V Mexiku ako cyklisti

Pomalá metamorfóza názoru na krajinu, prázdne cesty a stále žijúca Májština

Odbicyklovanie z Cancúnu trvá asi hodinu. Hlavná cesta má síce odstavný prúd a tak nás autá obiehajú v bezpečnej vzdialenosti, no je tu strašný hluk a okolo nič nevidno kvôli stromom (asi 4m vysoká, ničím nezaujímavá buš, ktorú tu nazývajú prales).

Zastavujeme na „našej“ benzínke a aj keď tomu veľké nádeje nedávame, ideme za manažérom (platbu už rieši aj naša banka, ktorú sme informovali, čo sa stalo). Ten je veľmi milý, pohotovo donesie všetky bločky z daného dňa a nachádzame tam aj ten náš „neexistujúci“ a ešte k tomu podpísaný! Poprosí nás, aby sme počkali, že to zatiaľ vybaví zo samestnancom. Po hodine ideme dnu, kde je aj ten malý nepodarok, kvôli ktorému som skoro zavrhla celé Mexiko. Tam vysvetľuje šéfovi, že bloček vyšiel, keď sme odišli a nevedel, čo s ním robiť a tak ho za nás podpísal (?!). Trošku sú zaskočení, keď reagujeme na ich rozhovor, že krpec klame a to, čo spravil je trestný čin (už nie sme až také španielske lamy ako predtým). Manažér sa ospravedlňuje za zamestnanca, tvrdí, že sa to stalo prvýkrát, dostávame späť peniaze a ešte nám povie, že ho vyhodil. Vzhľadom na ich úškrn tomu aj tak neveríme a vpodstate je nám to jedno. Išlo nám o spravodlivosť a aby pochopili, že im tieto ich klamstvá vždy nevídu. Ich výhodou je, že pracujú na poslednej benzínke pred letiskom a tak 99% ľudí po natankovaní vráti auto, sadne do lietadla a toto „prekvapenie“ zistia až doma. Dúfala som, že sa nám ospravedlní aj vinník a zahrá na nás divadlo, ako veľmi tie peniaze potreboval, lebo má doma 5 hladných krkov… a tak by sa otvorila možnosť, že hovorí pravdu a ľudia sú predsalen dobrí, ale veľmi zlá situácia ich donúti robiť takéto veci. Nuž, asi by som sa mala prebrať z môjho vysnívaného sveta.

V Playa del Carmen vymieňame pneumatiky a kupujeme do nich neprepichnuteľnä vložku, ktorá by nás mala držať ďalej od defektov. Nemajú však nadstavovací predstavec, po ktorom neskonale túžim (mám pocit, že mi niekto nožom pichá do môjho traperzového svalu a vysvetľujeme si to tým, že som na bicykli veľmi natiahnutá).

Skoro za tmy prichádzame do kempu, kde chcú za osobu v stane 15 dolárov (šibe?). Asi 300m obďaleč nachádzame cestičku vedúcu k čerpadlu vody a tak sa rozkladáme tam. V húšti niečo strašne šuští a my dúfame, že to nie je jaguár, ktorých je tu neúrekom … nakoniec pred nás skočí niečo medzi potkanom, líškou, psom a veveričkou a Janči na to tak zvrieskne, že skoro zutekám aj ja! :) Ešte za tmy sa budíme na hlasy pred stanom, vyliezame von a tam sú traja chlapíci. Jeden nám začne rozprávať ako sme na súkromnom pozemku a buď zavolá políciu, alebo musíme zaplatiť (čo iné sme čakali, keď sme si to na drzovku rozložili hneď za plotom pri ich čerpadle na vodu). Zmierujeme sa s tým, že prispejeme ujovi niečo na „cigarety“ a pýtame sa koľko od nás chce… 30 dolárov!? Títo ľudia majú miesto mozgu piliny. Keby si vypýtal päť, tak má pekné vreckové na dneskajší deň. Ale plnú cenu za kemp? Ospravedlníme sa, že sme nevedeli, že sa tu nesmie spať (nikde žiadna značka, závora, či oplotenie), začneme baliť, že odchádzame a nezaplatíme. Chcú od nás doklady, ale to ich zrušíme, že tie ukážeme len polícii. Tašky na bicykloch sú nahodené so začínajúcim sa brieždením a tak sme vlastne vďační za skorý budíček.

Ide sa dobre, až kým si Janči nevšimne, že moje zadné koleso nenasleduje to predné (dvojdňový bike!?). Nie, že by to nejak zmenilo kvalitu doterajšej jazdy, ale odrazu sa mi zdá, že ma ťahá viac do strany, na to, aby som išla rovno, musím zabáčať trošku doľava a ďalšie maličkosti, bez ktorých je človek jednoducho šťastnejší.

V Tulume navštevujeme cykloobchod, kde nám predajca povrdzuje, že rám je krivý od výroby (stane sa možno 1 z 1000). Voláme Gine, no nezdvíha. Píšeme mail, že máme krivý bicykel a nech sa už-aj ozve. Okolo 11tej volá späť a snažíme sa nájsť riešenie. Nanešťastie jediná možnosť je vrátiť sa do Cancúnu, poslať ho späť a oni do dvoch týždňov pošlú nový. To sa nám však finančne viac oplatí kúpiť druhý rám. Ideme na pláž prečkať najväčšie horúčavy a nachádzame hipisácky kemp – rozhodnuté, ostávame na noc :). Voláme do Tecnobike v Playa, kedže John bol zatiaľ najrozhľadenejší predajca, akého sme tu stretli a hlavne rozpráva po anglicky. Vraví, že vadiť by to nemalo, no určite by nám to reklamovali… je to na nás.

Ideme sa socializovať, aby sme prišli na iné myšlienky. Stretávame chalana, ktorý už 2 roky bicykluje z Brazílie všetkými krajinami hore – borec! Prinášame mapy a dostávame veľmi cenné rady kam ísť, kde sa oplatí zastaviť, aké sú kde kopce a že najlepšie miesto na nocovanie sú hasičšské stanice. Na kuchynke je kopec ďalších zaujímavých ľudí a zhodnocujeme, že by bolo zaujímavé mať niekde na pláži takýto nezávislácky kemp.

Ráno sa rozhodneme, že ešte jeden deň tu vpohode vydržíme a taktiež, že budem pokračovať aj na krivom bicykli a skúsim ho mať rada taký, aký je. Ideme na prechádzku po pláži – sem-tam hore bez, sem-tam nudista. Stretávame dvoch čechov a píšeme články. Večer sa dostávame na párty asi s hodinových oneskorením a tak sa veľmi nechytáme na vtipy opitých a zhúlených spolustanujúcich. Začnú džemovať (klepkať, búchať, pískať, hrať na husliach) a keďže sme na tieto melódie veľmi triezvi, ideme radšej spať (mimochodom: nie, už nechceme mať nezávislácky kemp – na to užívame málo omamných látok).

Cesta do Coby je široká a skoro bez premávky. Nehorázne pečie a aj ten slabý vetrík, čo fúka oproti nás skôr ohrieva ako ochladzuje. Prichádzame do cenoty Cho-Ha, ktorá je v regulérnej jaskyni bez otvorov. Zovšadiaľ vysia kvaple a dá sa kúpať v osviežujúcej vode. Pokračujeme bočnými cestičkami a autá chodia veľmi občasne. Pred západom slnka sa pýtame v dedine, či si môžeme niekde rozložiť stan (ďalší budíček, že sme na cudzom pozemku, nepotrebujeme).

Teta nás berie k sebe do domu a ponúka nám miesto na kuchynke (samostatná budova vedľa obytného domčeka). Steny sú z vertikálnych palíc (konárov) zabetónovaných do základov a strecha z palmových listov. Vo vnútri sa varí na otvorenom ohni a tak sú niektoré časti úplne očmudené. Doma by to neprešlo bezpečnostnými pravidlami, tu to pomáha konzervovať drevo a strechu, ktorá za 5 mesiacov dažďového obdobia neprepustí ani kvapku. Všetci spia v hamakách (aj jej trojmesačná dcérka) a manželia nemajú jednu veľkú, ale každý svoju. To že sú nám všetci maximálne po plecia si uvedomujeme hlavne v kuchynke, kde sa cítime ako obri – nízke dvere, miniatúrny stolček a stolička. Zaujímavým faktom je, že postavenie tohto domu stojí menej ako jeden náš bicykel.

Ďalšie dni je krajina krásna, no dosť jednotvárna, cesty stále prázdne, veľmi milí domáci rozprávajúci poväčšinou Májštinou a ženy v bielych šatách vyzerajúcich ako vrece s bohatými výšivkami okolo krku. Dávame úspešne dva viachodinové offroady (lesná cesta, štrk, piesok, skaly), prechádzame okolo množstva vypáleného územia, máme defekt spôsobený rohom neprepichuteľnej vložky (!?). Navštevujem kostol s nahratými pesničkami vypeckovanými natoľko, že sa človek ani zamyslieť nemôže a spíme na záhradách, či verejnom prístrešku. Janči ma na plnom námestí vyšibe odlomenou halúzkou a obleje vodou (neviem ako si domáci vysvetlili tento náš slovenský zvyk a hlavne moju reakciu – smiech a pusa) a navštevujeme ruiny Dzibilnocac.

> FOTKY <

Jeden komentár k “V Mexiku ako cyklisti”

Napísať odpoveď pre Pekne Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *