Jazero medzi sopkami

Zase stopom, najldhší zjazd v živote a ničnerobenie na jazere Atitlan

Hranica Guatemaly je jeden veľký trh a otvorená závora medzi stánkami určuje začiatok krajiny. Nebyť náhodného okoloidúceho, asi by sme ju prešli bez zastavenia. Dostávame cenné rady od domácich, že je to tu naozaj nebezpečné, nech nejazdíme v noci, že je ťažké stopovať a že sa máme spýtať na nocľah v miestnom kostole.

Hneď „kľudnejší“ po tomto rozhovore sa vyberáme hľadať hniezdo viery. Chudáci sú trochu zmätení, čo vlastne chceme a prečo nejdeme do hotela, no nakoniec nám dovolia spať na basketbalovom ihrisku pod strechou. Celý komplex obsahuje rádio, školu a spomínaný kostol a vstrede medzi budovami ja parkovisko a ihrisko. Trvá skoro 2 hodiny, kým sa všetci študenti (2. stupeň 9-15 rokov) odvezú na svojich skútroch či štvorkolkách domov. Večer navštevujeme rádio Impact a zaspávame pri zvukoch gospelovej kapely, ktorá sa ešte veľmi nezohrala.

Cesta na Atitlan je fajn, trošku kopčekov, pekné dlhé zjazdy a 3 stopy. Prvé dva sú rodinky s pickupom, kde sedíme vzadu a posledný dve firemné autá, kde bicykle upevňujeme na korbu a my sa vezieme vnútri. Kopce sú majestátne a krásne, no sme veľmi radi, že si ich čaro vychutnávame bez použitia vlastných svalov.

Odbočka na „148.km“ znamená, že nás od našej dovolenkovej destinácie a základne bicyklových výletov na okolité sopky delí iba 30km. Nechápeme varovania domácich, že muy abajo y curvas peligrosas (veľmi dole a nebezpečné zákruty), keď sa skoro polhodinu mordujeme s najstrmšími stupákmi, aké sme kedy videli. A je to tu, začíname klesať – príjemné serpentínky, málo áut, dobrá cesta… zlá cesta, väčšie serpentínky a strmý kopec … štrk, piesok, brzdy skoro naplno, pocit, že sa prekotúľam cez volant a autá … no naspäť tadiaľto nejdeme ani náhodou! Pár brutálnych horekopcov a zase dole a dole a dole (keby viac používali mosty, jazda by mala úplne inú úroveň). Pri týchto zjazdoch je na nezaplatenie mať nové brzdy, na ktoré sa človek môže spoľahnúť aj keď sú také horúce, že sa dá na nich vajce upražiť.

Konečne Atitlan a dedina San Pablo … vytešení, že už sme na dosah, šlapeme ďalšiu polhodinu hore-dole (prečo by robili rovnú cestičku okolo jazera, keď sa dá aj krivoľaká so stúpaním a klesaním. V San Pedre la Laguna ešte zdolávame pár výstupov a taký dolekopec, či to neprekráčam… a v bare na konci ulice nás s veľkým úsmevom víta Andrew (náš kolega z whalewatch, ktorý tu vždy trávi celú zimu). Dávame víťazné pivko, hranolky, nachos, Janči kubánsku cigaru a po ubytovaní sa v hoteli San Francisco (za 4eurá na noc izba s vlastnou kúpeľňou, terasou, kuchynkou a internetom) si konečne môžeme povedať, že sa začína naša dovolenka v Guatemale.

Druhý deň sa vyberáme na prieskum mestečka, kupujeme čerstvú zeleninu na miestnom trhu, prechádzame sa uličkami plnými turistov, objavujeme veľmi chutné a gigantické jedlo za 2.5eura, dávame prať, zahlasujeme sa na hodiny španielčiny, nachádzame miesto s wifi internetom, bazénom a obrovskou záhradou a zisťujeme, že do barov chodia prevažne americké deti, ktoré si sem prišli za lacno riadne užiť.

Španielčinu sme si naplánovali na 2 hodiny ráno a dve poobede. Každý máme svojho učiteľa, no keďže jeden je viac na gramatiku a druhá na konverzáciu, striedame si ich medzi sebou. Prvé 4 dni ubiehajú ani nevieme ako a okrem raňajok na trhu, španielčiny a večerného stretka zo susedmi Evou a Ahmedom nič viac nestíhame.

Eva a Ahmed sú manželia, ktorí v Škótsku predali byt a teraz už 2 roky cestujú po celom svete. Zatiaľ majú naozaj dôkladne obehanú Áziu. Teraz cestujú Amerikou na juh a keďže sme pre nich boli dobrou inšpiráciou, chcú si kúpiť bicykle a pokračovať na nich. Sú úplne perfektní a majú množstvo skvelých zážitkov a fotiek. Odkedy sme sa spoznali, trávime spolu každý večer 🙂 (občasne aj s ďalšími susedmi – Charlotte z USA, ktorá tu pracuje na biofarme, Maya z Poľska, ktorá tu momentálne medituje a Yosom z Číny).

Štvrtok oprášime bicykle a medzi hodinami španielčiny ideme na „výletík“ do San Marcos. Hodina šlapania hore-dole okolo jazera, no ako odmena krásne prostredie s kopou zelene, malých kaviarničiek a spirituálnym duchom. Nebyť toho, že ceny sú tu skoro dvojnásobné, bolo by to vynikajúce miesto na oddych. Večer trávime ako zvyčajne s našim spriazneným cestovateľským párom (sme radi, že to konečne môžeme o niekom povedať), ktorý sa zajtra posúva ďalej nájsť svoje dvojkolesové tátoše.

Posledný deň našich lekcii sa medzi hodinami zúčastňujem kurzu tkania. Prvé dve hodiny si iba naťahuje šnúrky (na 4cm opasok) a pripravujeme „krosná“ (tie oni nemajú a tak si naviazaním každej druhej šnúrky a mnohými vloženými paličkami veľmi kreatívne imitujú ich použitie). Po troch hodinách a urobení asi 10cm (z 2m) mám dosť a pýtam sa tety, či to môže za mňa dokončiť a koľko by to stálo. 35 quetzalov (3.5EUR) – bez čo i len malého zaváhania súhlasím.

Po španielčine máme v škole hodinu varenia tradičného Guatemalského jedla. Keďže sa viacmenej iba rozprávame s ďalšími študentami, nevieme ani postup a ani len názov jedla 🙂 (nejaká polievka a placky – celkom dobré).

Nasledujú tri dno voľna pred pokračovaním ďalšieho kurzu. Ráno tradične raňajkujeme na trhu (arroz con leche/chocolate a torta plnená všetkým možným), kupujeme noviny aby sme vedeli, čo sa deje vo svete (no jasné, rozumieme obrázkom a kde-tu nejakému slovíčku), ideme na prechádzku na druhú stranu mesta, zastavujeme sa miestnom cintoríne (majú tu poschodové „zásuvky“ na truhly s pamätnou tabuľou na čele), stretávame Tomeka z Cancunu (fajn cestovateľ z druhej noci na hosteli), spoznávame Carlosa (cyklistu z Aljašky) a dohadujeme sprievodcu na nočný výstup na sopku San Pedro, aby sme mohli naše prvé výročie osláviť pri východe slnka…

Zvoní alarm a všade je tma – dosť logické, keď je 1:30. Dopíjame kolu z večerného posedenia so susedmi, obúvame veľké topánky, balíme jedlo a vodu a 2:10 stojíme vonku na ulici pripravení vyraziť. Čakáme na sprievodcu… stále čakáme… kde-tu prejde okolo opitý turista, kde-tu zástup „strážcov tela“ (cez deň umrela miestna liečiteľka a teraz je vystavená dole v meste, aby sa s ňou mohli ľudia rozlúčiť).

Prešla hodina a sprievodca nikde… vzdávame to a ideme spať na izbu. Po neúspešnom pokuse o zaspanie hodnotíme, že naliať sa koly predtým ako je 100% isté, že ideme hore, bolo od veci. Janči berie knihu a ja bojujem so spánkom. Po hodine prehadzovania sa zo strany na stranu ma konečne začne lámať a … prichádza sprievodca – teda skôr dobieha a to s takým buchotom, že prebúdza celý hotel, nie len nás. Ospravedlňuje sa, že zaspal a navrhuje, že môžeme ísť teraz (sú 4 hodiny, cesta trvá 3 a slnko vychádza 5:30). Odmietame túto skvelú ponuku a ideme späť do postele.

Raňajky si vychutnávame na skalách pri jazere a síce to nie je aj s plánovanou romantikou, chutia dobre. Vyberáme sa na výlet na kajaky a odpádlujeme to do San Marka a späť (priamo krížom je to fakt kúsoček). Večer ideme do experimentálnej Guatemalsko-ázijskej reštaurácie, no z našej predstavy, že sa tu vytvárajú recepty spojením dvoch rôznych kultúr, sa zobúdzame po zhliadnutí menu (majú čisto ázijské alebo guatemalskú kuchyňu). Aj napriek tomu je jedlo veľmi chutné a zaujímavé. Neskôr sa ešte zúčastňujeme čítania Májskeho horoskopu v našej škole (my neveríme ani na ten bežný, ale tento je občas dosť mimo) a po obrade rituálne hádžeme kakaový orech a bylinky do ohňa.

Je ráno a s ním prichádza španielčina (ach, ako sa nám nechce). Síce nám už nezaberá celý deň, nakoľko máme len dve hodiny ráno, avšak s našim záväzkom dopísať všetky články pred odchodom, nemáme žiaden voľný čas.

Týždeň ubieha ani nevieme ako a okrem denného programu stíhame iba večerné stretnutia s Tomekom a Carlosom, nočný kvíz v bare (vyhrávame druhé miesto), ďalší neúspešný výstup na vulkán (už sme boli zbalení a v pol ceste avšak sa nám nepáčil sprievodca … a nakoniec v noci aj tak pršalo – ako aj z neba, tak aj zo mna a tak dobre, že sme nešli) a výlet do Santiaga.

Cesta do tohto mestečka je ževraj veľmi nebezpečná (80% šanca, že nás okradnú) a tak nechávame všetko cenné doma vrátane obrúčok a berieme si iba prá peňazí na výkupné :D. Cesta je neskutočne strmá a dlhá. Za každou zákrutou dúfam v ukončenie tohoto utrpenia, no na to si musím počkať ešte 45min. Na vrchole sa úplne mení prostredie – relatívna rovina a obrobené políčka s kukuricou a ďalšími rastlinami kam oko dovidí. Okolo majestátne hory a vulkán San Pedro. Začíname klesať a zjazd skvelou asfaltkou s výhľadom na prelievajúce sa oblaky cez vrcholky sopiek rýchlo maže spomienky na všetku vynaloženú námahu. A je to tu – koniec dobrého povrchu a pokračuje iba piesok (miesto, kde sa udejú všetky prepady). Kolesá sa mi zabárajú do jemného piesku, volant úplne pláva a skala… som na zemi. Okrem brutálneho kŕča v nohe a narazenej ruky som v poriadku a šťastná, že nie som chlapec (to by som teraz trpela omnoho viac). Pokračujeme viacmenej napešo a aj to dá riadne zabrať na tomto prachu. Náš plán byť rýchly nevyšiel síce úplne, no byť nenápadný, to nám nevyšlo vôbec – zohriate brzdy s jemným prachom pískajú na celú dolinu a tak o nás vie každý vo vzdialenosti 2km :D. Asi po polhodine schádzame zaprášení až po kolená na relatívne normálnu cestu a môžeme pokračovať na dvoch kolesách. V Santiagu uveríme miestnemu chlapíkovi, že posledná loď odchádza o 10min a tak toho v meste veľa nevidíme (ďalšia išla o hodinu a pol). Aj tak sme ale nadšení z nášho úspešného prejdenia touto cestičkou bez akejkoľvek ujmy.

Na hoteli máme nových susedov z Argentíny a po dvoch dňoch básnenia o ich krajine prepočítavame rozpočet a vymýšľame ďalší super plán – dôjdeme až do Patagónie a užijeme si ju v jarnej kráse kvitnúcich kvetín (september-október).

Poslednú španielčinu berieme Topíka na prechádzku a odmietame viac gramatiky. Ukazujeme mu obraz, nad ktorým silno uvažujeme (veľký, drahý, no veľmi pekný) a zúčastňujeme sa večerného potluck-u (každý pripraví nejaké jedlo). My prispievame haruľou, ktorá má veľký úspech.

Odchádzame asi 3 dni a tak si stíhame zopakovať výlet ku krásnym políčkam po ceste do Santiaga, no to už aj s kamerou. Keďže vieme, čo nás čaká, cesta ubieha bez psychického trápenia, že za ktorou zákrutou je vytúžený koniec. Uploadujeme ďalšie články, lúčime sa zo všetkými kamarátmi, balíme veci, predáme pneumatiky, ktoré nesieme z Cancunu (konečne sme našli vhodného majiteľa) a nekupujeme obraz, lebio galéria je zatvorená a pre tetu predavačku nie je tento predaj na toľko dôležitý, aby sa ukázala v robote (na nás čaká niekde lepšia a krajšia maľba).

Bicykle sú naložené na lodičke a kapitán púšťa motor. Už sa naozaj pohýňame ďalej. Skoro tri týždne na tomto mieste boli dlhé, ale skvelé. Spoznali sme úžasných ľudí, s ktorými sme nielenže mali možnosť stretnúť sa viac ako jeden krát, ale stali sme sa kamarátmi. Zvykli sme si na našu izbičku a raňajky na trhu. Mali sme denný stereotyp, ktorý sa nám páčil. Jazero Atitlán bolo zatiaľ naším najdlhším domovom počas cestovania a bude nám naozaj chýbať 🙂

3 komentáre k “Jazero medzi sopkami”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *