Ako sme verili viac mape ako domácim

Plán je jasný – zo Santiaga po pobreží, potom cez hory do Cruce de los Banos a odtiaľ v Baire napojenie na carrateru central. Mapa nepustí, toto je najlepšia a najzaujímavejšia varianta… prečo nám ale všetci kubánci vravia, že sa to nedá prejsť?

Pvé kilometre v sedlách našich holúbkov sú skvelé. Mesto opúšťame definitívne asi do dvoch hodín od štartu a už aj tak nízka premávka sa zrieďuje na úplné minimum. Pár kopčekov, ale všetko vyšlapateľné. Krajina plynie okolo a my sa tešíme z vetra vo vlasoch… tieto dve kolesá pod zadkom nám dávajú toľko voľnosti :).

Stojíme! Janči ohol pedál (mimochodom, to je ten nový „kvalitný“ vymieňaný včera). Rozhodujeme sa pre opatrné pokračovanie ďalej. Vchádzame do dediny, no opravár pracuje až zajtra… nevadí, neskôr bude určite niečo, kde kúpime nový. Cesta sa zlepšuje – úplne nový, tmavý asfalt s premávkou jedno auto za 10 minút. Toto sú najlepšie cyklistické chodníky na svete! Stretávame veľkú skupinu rýchlostných cyklistov, ktorí okolo nár prefrčia ako Ferrari okolo Trabanta. Prechádzame cez ďalšie dedinky, ktorých výzor sa pohybuje niekde na stupnici „neobývané“ alebo „poloprázdne“ a dochádza nám, že nový pedál v týchto končinách nevyčaruje ani kúzelník. Prechádzame mnoho zákrut a dvíhajú sa aj prvé kopčeky, do ktorých musíme našich 50kilových tátošov vytlačiť. Kupodivu to ide ľahšie ako by sme predpokladali.

Asi na 25.km sa cesta dosť zhoršuje a asfaltku menia kamene s prachom (ako sa dozvedáme, opravujú následky vyčínania Sandy). Naša rýchlosť sa citeľne znižuje, keďže nechceme spraviť defekt hneď nazačiatku a slnko riadne hreje. Táto príjemná kombinácia nás donúti zastaviť v tieni pozostatku autobusovej búdky, ktorá sa stáva našim útočiskom v najbližších dvoch hodinách. Janči ide po kávu do neďalekej kafetérie a ja si zatiaľ dezinfikujem nohu a natieram môj zápal, vďaka ktorému mám členok aj priehlavok úplne napuchnutý. Užívam sa pokoj a oddychujem. Vtom na mňa prehovorí nejaký hlas tesne nad mojou hlavou (nie, nie je to moje svedome :), ale hrubý mužský hlas rozprávajúci španielsky) a ja temer chytám infarkt. Nado mnou je okienko na druhú stranu búdky a kubánsky lokál zjavne zhodnotil, že toto je najlepší spôsob ako sa mi prihovoriť. Ponúka mi mangá a ja zvyknutá odmietať všetkých amígov, nič nechcem. No on mi ho chce darovať a dáva mi bez vypýtania si čo i len centu tri kusy. Janči sa vracia s jugom (džúsom), lebo kávovar bol odplavený počas hurikánu a asi dve hodiny spolu všetci debatujeme o tom, aké je to na Slovensku a aké je to tu. Ukazujeme mu aj trasu, ktorou chceme teraz ísť a on tvrdí, že to nedáme (môj milý, si ešte nevidel, aký sme šikovní :)). Dáva nám tip, kde môžme spať, seká cukrovú trstinu a píše svoju adresu, aby sme ho mohli navštíviť, keď sa raz vrátime. Konečne, Kuba má aj nezištných úprimných ľudí.

Pokračujeme stále s pripekajúcim slnkom. Cesta sa zase zlepšuje, no moja pneumatika fučí a Janči ju musí každých 5 minút dofúkať. Do Paraiso de Eva (môj raj :)) prichádzame ešte pred západom slnka. Dávame kúpeľ, skvelú večeru a karimatky si rozkladáme priamo na terase. V noci riadne fučí, no keď sme boli lenivý postaviť stan, tak nám treba. Ráno nás už o siedmej čakajú na stole raňajky – buchtička a omeleta, slané mlieko s cukrom (?) a káva. Od domácej dostávame ako bonus 2 chleby zadarmo a vyrážame v ústrety našemu plánu.

V dedinke Rio Seco odbáčame na bočnú cestičku, kde sa aj posledný náznak asfaltu stráca a vymieňajú ho veľké skaly, prach, štrk a strmý svah. Prechádzame okolo modrobielej budovy, ktorú identifikujeme ako medicínske centrum. Mám nohu ako slon a tak sa tam ideme spýtať na radu. Sestrička si ma berie do ordinácie, kde mi hĺbkovo vydezinfikuje ranu, niečím namastí a zalepí. Rýchlo rozprávajúca doktorka sa zatiaľ snaží dostať z Jančiho informácie o mojom stave (ako si isto viete predstaviť, veľmi jej nerozumel). Predpisuje mi antibiotiká a masť, no najbližšia lekáreň naším smerom je až za horam a my netusíme, kedy sa tam dostaneme. Ukazujeme jej našu zásobu liekov a ona z toho vyberá tabletky z účinnou látkou, ktorých síce nie je dosť, no do najbližšej civilizácie postačujúco. Poďakujeme, nič neplatíme a pokračujeme do kopcov. Zo začiatku trochu tlačíme, potom nasleduje úsek, kde sa dá bicyklovať a pešo ideme iba občas. A potom… tlačíme, obiehame tetu z vedrom idúcu tým istým smerom, tlačíme, oddychujeme, tlačíme (teta sa v učitých úsekoch zľutuje a pomáha mi), oddychujeme, tlačíme … prichádzame do dediny odkiaľ by už mala byť dobrá cesta vzdialená iba pár kilometrov. Nachádzame tieň a oddychujeme. Okolo nás prechádzajú iba ľudia na koňoch alebo pešo. Nedá sa si nevšimnúť ich počudovanie, čo tu títo dvaja blázni robia s bicyklami. Posilnení fazuľami z plechovky a mangom od uja pokračujeme ďalej.

Cesta je zlá, no tlačíme bez šomrania… teda až do momentu kedy je kopec tak strmý, že musíme dvaja tlačiť jeden bicykel. Po druhom pošmyknutí sa a páde začína Janči fakt nadávať. Pomalý výstup do kopca je nekonečný – už nech sme tam! Jedniné tvory čo obiehame sú kozy, kravy a ľudia na koňoch (teda tí obiehajú nás). Vrchol! Konečne sa budeme aj viezť, nie len tlačiť. Kvalita cesty sa však nemení a s našimi veľmi chabo fungujúcimi brzdami zisťujeme, že zlé ešte len príde. Predlaktia máme stuhnuté a nafúknuté ako bandasky z úbohých pokusov ubrzdiť bicykle dole kopcom. Po 15minútach opäť tlačíme a náznak lepšej cesty či konca kopcov ani náhodou. Dostať sa odtiaľto nám bude trvať aspoň tri dni! Zamýšľame sa nad našou hlúposťou nedôverovať domácim a každý s vlastnými myšlienkami či výčitkami potichu tlačíme ďalej.

Počujeme motor… halucinácie, či? Spomedzi stromov nákladné auto plné Kubáncov. Tí nám kývajú a kričia šoférovi aby zastal. Idú do toho istého mesta, kam sa chceme dostať. Bez pýtania sa na vzdialenosť (kľudne by to mohlo byť odtiaľto 10 minút – máme dosť!), nakladáme holúbkov hore a pridávame sa k veľkej a veselej skupine ľudí. Janči viac vpredu kecia s reportérmi s miestnej telky a ja vzadu s celým zbytkom. Začína kolovať flaša domáceho rumu – po prvom glgu mi dochádza, že som na antibiotikách a teda ďalšie kolá odmietam (kolujú asi 4 flaše v rýchlych intervaloch). Síce ešte nevieme veľa slovíčok, sme schopní viezť celkom vtipné konverzácie celú cestu. Tá trvá minimálne hodinu po fakt zlých a strmých hore-dole svahoch. Som vďačná, že sa vezieme na korbe párty nákladiaku a nie na našich holuboch.

Do Cruce de los Banos prichádzame už za tmy a reportéri nás berú do reštaurácie. Veľmi lacná a hlavne najrýchlejšia obsluha akú sme kedy zažili (normálne ich upodozrievame, že to mali už naložené na tanieroch). Záchod je bez prkienka, toaleťáku a bez vody. Tá je vo flaši pri vchode, kde si môžeme umyť ruky, no ako sa splachuje, to domyslené nemajú. Dovolia nám rozložiť si stan na terase, čo je super, lebo nemáme potuchu, kde by sme teraz hľadali miesto na spanie.

Spí sa dobre, kým nám niekto nezačne zvoniť na zvonček. Výjdeme von a tam policajti. Boja sa o našu batožinu, ktorú máme pri stane a chcú ju z bezpečnostných dôvodov zobrať na stanicu. Nie, nespúhlasím. Všetky tašky radšej napcháme dnu ako ich ráno zháňať po meste. Náš stan má síce 225cm na dĺžku, no šírku jeden meter a tak napratanie všetkéhé za hlavu znamená, že si viac nemôžeme vystrieť nohy. To tak, keď sme chceli čo najmenšiu váhu a nemysleli sme na to, kam pôjdu naše veci.

Rada pre druhých: vždy myslite aj na batožinu! Počet osôb, ktorí budú v stane spať plus minimálne jeden. Tých pár gramov navyše je naozaj zanedbateľných a netreba sa báť o svoje veci.

Spí sa ako na krátkej posteli a tak sme ráno dosť dolámaní. Dávame raňajky, kupujeme antibiotiká a masť (7pesos – cca 0,25euro) a mladý opravár bicyklov opravuje Jančimu 2 hodiny pedál. Je veľmi šikovný a milý a ako darček mu nechávame kliešte (sú ťažké, takže sa ich radi zbavíme).

Okolo obeda sa konečne dostávame za mesto (mimochodom Cruce de los Banos bolo kolískou revolúcie a na kopci stále horí večný oheň). Až do neskorého večera sa strieda tlačenie na dlhokánskych kopcoch s príjemnými zjazdmi (po asfaltke je to úplne o niečom inom).

Cez mestečko Baire prechádzame už s blížiacou sa tmou, no platit za casu sa nám nechce. Už po carratere central (cesta pretínajúca krajinu zo Santiaga po Havanu) sa ponáhľame ďalej za mesto nájsť niečo vhodné na postavenie stanu. Nakoniec sa „ukrývame“ v ovocnom sade pri bočnej cestičke, kde sú jedinou nepríjemnosťou červené mravce, ktorým sme sa zjavne rozložili na domčeku (ups). Pred spaním si ešte vyťahujeme kliešte, ktorých hlavičky nie a nie sa pustiť a musíme s nimi bojovať skoro 20minút. Okrem toho je však noc príjemne chladná a pokojná…

Mapa:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *