Raz si hore, raz si dole

Prechod pohoriami medzi Panajachel a San Andres Itzapa

Prvú noc po opustení San Pedro la Laguna trávime v mestečku na druhej strane jazera – Panajachel. Je väčšie, taktiež dosť turistické a majú tam dobrý bicyklový obchod. Dokupujeme nejaké náhradné diely (aby sme náhodou nemali príliš ľahkú batožinu), opasok a popruh u miestneho predajcu, jedlo na trhu a kilový banánový chleba. Večer je ukrutánska búrka a keď sa oprie vietor do okien, máme pocit, že ich vyrazí – obdobie dažďov je tu.

Skoro ráno sa pohýňame a zase sa z nás stávajú cyklisti. Prvých 15km ide do kopca. Vzhľadom na vyššiu premávku nemôžme štrikovať cestu, no ani raz nemusíme tlačiť. Pomaličky, na najľahšom prevode, no postup je istý a pribúdajúca výška a rozdiel medzi jazerom a nami prináša ten pocit zadosťučinenia z vynaloženej námahy. Výstup do dediny Godinez trvá cez 3 hodiny, nakoľko máme pauzu na opravu defektu – tentokrát zas kvôli neprepichnuteľnej páske.

Keďže sme si predtým pozreli profil cesty (výnimočne pripravení), vieme, že teraz máme dve možnosti – fakt strmá horská cestička s prevýšením 700m na 6km no s nádhernými výhľadmi na celé jazero a sopky, alebo mierne stúpanie cez hory po asfaltke. Vzhľadom na 25kg batožinu, skoro 3 týždne ničnerobenia a mrakom si vyberáme „ľahšiu“ variantu.

Spočiatku strmo stúpame, no potom prichádza vytúžený zjazd. Žeby sme dosiahli vrchol a už sa budeme len viezť? 🙂 No to určite, v Guatemale… ha! Nasleduje 15km strmo hore a občasne strmo dole, dva brody, rozpadnutá cesta, diery v skalách… prečo musí byť dosiahnutie vrcholu také obtiažne? A prečo musíme 10x zísť už vyšlapanú výšku a potom ju dosahovať znova?

To sú otázky, ktoré mi víria v hlave v týchto momentoch… Možno preto, aby sme si viac vážili vrchol… aby sme si mohli vychutnať momenty a výhľady… aby sme sa mohli zdraviť domácim a vyčarovať im úsmev na tvári… aby sme sa naučili byť trpezliví a vytrvalí… a možno aby sme raz mohli implementovať tieto skúsenosti do bežného života (napriek tomu nezavrhujeme pomoc druhých – stop – a stále si vieme vychutnať chvíle na vrchole, len si to človek tak neváži).

Končene Patzun a prichádza (viac-menej) zjazd. Zase ideme s vetrom vo vlasoch. Na posledných 40km zdolávame iba 4 (!) kopce a prichádzame do dediny San Andres Itzapa. Sme zničení, keďže 70km s prevýšením 1000m bola silná káva.

Kráčame po dedine a hľadáme sídlo organizácie Maya Pedal, ktorá ako sme našli na internete, prerába staré bicykle na bicimašiny. Nevieme čo čakať, či tam môžme jednu noc prespať a či stále existujú (Eva a Ahmed sa tu predtým zastavili a ževraj sa to všetko ruší). Zrazu na nás z brány jedného domu zakričí pani s veľkým úsmevom, že „Maya Pedal aqui, por favor adelante y bienvenido!“ (Maya Pedal je tu, prosím vstúpte a vitajte!“).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *