Návrat do minulosti

Menoniti, ich kultúra a naše preniknutie medzi nich

Ruiny Dzibilnocac sú krásne upravené a zadarmo. Dá sa po nich liezť a v celom komplexe sme iba my. Toto je skvelé miesto na oddych a potrebnú pauzu – Janči má totiž horúčku. Dúfame, že je to iba úpal alebo nedostatok vody a nie choroba. Ležíme, píšeme, kocháme sa okolím a nič nerobíme.

Prechádza okolo nás konský povoz s divne oblečenými belochmi. Je ich asi 20 a idú na ruiny. Vyzisťujeme od strážnika, že sú to nejakí Nemci žijúci opodiaľ a s úmyslom vtreť sa na noc ku nim, ideme na pokec (spoznávanie nových kultúr je predsa to, prečo cestujeme). Deti behajú po polorozpadnutých májskych stavbách a rodičia sedia v tieni stromu. Janči sa prihovorí po nemecky a ja po španielsky. Pýtame sa kto sú zač, kde bývajú, ako dlho tu žijú, no s ich strohých odpovedí usudzujeme, že sa s nami veľmi rozprávať nechcú. Nakoniec sa však debata rozbehne a po nejakom čase nás sami pozývajú na návštevu. Či to je iba zdvorilostné gesto alebo nie, s nadšením prikyvujeme :).

Janči ide na koči s miestnymi slečnami a na jeho bicykli sa vezie Elena – dcéra v rodine, kde budeme dneska nocovať. Je ako utrhnutá z reťaze a po poľnej ceste si to ženie ako blázon. Snažím sa jej vysvetliť, nech ide pomalšie, no nezaberá. Prichádza zjazd a je mi jasné, že to skončí zle – štrk, piesok, rýchla jazda a … je na zemi. Našťastie si to odniesla len oškretá dlaň a roztrhnuté silonky (a bicyklu tiež nič nie je). Toto je však naša vina – osobe žijúcej ako v minulosti a ktorá môže používať koňa alebo konský povoz sme dali do rúk náš hi-tech stroj a neukázali sme ako sa brzdí (otázka kedy boli vymyslené páčkové brzdy je bezpredmetná, keďže oni sa proste bicyklovať nemôžu).

Ešte pred dedinou sa s Jančim vymieňajú a prichádzame do iného sveta. Prales sa mení na obrovské upravené polia. Domy sú veľké, murované s nádychom nemeckej architektúry (naozaj veľký rozdiel oproti mexickému štýlu). Anna a Johan bývajú až na konci osady a tak je cesta nekonečná. Napriek tomu pohľad na zapadajúce slnko, prach víriaci sa vzduchom spopod kočov plných Menonitov a toto okolie je ako keby sme sa vrátili 200 rokov do minulosti. Okolo domu je veľký pozemok s kopou domácich zvierat a dvomi psami (ževraj sú kamoši keď sme prišli teraz s domácimi, ale za normálu sú fakt zlí na návštevníkov nenosiacich tunajšie oblečenie).

Johan – hlava rodiny – vie aj po španielsky, lebo kope studne Mexičanom a tak má kontak s okolitým svetom. Zbytok rodiny rodiny rozpráva iba starým nemeckým dialektom (Plaudeutsch?) a tak je Janči hlavný tlmočník. Manželka Anna sa tiež zapája do rozhovoru a z ich siedmich detí má iba Elena kde-tu nejakú otázku. Na večeru máme kukuričné placky, domáci syr, fazule a na záver melón (rozdiel s tradičnou kuchyňou tejto krajiny tu veľmi nevidíme).

A čo sme sa dozvedeli:

  • Kolónia je veľká 15000ha a žije v nej 2000 Menonitov, ktorých predkovia sem prišli 90 rokov dozadu. Už sa v nej nenachádza mnoho voľných pozemkov. Je rozdelená na 17parcelí, ktoré majú na starosti chefovia a na čele sú dvaja prezidenti. Dane sa platia iba im a z toho sa udržuje okolie alebo kupuje nová pôda.
  • Sú to poľnohospodári žijúci jednoduchým životom bez technolǵii a elektriny a okolo každého domu je veľké pole.
  • Nemôžu šoférovať autá, motorky či jazdiť na bicykli a tak používajú iba konský povoz alebo sa vozia priamo na koni.
  • Všetci nosia rovnaké oblečenie – chlapi riflové nohavice s trakmi, kockovanú košelu a klobúk a ženy šaty jedného strihu v tmavých farbách a klobúčikom zo stužkou. Ževraj je v tom riadne teplo, ale čo narobia, keď sa inak nedá
  • Do školy nastupujú ako my, no okrem čítania a počítania sa učia iba bibliu – počas šiestich rokov si iba čítajú evanjelia. Nemajú žiadne cudzie jazyky, geografiu, … Učia sa v trojmesačných intervaloch (škola, voľno, škola, voľno) a „prázdniny“ majú vtedy, keď treba pomáhať na záhrade. Po študiach pracujú doma.
  • Peniaze môžu zarábať od svojich sedemnástin – pomoc na iných farmách, stavbárina, … Ženy dostávajú polovicu mužského platu a väčšinou upratujú domy alebo šijú.
  • Svadbu platia rodičia nevesty a mladomanželia sa presťahujú do vlastného. Manželka už po vydaji nepracuje. Majú toľko detí, koľko boh chce, a teda veľa.
  • Majú modré oči, blond vlasy, veľmi svetlú pokožku a okrúhle tváre, čo dosť hovorí o ich množení sa iba vrámci svojej komunity. To má bohužiaľ za následok, že nie sú veľmi pekní. Ženy sú poväčšinou väčších rozmerov, čo môže byť spôsobené mnohými pôrodmi alebo tým, že nepracujú (to sú však len naše dohady).

Spíme na zemi v kuchynke a Janči dostáva hnačku – latrína je vonku aj s kamošmi psami. Každopádne keď musíš, tak musíš a tak mu neostáva iné ako to risknúť. Našťastie si ho nevšímajú a tak si môže s kľudom behať tam a späť ako je potrebné (mimochodom: latrína má dve diery a tak sa dá spravit z kakania úplná spoločenská udalosť). Ráno sa Janči dopuje liekmi, máme raňajky, ja si dojím mlieko do kávy, prejdeme sa po farme (jeden zo synov sa bije s baranom – takto sa hrajú tunajšie deti), fotíme sa, lúčime a na vrchu pick-up trucku sa odvezieme do najbližšieho mestečka.

Tam trávime asi 5 hodín v knižnici – majú záchod, je tu trošku chladnejšie ako vonku a píšeme články. Nocujeme v dedinke na námestí priamo v strede altánku (s povolením miestneho Comisaria) a celú noc nám do očí svieti žiarovka – ráno nachádzame vypínač 😀

2 komentáre k “Návrat do minulosti”

  1. Sranda je, ze napriek tomu ze je to taka komunita..ze Vas medzi seba pustili..aj s Vasimi technologickymi novinkami ako napr. bike:)..tym kubanskym by som sa necudovala, ale ze Vas pustili s novymi bikes?..mozno nie su az taki ortodoxni:)

    1. ta rodina bola dost pokrokova – mali aj jednu ziarovku na bateriu v kuchyni 🙂 A tiez ze aj ich dcere dovolili sa vozit na bicykli… Mozno aj preto museli byvat az na konci dediny 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *