Prvá skoro štvortisícovka – sopka Acatenango

Viac než 2km prevýšenia, „spánok“ na „vrchole“ a nekonečný zostup

Janči sa zobúdza bez bolesti hrdla (asi zabralo miestne liečenie čerstvou limetkovou šťavou) a hoci má stále plný nos, cíti sa dostatočne dobre, aby sme išli na vulkán :). Z pôvodného odchodu o 10tej, sme reálne pripravení niečo pred 12tou (naposledy sme chceli ísť ešte neskôr, tak prečo sa stresovať). Začiatočný bod: Itzapa 1800mnm.

Cesta stúpa už za dedinou a nedá sa nevšimnúť si veľká podobnosť so zjazdom z návštevy bicibomby. Po prvom kilometri a pol brutálneho šlapania do kopca po poľnej ceste sa pýtam Branleyho, či je to cesta k bici machine… je, ale až k nej nejdeme a už je to len jeden kilometer hore (po tejto informácii nám fakt odľahne, keďže moje spomienky na tento kopec sú – dlhý, nevyšlapateľný a naozaj strmý). Naberáme výšku a stále sme na tej istej „cestičke“. Mňa asi porazí ak ten chlapec myslel 1km prevýšenie!

Znova sa pýtam, „Branley, kam až ideme?“… že či si pamätám križovatku, kde sme odbočili do Itzapy a druhý smer bol na vulkán. Tak poprvé: Je to 50m od bicibomby (!) a to, že nezájdeme až do daného dvora neznamená „nie, až tam nejdeme“. Za druhé: minulý týždeň sme zrušili výstup na sopku práve kvôli absolvovaniu tohoto „výletíku, ktorý pojal všetku našu energiu“. Za tretie: síce si spomínam, že ukázal tento smer ako cestu na vulkán, ale túto informáciu som považovala za bezvýznamnú, veď kto by sa sem kvôli tomu šplhal. A za štvrté: prečo sa musíme trieskať cez pohoria, pokiaľ tam ide relatívne vpohode cesta?

Prvú občerstvovačku máme asi na 7.km po prejdení osady, kde sme boli svedkami prvých krokov (teda skôr pokusu o postavenie sa) práve narodeného teliatka. Druhú v „známej“ dedine a to s kolou a koláčom na doplnenie cukru (musím si zdvihnúť náladu lebo toho malého vyšportovaného cyklistu, čo váži 50kg aj s batohom a ženie si to hore akože nič, rozdrapím).

Začíname schádzať. Prosím, nech neklesneme celú nastúpanú výšku! 15minút a sme v Calderas a zostup iba 200m – normálne Branleymu asi odpustím. Nachádzame búdku požiarnikov (kde si chceme nechať bicykle), no tí sú akurát na výjazde. Schovávame sa pod blízky altánok prečkať silnú dažďovú prehánku. Medzitým je už okolo nás kopec detí, pani z vedľajšieho domu a okoloidúci, ktorí tiež unikli pred vodou, či sa len chceli porozprávať s gringami. Dostávame ponuku na sprievodcu za Q100 na jedného a ak chceme, ešte nám aj batožinu za ďalšiu stovečku zoberie (čo sme nejaké padavky?). Odmietame, že nič nechceme.

Sú skoro štyri a požiarnici nikde. Musíme konať, lebo sa hore nedostaneme. Skúšame šťastie u milej tety z vedľajšieho domu, ktorá ochotne uschová bicykle a do 15min sme pripravení odísť. Na malú chvíľku sa nám z mrakov vynorí hora, ktorú chceme dnes pokoriť – vysoká!

Prvá časť trvá asi hodinu a najsmutnejšie je, že to nie je cesta hore, ale len do vedľajšej dediny, z ktorej sa chodníček začína. Ten je už od začiatku dosť strmý a pod nohami sa nám prešmykuje jemný sopečný štrk. Okolo nás krásne obrobené políčka kukurice, kapusty, či mrkvy. Asi po 20min sa obzrieme dozadu a tam prenádherná inverzia v údolí (ešte sme len na začiatku a už sú tu pohľady ako z katalógu).

Pokračuje územie džungle – to sa už zošerieva a vzduch je fakt vlhký. Na rozdvojke vyberáme pravú cestičku, čo potom ľutujeme ďalších 40min. Šplháme sa po štyroch strmými svahmi so sypkým povrchom, predierame sa cez kríky a liany a ja silno dúfam, že pri pridržiavaní sa okolitých konárov nezdrapím omylom nejakého hada pod krk. Konečne cesta – široká, vpohode a všade tma. Vyberáme čelovky a ideme ďalej.

Krajina sa mení, čo si plne uvedomujeme pri občerstvovačke po skoro troch hodinách. Ihličnatý les s redším porastom, výrazné ochladenie sa a veľké trsy trávy. Všade je taká hmla, že si skôr domýšľame, kde čo je a čo je čo :). Šlapeme strmými serpentínkami ďalšiu polhodinku, keď sa pred nami zjaví malá cabaňa – teda skôr prístrešok. Sme natešení, lebo ujo v dedine nám povedal, že je to už potom od vrcholu iba polhodinka.

Vystupujeme hore, fučí fakt studený vietor a nevidíme ani na 4m okolo. Okolie je zase iné – už sú tu len trsy trávy a stromy veľmi výnimočne. V diaľke za nami sa občas mihne svetielko a my veľmi dúfame, že sú to nejakí turisti a nie banditi (sopky sú známe prepadmi návštevníkov).

Vrchol! A nehorázny vetrisko a kosa. Hľadáme kráter, no nič! Prichádza aj „svetluška“, teda 3 a s radosťou zisťujeme, že síce sú to lokáli s mačetou, ale takí turistickí. Trošku v závetrí nájdeme relatívne „rovné“ miestečko, rýchlo oblečieme bundy (ktoré pravdaže nejdú zapnúť so skrehnutými prstami) a staviame stan.

Topánky-netopánky, bordel-nebordel, všetci sa sáčkujeme dnu, že sa trochu zohrejeme. Stan je malinký, no o to rýchlejšie cítime nadýchaný vzduch. Ani nie po piatich minútach rozmrazovania počujeme kvapky. Janči uteká von zapichnúť kolíky, nech nemáme dnuká potopu a keďže sme sa rozhodli, že všetci spíme v stane, Branley ponúka svoju celtu našim novým kamošom, ktorí zo sebou nič nemajú?! Tlačíme sa instantnou polievkou zaliatou studenou vodou (uvažovať v týchto podmienkach nad použitím benzínového variča a spáliť si jediné teplé a suché miestečko na okolí – ani za nič!), vajciami a banánmi. Taktiež nám dochádza, že naša „rovina“ je fakt v kopci a vkuse sa skĺzavame na Branleyho schúleného pri dverách. Pod hlavami máme veľké skaly, no s tým už teraz nič nenarobíme.

Zaspávame za zvuku dažďa, smradu vajcových prdov (fakt zlé!… človek zvažuje možnosť, či tá hmla, zima a dážď vonku, nie je lepšia alternatíva) a natlačení ako sardinky v konzerve. Fučí fakt silno a tak je jedna stena úplne vdutá dnuká. Máme na spacákoch goráčky, aby sme ich aspoň trochu ochránili od kvapiek a vlhkých stien. Občasne sa celý priestor rozjasní bleskami, ktoré sú pod nami v údolí a my dúfame, že sa nepriblížia, keďže sme jeden z najvyšších objektov v okolí.

Okolo tretej sme už takí dolámaní, že sa nám viac nedá spať. S Jančim asi hodinu kecáme, jeme, nechápavo pozorujeme Branleyho, ktorý od večera nezmenil polohu a hodnotíme, že máme meteorologický stan – vždy vieme aké je vonku počasie: keď prší vonku, kvapká aj dnu a keď je hmla, je hmla aj vnútri. Budík zvoní o piatej, aby sme videli východ slnka, no hmla, dážď a vietor ma odradzujú ísť čo i len na vytúžený záchod, nie to dúfať, či zahliadnem slnko medzi oblakmi. Zaspávame a vstávame už so svetlom. Chalani sú vonku, no ja ostávam verná spacáku – mám na sebe úplne všetky veci a aj tak je mi zima.

Janči varí vodu a vybuchuje mu varič – burningman :). Našťastie sa nič nestane ani jemu, ani variču a druhý pokus funguje dobre. Máme teplú polievku, čaj a ja dokonca kávu v originálnom hrnčeku z odrezanej fľaše. Trošku sa vyjasní a naľavo od nás sa nedá nevšimnúť si obrovskú horu – Acatenango. Toto ešte nie je vrchol!

Začíname baliť a mne je jasné, že spacáku sa nevzdám – robím si páperku s goráčovým obalom :). Pohýňame sa a konečne vidíme okolie, ktoré sme si ani domyslieť nevedeli. Cesta hore je kamenistá a zdĺhavá, no po hodine sa pred nami otvára velikánsky kráter s čiernym štrkom a s asi 15timi stanmi pekne v závetrí (toto miesto sme včera hľadali). Vystúpime na najvyšší bod a tam si víťazoslávne podáme ruky a robíme fotky. Keďže sme na ževraj najvyššom bode na okolí 3976 metrov nad morom, fučí tu ako o život a to fakt studený vietor. Pod nami je krajina v inverzii a tak vidíme oblaky a vrcholky ďalších kopcov. Máme skvelý výhľad na aktívnu sopku Fuego, ktorá je vzdialená iba 5km, no ani láva ani dym. Sedíme v závetrí, kde dorážame posledné vajcia a sušienky až kým nás chlad nepremohne. Je to tu krásne, no zberáme sa na odchod. Zrazu BUUM! Fuego si prdlo a to s riadnou dymovou clonou :). Vytešení, že sme videli erupciu, začíname schádzať.

Dolu, dolu, dolu a dolu. Super to ide na štrku, keďže to človek viacmenej lyžuje, no tri hodiny zostupu po cestičke z nás robí úplných šmochtošov. Vyzeráme ako traja starci ťahajúci nohy za sebou, keď sa konečne priblížime k prístrešku s bicyklami. Tam sa dobrú chvíľku dávame dokopy, ja sa fotím s deťmi, dopĺňame energiu kolou a ešte trvá ďalšiu hodinu (samozrejme, že polovicu času šľapeme do kopca), kým otvoríme bránu na dome v Itzape . Sme hladní, úplne zničení, no plní zážitkov.

Ako raz náš kamarát povedal, výstup na horu sa končí pri pive na chate. Ten náš sa skončil pri teplej ryži s mliekom a výbornej polievke v MayaPedal :).

Jeden komentár k “Prvá skoro štvortisícovka – sopka Acatenango”

  1. It was fun to catch up on reading the blog. I have been busy since work started up again. I hope that you are eating enough & staying healthy. I enjoy your photos! It looks like you are having some great experiences! Be safe! Lacey

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *