: stíha šoférovať, fajčiť, piť pivo, kecať s Joeom a ešte aj telefonovať – úplný multitasking (robenie mnoho vecí naraz). Po návrate sa ešte rýchlo lúčime s posádkodkou Papy Jovial, ktorá sa pohýňa ďalej popri pobreží.

Ďalšie ráno sa vyberáme na prieskumnú prechádzku do okolia. Najprv po pláži, potom cez pole okolo kravičiek do rybárskej dediny. Otáčame sa pri rozpradnutej ceste končiacej v koryte veľkej vyschnutej rieky. Cestou späť obchádzame asi trojročné dievčatko nesúce bandasku s vodou (tu si uvedomujeme veľký rozdiel medzi povinnosťami a aktivitami našich detí a tých na Haiti).

Po návrate navštevujeme všetci Maxa a jeho ženu a zoznamujeme sa s ich piatimi psami (čo je veľa, to je moc). Má velikánsky pozemok s množstvom platanov. Joe sa chváli, že vie jazdiť v tejto krajine a tak z neho robia šoféra na zajtrajší výlet do hlavného mesta (veľa šťastia). Janči, ja a Richard nasadáme o 9tej do auta, každý s pivom v ruke a vyrážame proti noci do PaP (skúsiť opäť šťastie s vízami, no tentokrát na kubánsku ambasádu). Počas cesty Richard zastavuje len kvôli dokúpeniu piva, či zonačkovaniu územia. Po jeho vily na kopci prichádzame zjavne po večierke všetkých obyvateľov. V kúpeľni nemáme uterák ani toaletný papier, zato pod vankúšom asi 10 kondómov. Spí sa dobre až do momentu kým morkosliepka (niečo ako zdomácnená prepelica) nezačne svojim prenikavým škrekotom napĺňať okolitú tmu. Okrem toho mám pocit, že mi okolo uší bzučí nejak veľa komárov. Ráno zisťujem, že som v noci plnila úlohu krvnej banky a len na mojej pravej ruke mám 34 štípancov (v prípade, že nie som nastriekaná repelentom, natretá citronelou a oblečená od päty po krk, plním úlohu Jančiho repelentu svojím telom).

Kubánska ambasáda sa nachádza v Petit Ville – bohatá štvrť vedľa ktorej sa po zemetrasení presťahovalo tisíce ľudí, ktorí prišli o domov. Keďže škody na kopci boli menšie ako v centre, usúdili, že je to tu bezpečnejšie (vysvetlením pravdepodobne je, že domy v kopci boli postavené kvalitnejšie a tak viac zniesli). A tak je svah kopca pokrytý tisícami malých domčekov, ktoré vyrastajú doslova jeden na druhom. Vláda sa nažila zabrániť vzniku tohoto slumu, no jeho rast bol rýchlejši ako jeho demolácia. Pán na ambasáde je veľmi priateľský, no my s hrozením zisťujeme, že nič nerozumieme (17 lekcií našej audio španielčiny nie je zjavne dosť). Víza dostávame za 15 minút a 15 dolárov.

Nasleduje ambasáda Dominikánskej republiky, kde Richard čaká asi hodinu a platí 120 dolárov (nečudo, že mnoho Haitčanov je v DR načierno).

Pokračujeme na autobusovú stanicu, kde nás náš hostiteľ nakladá priamo do autobusu a dáva inštrukcie šoférovi (teraz sa cítime ako úplné turistické lamy, neschopné akejkoľvek samostatnosti). V jednom kuse klope niekto na okienko a snaží sa nám niečo predať (najprv nám to príde veľmi otravné, no po chvíľi zisťujeme, že tu je toto bežný spôsob nakupovania. Po 20tich minútach sa konečne pohýňame. Šofér vypeckuje anglický playlist s tromi pesničkami a tak sa celú cestu strieda Celine Dion s Whitney Houston. Sme milo prekvapení, keď niekoľko krát zastavuje chodcom a dávame prednosť motorkám. Aj napriek inštrukciám musíme zastaviť šoféra my a aspoň s malým pocitom, že sme dnes niečo vybavili sami, odchádzame na našu Dove. Joe sa vracia neskoro večer s úspešného taxikárčenia po PaP a oznamuje nám, že ide zajtra aj s Nemcami do DR.

Ráno dáme na brehu kafčo a omeletu, zbalíme ruksak a vyrážame do Leoganu ( mesto, ktoré bolo veľmi zasiahnuté zemetrasením). Zastavujeme prvý tap-tap (názov vychádza zo spôsobu oznámenia, že chce človek zastaviť – 2x pobúcha silno po stene TAP-TAP :)). Tieto vozidlá sú zvyčajne prerobené staré pick-upy, do ktorých sa zmestí neskutočne veľa Haitčanov. Sú krásne pomaľované nabozenskymi temami a prijateľne lacné. V Leogane hneď po „vylodení“ ponúkajú miestni odvoz motorkou, ovocie či nápoje. Všetkých odmietame a vyberáme sa do ulíc peši. Cesta je zpolovice rozkopaná kvôli oprave potrubia. Na rohu nachádzame dom, ktorý ešte nestihol nikto zrekonštruovať (predstava, že takto a horšie vyzeralo celé mesto po katastrofe, je hrozná). Ulice sú plné a kde-tu niekto niečo predáva. Skoro kupujeme vosk na topánky, no zdá sa nám pridrahý (vidieť nás zjednávať cenu, musí byť úplná groteska, keďže nevieme poriadne číslovky). Na trhu kupujeme mangá – konečne! (Joe mi ich ospevuje od októbra). Stretávame aj jedného „blanca“ – je to Američan, ktorý tu už dva roky pomáha udržiavať kresťanského ducha v kostoloch a popri tom robí ďalšie projekty na obnovu zničenej oblasti. Zo svojou ženou a dvoji deťmi býva v miestnom sirotinci. Dáva nám tip na dobrú ryžu s fazuľami a rozpráva trošku o Haiti – fajn týpek.

Hľadáme, hľadáme až nakoniec nakoniec nachádzame reštauráciu s dvoma stolmi a vytúženým jedlom. Objednávame jednu porciu – prichádzajú dve! S našou kreolčinou sa ani nie je čo čudovať… Polievka je úplne excelentná, no ryža suchá a mäso nič moc. A cena! 550 fufniakov (bežne stojí porcia stovku) – tak nám treba, keď sa nepýtame vopred koľko to bude stáť.

Cestou späť sa trošku potlačíme v tap-tape a je nás vzadu 22 plus 3ja pri vodičovi. Tomuto hovoríme ekonomické cestovanie. Poobede sa ešte buržoázne prevezieme na motorovej lodi s Leem (stále nechápeme ako sme sa dostali do tejto spoločnosti) a pokecáme u Maxa.

Ďalšie dni píšeme články, podnikáme prechádzky na trh, kupujeme miestne pochutiny, kontaktujeme Slovákov v Jacmeli, strácame uterák v počas hustého lejaku a vetra, lovíme uterák z dna :), balíme veci, robím ohňovú show k Allanovým narodeninám (Richardov syn) a ideme na polovačku…

Naša výprava na lov miestnych prepelíc pozostáva z Richarda a jeho dvoch kamošov v maskáčovom outfite, pomocníkov v žabkách a nás dvoch v krikľavých tričkách a veľkých topánkach. Do hôr sa vezieme s vetrom vo vlasoch vzadu na korbe pick-up trucku bez strechy – nebezpečné ale skvelé. V kopcoch sa rozdeľujeme – Richard, jeho nosič zbrane a my sme v jednej skupine, zbytok v druhej. Zo začiatku je to celkom pohodová, príjemná prechádzka po prírode s občasným behom. Nosič zbrane kde-tu hádže kameň do krovia a čaká, či odtiaľ niečo vyletí. Prvý výstrel triafa prepelicu. Strkám si pierko za ucho a Janči sa stáva nosičom koristi. Ďalšia mŕtvolka pribúda asi po 15tich minútach… sme spotení ako myši pot kvapká vo vysokej intenzite s našich nosov. S veľkým úsmevom nám náš hostiteľ podáva živý „suvenír“, ktorému otrhal perie z krídel a popri tom chudinke prepelici zlomil paprčku. Nechápavo sa pýtam prečo ju nezabije a nechá ju trápiť sa, no on len odpovedá, že čerstvá bude lepšia… A dosť, už sa mi to nepáči! Áno, jeme mäso. Áno, umierajú kvôli nám zvieratá. Ale NIE, nemusia sa kvôli nám trápiť. Poprosím miestneho chlapca, či môže ukončiť život tohto tvora. Asi 3krát jej zatočí krkom, strašne to zaškrkoce a asi po 10sekundovom trepaní jej padá hlava k zemi. Neviem či sa dá hovoriť o humánnosti pokiaľ ide o poľovačku, ale cítim sa trošku lepšie. Naše behanie po horách sa končí so začínajúcou tmou – 3 hodiny rýchlej chôdze a polobehu v kopcovh nás doslova vyšťavilo (a to sme necikali ani raz :)). Stretávame sa aj s druhou skupinou, ktorá má asi 5 úlovkou a rovnakým spôsobom ako sme prišli – s vetrom vo vlasoch – aj odchádzame.

Na dome sa k nám okolo 11tej pripájajú Slováci zo Jacmelu a dohadujeme ranný odchod na náš výlet na západ…

3 komentáre pri “Haiti z druhej strany

  1. … sranda ze v Nepale sa ich „tap-tapy“ pohynaju na 2 buchy a na jeden prave zastavuju. Vidno ze je to na opacnej strane zeme.

  2. Caute; konecne sa dostavam na net. Vyuzivam chvilu, kedy konecne maju po 5 hodinach a litru a pol tekutin zmohla potreba ist na koniec vagona. Cita totiz vas blog cely od zaciatku. A ked sa jej spytam, o com prave cita, ma len zrusi, ze teraz nemoze, lebo je to napinave. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *