Perla karibiku a jej prekvapenia v atómovom mestečku.
Cienfuegos sa považuje za perlu karibiku vďaka svojej zachovalej koloniálnej architektúre, upraveným nábrežím, množstvom galérií či sôch na ulici a službami orientujúcimi sa na turistov (na náš vkus pridrahé).
Po skoro pol dni túlania sa uličkami a zistení, že najbližší vlak do Havany ide až o 2 dni (?), odbicyklujeme za mesto, kde na zastávke plnej ľudí oznamujeme ujovi v žltom overale kam chceme ísť. Toto miesto však nie je na zastavovanie autobusov, ale na stopovanie áut a ujo včielka je profesionálny stopár. Po zastavení vozidla (čo je dosť jednoduché, keďže vodiči musia zastať pokiaľ majú voľné miesto) zakričí konečnú destináciu a počet ľudí, ktorí sa zmestia dnu. Tí mu zaplatia 10-20 pesos cubanos a vezú sa. Nie je nám síce úplne jasná logika, prečo sa dávajú peniaze jemu a nie šoférovi ako príspevok na benzín, no tu je to proste takto.
Čakáme skoro dve hodiny a slnko nám praží na hlavy. Občasne keciame s lokálmi, ktorí sú zvedaví odkiaľ sme a kam ideme. Prestáva nás to baviť a začínam robiť veľký nápis „Havana“ aby sme mohli skúsiť šťastie sami. Po vymaľovaní prvej polovice slova (čo s perom trvá dosť dlho!) sa mi Janči smeje, že tam mám chybu :).
Pristúpi k nám mulatka a prehovorí na nás zvláštnym jazykom, ktorý sprvoti vôbec nerozumieme. Potom nám dochádza – je to perfektná slovenčina s východniarskym prízvukom. Magda je kubánka no jej mamina je zo Sečoviec a od malička sa s ňou rozpráva po slovensky. Ešte za Československa študovala v Rusku odkiaľ chodievala na prázdniny k babke. Je vyštudovaná stavebná inžinierka, má dve deti a býva blízko Varadera. Momentálne sa vracia z návštevy a tiež čaká skoro dve hodiny na vhodný odvoz. Rozprávame sa hodnú chvíľu, keď zo svojim priateľom Juliánom zhodnotia, že už je veľmi neskoro na cestovanie a pozýva nás k jej mame – že by sa z toho vykľulo slovenské stretnutie na Kube? Julián chce byť džentlmen a ponúkne mi, že pôjde s Jančim na bicykli a ja s Magdou taxíkom (prečo nie :)).
Nakladáme všetku batožinu na záhradku malého auta, v ktorom sme siedmi (vzadu štyria, na prednom sedadle dvaja, šofér našťastie sám) a Janči mi ešte pred odjazdom zakričí, že ak stratíme akúkoľvek batožinu, bude to moja vina! Cesta trvá asi 40minút, lebo musíme obísť celú zátoku až k atómovému mestečku. To vzniklo pri stavbe elektrárne, ktorú však nikdy nedokončili. Udržujú ju v jej 80% a dúfajú, že sa raz nájdu peniaze na jej spustenie. Faktom však ostáva, že v tejto oblasti nie sú pracovné príležitosti a ľudia musia dochádzať do centra.
Magda otráva dvere a zakričí na mamu, že je späť, lebo nič nešlo do Varadera. Spoza rohu vyjde asi 160cm vysoká (nízka:)) pani v rokoch, ktorej sa slušne pozdravím a keďže vidím zmätenie na jej tvári, snažím sa vysvetliť, že sme chceli ísť do Havany a nič nešlo a … Konečne prehovorí, že nemusím nič vysvetľovať, že ona je síce šokovaná, ale veľmi šťastná, že ju navštívil niekto z jej rodnej krajiny.
Pani Eva je veľmi milá postaršia pani s jemným východniarskym prízvukom (určite vie aj hutoriť, no to by sme asi nerozumeli :)). Počas štúdia sa zoznámila so svojim budúcim kubánskym manželom a keďže otehotnela, školu nikdy nedokončila. Po Magduške sa jej narodila ešte dcéra Darinka. Má dve vnúčatá, na ktoré je veľmi hrdá. Na Kube prežila cez 40 rokov a tak sme si mohli vypočuť aké to tu bolo a aké to tu je od niekoho, koho jazyk nám nie je cudzí. Do atómového mestečka sa presťahovali, keď sa stavala elektráreň. Nakoľko bol tento projekt podporovaný sovietskym zväzom a veľa ich inžinierov dozeralo alebo sa spolupodieľalo na stavbe, pani Eva tlmočila všetko od zamontovania šróbika až po funkčnosť jadrového reaktora. Dúfa však, že elektráreň nikdy nespustia – veď kto by chcel mať časovanú bombu za humnami.
Magda začne triediť igelitky a oznamuje mi, že ideme na nákup. Ešte pred odchodom ma pani Eva pošle učesať sa, že aj tak sa budú na mňa ostatní pozerať akoby som padľa z Marsu, ale aspoň nech nemám také hniezdo na hlave :D. V obchode je kopec ľudí a dlhé rady. Opýta sa, kto je posledný a čakáme (pani pred nami však vkuse odbieha a tak trochu ľutujeme, že sme sa nespýtali, kto je pred ňou). Vysvetľuje mi ako funguje ich prídeľový systém a že za predbehnutie sú sa ľudia schopní pobiť. Konečne sa dostávame na rad – prvej tete dáva svoju a maminu knižočku (Magda si nikdy neprehlásila trvalý pobyt a tak môže mať pani Eva viac potravín). Tá v nich vyškrtne, čo majú momentálne v „ponuke“ a čo si ideme vybrať aby sa nestalo, že prídeme znovu. Napíše papierik so všetkým, čo nám má byť vydané a čakáme na ďalšiu tetu. Pri nej vybaľujeme igelitky a dúfame, že sme zobrali dostatok a bez diery (toto je velikánsky rozdiel oproti akejkoľvek inej krajine – tu sa za sáčky či tašky platí a to veľa).
Prídel pre dospelú osobu na jeden mesiac (dúfam, že si pamätám správne):
- 2.5kg ryže (pol dobrej, pol zlej – nemajú dostatok)
- 2 balíky cestovín
- 1kg soli
- malý sáčok fazuliek
- 10 vajec (5 na začiatku, 5 na konci mesiaca)
- 2 sáčky kávy (50% káva, 50% pomletý hrach)
- 0.5 litra oleja
- 1 chleba na štyri osoby na deň
- mlieko je len pre deti a jeho prídel sa znižuje s pribúdajúcimi vekom (do 9 rokov)
- mäso (hovädzie) je tiež iba pre deti alebo chorých ľudí (prídel kuracieho či bravčového neviem presne)
Pikoška o hovädzine – počas celej cesty sa na pláňach okolo nás páslo množstvo dobytka, no majitelia ho nesmú zabiť. Môžu si nechať mlieko a vyrobiť syry či maslo, no každý jeden kus musia nakoniec predať štátu. Za neuposlúchnutie im hrozí väzenie. V podstate by na tom nebolo nič zlé, keby bola potom táto dôležitá surovina spravodlivo rozdelená medzi obyvateľstvo. Väčšina mäsa sa však exportuje a na Kube ostáva len to, čo sa dá zohnať iba za CUC a je teda určené pre turistov.
Po ceste domov ešte kupujeme paradajky a nejakú zeleninu vonku v stánkoch (tieto potraviny sú už pre domácich pridrahé a teda si viete predstaviť, že čokoľvek z CUC obchodu si jednoducho bežný človek nemôže dovoliť).
Vrátime sa na byt a začneme triediť ryžu a fazuľky – tu je to fakt nevyhnutné! Asi hodinu po nás prichádzajú chalani, ktorí 2 hodiny čakali na loď a za tú dobu zistili zajtrajší autobus (keďže stopovanie nemalo úspech, zajtra ideme na istotu) a pozreli si mesto. Všetci družne debatujeme, dáme skvelú večeru, ideme na návštevu k Juliánovi (ktorý chudák jediný nerozpráva po Slovensky a tak sa viacmenej len slušne usmieva) a na záver dostávame miesto na posteli so slovenskými prikrývkami a vankúšmi.
Ráno vstávame už pred šiestou, zhltneme fajné raňajky, rozlúčime sa s pani Evou a utekáme na loď. Cienfuego je síce perla Karibiku, no nám sa bude navždy spájať s prekvapivým, no veľmi vrúcnym slovenským prijatím v atómovom mestečku. Ďakujeme a snáď sa naše cesty znovu skrížia!
Odkaz od pani Evy: Drahí krajania, ak budete prechádzať týmto miestom, moje dvere sú pre vás otvorené! :)
(pre kontakt na pani Evu nás kontaktujte osobne).