Habana Vieja

Atmosféra rozpadajúceho sa starého mesta, množstvo ľudí a podozrenie na choleru

Po dlhšej diskusii nás taxikár dováža až na adresu casy particular, na ktorú máme kontakt z predchádzajúcej noci. Po hodine čakania na domácu dostávame najružovejšiu izbu, akú som kedy videla (Barbie domček sa nechytá) a vyberáme sa na výlet malými uličkami starého mesta.

Domy sú vcelku vysoké (3-6 poschodí) a väčšina z nich už nemá omietku. Aj keď vidno, že posledných 50 rokov sa na nich nič neopravilo, má to tu zvláštne čaro. Pomedzi riadky sa dá stále vyčítať, ako to asi vyzeralo za svojich slávnych čias a ako sa tu žilo. Na ulici je mnoho predajcov, ktorí majú stále miesto alebo sa prechádzajú po okolí a vykrikujú alebo spievajú, čo majú – „Hay aaaqua de coco, Hay paaan, Hay…“. Najlepšie sú tety, na ktoré sa zapíska, oni spustia z balkóna košíček, tam sa vložia peniaze a oni pošlú späť dole rum. Dostávame sa na Malecon – slávna promenáda tiahnuca sa popri mori. Vlny sa rozbíjajú o jej steny a občas uštedria riadnu nádielku autám idúcim okolo (najlepší sú tí so spusteným okienkom … sprcha :D). O siedmej máme do tretice stretko z Nadjou. Ospevuje nám časť medzi Vinalesom a Havanou, čo bol aj náš pôvodný plán predtým, ako ma to pripútalo k záchodu (čo už, aspoň máme dôvod vrátiť sa). S Jančim vyfajčia po cigare a keďže ja navštevujem dvakrát záchod, radšej sa pohýňame domov.

Ráno zhodnotíme, že mať 7 dní hnačku asi nie je najzdravšie a ideme do blízkeho medicínskeho centra. Odtiaľ nás ale pošlú do veľkej nemocnice pre turistov (no jasné, jedna konzultácia 20CUC v krajine, kde je zdravotníctvo zadarmo – zabudnite!). Skúsime šťastie v ďalšej poliklinike, no tí reagujú rovnako. Vraciame sa na prvé miesto a so psími očami ich prosím, nech ma vyšetria, že ja do nemocnice nedôjdem, lebo sa cestou pokakám :). Nakoniec súhlasia a berú si nás oboch do osobitnej miestnosti. Doktor nahodí plášť, navlečie rukavice, zváži ma, zmeria tlak a začne sa pýtať kopec otázok. Nakoniec nám vysvetľuje, že tu mali pred pár týždňami choleru a všetky podozrivé prípady musia posielať na špecializované testy. Dajú mi vypiť hydratačný roztok (nechápem prečo tomu nedajú nejakú príchuť, fuj) a presunieme sa do ďalšej vyšetrovne – pre pacientov, z ktorých to „len tak tečie“. Sú tam dve lehátka s dierou (podobné sme videli na Haiti), toaleta a nejaké nástroje. Úplne nechápeme, čo sa nám snaži doktor vysvetliť (väčšina vyšetrenia prebieha s pomocou posunkou, či v španielčine), no nakoniec nám dochádza, že miniatúrna flaštička, ktorú som dostala je na vzorku a Janči v zelenom plášti má byť môj asistent pri jej získavaní … no tomuto hovorím manželská skúška :D. Asi po polhodine idem za doktorom a vysvetlím mu, že z toho nič nebude a že posledné dni nechodím na záchod kedy chcem, ale keď musím a teraz zjavne nie je ten moment. Nabalí nám domov flaštičku, predpíše antibiotiká a zavodňovacie prášky, nakáže prísnu diétu a bez zaplatenia čo i len pesa odchádzame :).

Hľadáme vhodné miesto na obed (pri tých všetkých obmedzeniach je to celkom tažké), aby som mala z čoho zaplniť flaštičku. Nakoniec zablúdime do čínskej štvrte, kde sa počas jedenia zoznamujeme z Číňanom Lai Likun, ktorý už tri roky cestuje po svete na bicykli. Nemá peniaze, vie iba po čínsky (!) a je závislý na pomoci či už svojej komunity alebo ďalších ľudí (ak sme správne pochopili, týmto spôsobom chce poukázať na dôležitosť charity). Haluz.

Po odnesení sľúbeného „balíčka“ do medicínskeho centra mi do piatich minút oznamujú, že nemám choleru a môžem sa s kľudom usmievať na tento svet. Navštevujeme námestie revolúcie, kde sú skvelé predstadené fasády s tvárou Che, Castra a ešte niekoho a s dopadajúcim slnkom sa na stene vytvárajú ich tiene. Odtiaľ pokračujeme do nemocnice (áno do tej, čo nás posielali ráno), no nie na vyšetrenie, ale nájsť Tániinho syna z Bahia Honda a dať mu pneumatiku pre jeho mamu jednu novú sme nemuseli použiť). Asi po polhodine obiehania rôznych oddelení sa dostávame na to jeho a síce tam teraz nie je, nechávame mu plášt aj s pozdravom. Vozíme po starom meste (tieto uličky človeka len tak ľahko neomrzia) a objavujeme skvelý jablkový džús, na ktorom fičíme najbližšie tri dni.

Predposledný deň na Kube – čas, kedy musíme dať zbohom našim holúbkom. Ráno ich riadne vyumývame, odfotíme každý detail a začneme brázdiť ulice. Po druhom neúspešnom pokuse v bicyklovom obchode sa vyberáme na Quatro caminos, čo by malo byť centrum havanského cyklistického obchodu. Hneď na začiatku sa ku nám pripája skupina „amígov“, ktorí nám idú pomôcť s predajom (no super, teraz dostaneme za predaj menej, kvôli podielu pre tieto pijavice). V druhom obchode sa asi po 20minútach dohadujeme na cene 110CUC bez sedačiek (nechápu však, prečo si ich chceme zobrať zo sebou, keď sú také nepohodlné a tvrdé). Ľudia okolo, sa nás snažia presvedčiť, aby sme im ich predali za 10CUC no my iba s úsmevom odmietame (ani im nepovieme cenu jedného Brooksu, lebo by to bolo silno nepochopené). Náš amígo si pravdaže vypýta sprepitné za zrealizovanie obchodu, no my ho zrušíme s tým, že sme práve videli, ako dostal podiel od kupujúceho. Dúfali sme sice v predaj za lepšiu cenu, ale aj tak sme spokojní. Od prvého dňa sme ich celkom vylepšili (ja som ohla prednú vidlicu, zo zadného kolesa sa posledné 2 týždne ozývalo naozaj nepríjemné pukanie a Janči má záhadne opakujúci sa defekt každý deň) a tak čakať, že ich predáme za tie isté peniaze bolo naivné. Používacie náklady vychádzajú na cca 70CUC na jedného za mesiac a to je super.

Do mesta sa vraciame s knižným sprievodcom, no tentokrát napešo. Brázdime preplnené turistické uličky s množstvom kubánok v „kroji“ predávajúcimi „tradičné“ bábiky (je zaujímavé, že za celý prechod touto krajinou sme nevideli nikde nič podobé). Kúsok od centra je škola grafiky s výstavou mnohých kvalitných prác. Treba uznať, že trasa odporučená v sprievodcovi je odlišná Havana. Opravené budovy, čisté ulice, obchody, hudobníci… je ťažké uveriť, že takto kedysi vyzeralo celé mesto a smutné predstaviť si, že čoskoro sa zrúti tisíce historických domov v centre.

Neskôr ideme na „poslednú večeru“ do reštaurácie, ktorú nám odporučili Fíni a kam by sme sami určite netrafili. Napíšeme všetky sľúbené pohladnice (cca 10) a ešte v ten deň ich aj odošleme (také malé zadozučinenie, za pohostinnosť, ktorú nám domáci prejavili). Večer si ideme ešte vychutnať atmosféru nočnej Havany a rozprávame sa na lavičke pri Capitolio. Asi po polhodine a desiatim tranvestitom, ktorí prejdú okolo, nám dochádza, že asi nezapadáme do orientácie tohoto parku. Potom čo sa pri nás pristaví tá najškaredšia a najtlstejšia a hádže oči na Jančiho, sa radšej pohýňame ďalej.

Ráno ideme nájsť taxík, ktorý nás zoberie za posledné peniaze (300 pesos) na letisko (naša teta na dome nám chcela zavolať nejakého kamoša za 30CUC?!). Do 15 minút sedíme v štýlovom Chevrolete ’53 a čakáme, kým sa pred nami dobijú kubánci, aby sa uvolnila cesta. Nakladáme už zbalené batohy, zastavujeme kúpiť jablkový džús a tri hodiny pred odletom vystupujeme pred halou, odkiaľ nám letí lietadlo. Na záver platíme 25CUC/osoba odchodné z krajiny, prechádzame všetkými kontrolami (so mnou majú zas dáky problém), kupujeme najlacnejšie možné jedlo a čakáme ešte 2 hodiny navyše kvôli meškaniu. Nakoniec lietadlo konečne vzlietne a my sa vyberáme voči novým zážitkom do Mexika.

Jeden komentár k “Habana Vieja”

  1. Krasne clanocky! Super zazitky!
    Drzim palce nech sa dari na cestach po juznej Amerike a nech pribudnu dalsie clanocky, aby som sa nemusel nudit v robote a virtualne cestovat s vami 😉

Napísať odpoveď pre Andrej Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *