Cesta na západ

Ako sme mali veľa defektov, prechádzali krásnou kopcovitou krajinou a ako som „presrala“ čas v najkrajšej časti Kuby

Po vystúpení z lodičky, za ktorú platíme 25x viac ako ostatní kubánci sa lúčime s Magdou a Juliánom a opravujeme defekt na Jančiho bicykli (ešteže máme malú časovú rezervu pred odchodom autobusu). Pohýňame sa na stanicu a po 200m je duša zase prázdna (?). Neostáva nám iné ako tento fakt odignorovať ak sa chceme ešte dnes dostať do Havany. Cesta stojí 20CUC/osoba + 3CUC za bicykel. Sedačky sú nepohodlné, klíma je vypeckovaná naplno a my sme úplne dolámaní, keď konečne vystúpime v hlavnom meste.

Nahadzujeme všetky batohy na nosiče keď Janči zistí, že si asi zabudol šiltovku na sedadle. Nanešťastie sa dozvedáme, že toto miesto slúži iba ako nástupište a výstupište autobusov a depo je inde. Dávajú nám adresu, ktorá však nieje na našej mape a dumáme, čo ďalej. Prichádzame s najhlúpejším možným riešením a tešíme sa akí sme kreatívni. Janči ide hľadať pončiara a ja čiapku – stretneme sa na tomto mieste.

Po 20tich minútach šlapania mi dochádza, že premávať sa v uliciach neznámeho veľkomesta sama, bez telefónu, bez poňatia, kde vlastne som a bez akýchkoľvek peňazí možno nie je najlepšie riešenie. Snažím sa nemyslieť na to, čo budem robiť, ak tu dostanem defekt alebo sa mi niečo pokazí… Prejde 55minút keď konečne nachádzam vytúžené depo. Asi trom osobám vysvetľujem, prečo som prišla a oni len nechápavo krútia hlavou, že som sem dobicyklovala. Nakoniec sa jeden ujo po 15tich minútach snorenia v autobusov vracia s čiapkou v ruke. Áno, nebolo to zbytočné! 50minút cesta späť a nedočkavý Janko čakajúci na dohodnutom mieste. Mám pocit, že už dávno ma nevidel tak rád ako v tomto momente. Keď vytiahnem šiltovku, stáva sa zo mna hviezda dňa 🙂

Pokračujeme najkratšou možnou trasou a asi po štyroch hodinách (prestávka na opravu ďalšieho defektu, pokec s policajtom, ktorý nám vysvetľuje, že na 5. avenue cyklisti nesmú a oprava odpadnutej tašky) môžeme konečne skonštatovať, že sme von z mesta.

Prechádzame okolo poloostrova, na ktorom je vybudovaná najväčšia lekárska fakulta na Kube. Je veľmi populárna tak pre domácich ako aj zahraničných študentov (a to ževraj z celého sveta). V obrovskom komplexe je vybudované všetko, čo budúci medici potrebujú cez učebne, laboratória, internáty, obchody či jedálne.

Tesne pred zotmením odbáčame z cesty do malej dedinky s veľkým nefungujúcim bazénom. Nachádzame nocľah u jednej fajn rodiny jedny dvere od starostu. Toto sú prví ľudia, ktorí po nás nechcú, aby sme si dali batožinu dnu – ževraj je to tu bezpečné :).

Ďalší deň sa okolie výrazne mení. Z relatívnej roviny tiahnucej sa pri severnom pobreží prichádzame do kopčekovitých oblastí v okolí Bahia Honda. Všade okolo rastú palmy a vidíme viacero ryžových políčok (poväčšinou spolupráca s Čínou). Nebyť tohto očarujúceho prostredia, určite riadne nadávame popri toľkom tlačení. Spíme za mestom na kopčeku u Tanii a Primitiva (neurážame, on sa naozaj tak volá). Tania je akčná žena, ktorá nám dáva vkuse niečo na jedenie a ešte pred spaním nám robí banánový koktejl z domácich platanov. Majú doma rovnakého holuba ako my, akurát v horšom stave. Miesto špicov na zadnom bicykli má navarené oceľové pláty, brzda ledva brzdí a plášte sú skoro predraté. Z televízie sa dozvedáme, že umrel Chavez, čo znamená, že Kuba bude aspoň týždeň smútiť.

Po rannom teplom kakavku sa rozlúčime a plní nadšenia pokračujeme v ústrety Viňalesu. Tlačíme, vezieme sa, tlačíme… nekonečná cesta, nekonečnými pohoriami – samozrejme, že je to tu krásne, len sme sa ešte nenaučili užívať si okolie v týchto momentoch. Opravujeme defekt (to by sa nám ani deň nerátal, keby to bolo bez tejto našej obľúbenej činnosti), Janči urve tašku a ťahá ju na šnúrke asi 10m za sebou (trošku vylepšuje jej vodotesnosť :D) a stretávame dvoch cyklistov – Kanaďana a Angličanku.

Už pred západom slnka je nám jasné, že budeme spať niekde za La Palma a dnes to ďalej nedáme. Uchýli nás rodina čo predáva ovocie a stan rozkladáme priamo pod ich prístreškom. Noc je kľudná až do momentu, kým v búdke nezačne pípať budík – dlho a hlasno. Ja sa z heslom „na všetko zlé sa dá zvyknúť“ snažím spať ďalej, no Janči to nevydrží a všakovakými spôsobmi sa ho snaži umlčať. Najprv vypína poistky ale alarm pokračuje a jediné, čo nepočuť, je zvuk chladničiek zvnútra (to by bolo ráno prekvapenie pre domácich). Neskôr uvažuje ako otvoriť či vypáčiť zámok no našťastie sa piskot po hodine končí a teda k tomuto násiliu nemusí dôjsť.

Posledných 30km a ževraj budeme v najkrajšej časti Kuby plnej malebných kopčekov, tabakových políčok a milých ľudí. Veľa tlačíme, po ceste má Janči dva defekty (ešteže je taký trpezlivý, lebo si neviem predstaviť nikoho iného, kto by nášho holúbka už dávno nevyhodil, nerozkopal alebo nepredal). V obchode dostávame kilo ryže zadarmo, neskôr ďalšie aj s fazuľami v dome náhodnej okoloidúcej v Replublike Chile a … konečne nás privíta nápis Viňales.

V meste je množstvo turistov (čo iné sa dá očakávať od miesta, ktoré je ospievané v sprievodcoch) a tak sa okolo nás zbiehajú amígovia, ktorí nám ponúkajú kasu, cigary a keď som chvíľku bez manžela dostávam ponuku na večernú spoločnosť :D. Dávame pauzu na námestí, kde naše holuby pútajú veľkú pozornosť. Keciame so zaujímavým francúzom, ktorý na záver hovorí peknú myšlienku:

Pravidlom cestovania je, že vždy sa ide ďalej a teda aj dobré chvíľky, miesta a rozhovory sú len na určitú dobu.

Ideme za mesto s cieľom nájsť skupinu Los Aquaticos – ľudia, ktorí nejedia lieky a liečia sa vodou. V sprievodcovi je písané, že sú veľmi milí a tak tam chceme skúsiť šťastie so stanovaním. Cestou dosť blúdime a zoznamujeme sa s lokálnou tetou, ktorá má dom v údolí. Tvrdí nám, že sa hore s bicyklami nedostaneme (no keďže my vieme, že naše holuby sú horské tvory – Ako sme verili viac mape ako domácim), pokračujeme ďalej. Jeden by si myslel, že človek sa učí z vlastných chýb, no ja mám o nás silné pochybnosti :D. Do hodiny sa vraciame so sklopenými ušami a prosíme Mulatu (meno tety), či si u nej môžeme rozložiť stan. Tá nas zruší, že predsa nebudeme spať vonku, keď má vo vnútri prázdnu izbu. Čoskoro prichádza aj jej manžel Manuel – veselý usmievavý kubánec s vráskami od vetra a slnka z práce na poli. Kým Mulata varí večeru (skvelá a je jej veľa), pán domu šúľa Jančimu cigaru zo svojho tabaku a po jedle sa miestnosť zaplní dymom.

Druhý deň ráno nás Sergio (syn) berie do kopcov na návštevu už spomenutých horských vodníkov. Neprejde ani 40minút, keď sa dostávame k prvému obydliu. Tam nás teta pozýva na kávu či džús, no keďže máme pocit, že by si za to nechala zaplatit v CUCoch, radšej odmietame. Reálne tu žijú už iba 2 rodiny, ktoré zarábajú na turistoch, sušia kávu a vyšťavujú cukrovú trstinu. Myšlienku liečenia vodou vymyslela Antonica Izquierdo. V podstate ide o formu otužovania sa. Človek sa umýva tri krát denne v studenej vode a potom prirodzene vyschne vo vetre. Z kopca je pekný výhľad, no tým sa potreba navštívenia tohto miesta končí.

Po ceste späť sa zastavujeme v sušiarni tabaku u Manuelovho brata. Na dome si každý rozsekávame kokos (ten môj je rozfrckaný asi na 20 kúskov) a vtierame sa ešte na jednu noc k rodine. Ideme sa bicyklovať – bez nákladu. Normálne mám problém s ovládaním holuba, keď je taký ľahučký :). Okolie je uchvacujúce: vyzerá to tu, akoby si niekto na rovnú lúku nahádzal kopčeky. Ľudia, ktorí navštívili Áziu toto miesto prirovnávajú k Vietnamu. Na odbočke na „prehistorickú“ maľbu (farebné dinosaury namaľované na skale nejakým umelcom v 60tych rokoch) stretávame Nadju. Dohadujeme večerné rande a pokračujeme na tabakové a ananásové plantáže. Neskôr kupujeme pivo a všetci traja konverzujeme na námestí.

Domov sa vraciame za riadnej tmy (samozrejme bez svetielka) a strašnej kosy (samozrejme bez mikiny). Tam nás už čaká večera, no ja zaliezam pod spacák, aby som sa trošku zohriala – nepomáha, mám triašku a horúčku. Do rána navštívim asi 7 krát záchod a je mi fakt zle. Celý deň preležím s teplotou 39.5 a jediný pohyb je, keď utekám na toaletu. Všetci sú veľmi starostliví, Mulata mi robí bylinkové čaje a vývary a s Manuelom vyhlasujú, že môžeme ostať ako dlho chceme. Večer príde na návštevu najstarší syn, ktorý robí taxikára vo vyleštenom kabriolete Ford ’58 a sľubuje, že zajtra prinesie nejaké Cohiby. Kým si ja „odsieram“ tieto dni, Janči sa prejedá 3 krát za deň a po každom jedle bafká cigaru. Tretie ráno už nemám teplotu a tak sa vyberáme na skúšobnú prechádzku. Počas polhodinky 2x značkujem kríky, no zhodnotíme, že s dostatkom toaleťáku sa môžeme pohnúť ďalej. Večer darujeme rodine čelovku, kupujeme cigary a vo veselom duchu sa rozprávame až do neskorej noci. Sú fakt skvelí! Odporučia nám rýchlejšiu a kratšiu trasu po poľnom chodníku, ktorý by nás mal zajtra zaviezť do Che-Guevarovského úkrytu. No uvidíme 🙂

„Skratka“ je v pohode až do prvého defektu a zistenia, že nemáme viac lepidla na záplaty. Pokračujeme asi 50m a znovu prázdna guma. Janči sa snaží kreatívne vyriešiť situáciu použitím lepiacej pásky, no nepomáha. Začína nadávať, že hodí holuby do kríkov a vykašle sa na to (hold raz sa pohár trpezlivosti musel preliať)… Nakoniec plníme plášť trávou a kým ja pomaly tlačím bicykel späť do dediny, on ide dopredu zalepiť dušu (toto obnáša romantika poľnej cestičky bez premávky – keď sa niečo stane, niet nikoho, kto by pomohol). Občasne si robím kak-pauzy v kríkoch a asi do hodiny sme schopní sa znovu pohnúť – tentokrát však po asfaltke do Pinar del Rio (ževraj najcyklistickejšie mesto Kuby).

Cesta je zdĺhavá, brutal kopcovitá a keďže začína pršať, tak sa ešte aj šmýka. Do mesta prichádzame dosť neskoro a po neúspešnom pokuse nájsť nejakú kasu, využívame pomoc amíga na ulici. Ten nás vláči po pol meste, keď sa po polhodine konečne dostávame k voľnému ubytovaniu. Janči síce vyjednáva lepšiu cenu, no aj tak sa nám tu veľmi nepáči. Zhodujeme sa, že by sme si radi dali týždennú dovolenku od cestovania. Byť doma a navštíviť rodinu a kamarátov, neriešiť kam zajtra pôjdeme a kde budeme spať a hlavne nemať okolo seba množstvo „amígov“, ktorí chcú zarobiť na každom kroku…

Ráno nakladáme bicykle do veľkého taxíka, v ktorom sa vezieme asi desiati a s pocitom, že platíme cestu všetkým spolucestujúcim, sa vydávame v ústrety novým zážitkom v Havane.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *