26 hodín v Hondurase

Veľmi rýchly prechod krajinou s argentínskym jedlom a zistením, že Česi vyrábajú dobré zbrane

Hranicu prechádzame podobným spôsobom ako predtým a teda celú kolónu kamiónov obiehame s úplným prehľadom. Na Honduraskej strane platíme vstupný poplatok a odmietame všetkých „amígov“, ktorí nám chcú zmeniť peniaze a majú v rukách takú kopu bankoviek, o ktorej sa nám ani nesníva.

Bicyklujeme asi 50km a naozaj nevidíme žiadne rozdiely s El Salvadorom (jedine, že majú inú menu a na každom rohu nie sú stánky s pupusami). Chýba nám skoro 30km, keď sa nám konečne darí zastaviť nejaké auto. Nakladáme tátoše hore a s každým ďalším kopčekom sme fakt vďační za túto pomoc.

V Choluteca sadáme do niečoho ako McDonald (jediný dôvod je, že majú wifinu, my sa potrebujeme spojiť s našim dnešným hostiteľom a náš roaming tu nefunguje :/) a čakáme na Mária. Ten prichádza aj so svojim kamarátom Danielom. Obaja sú veľmi pohostinní a milí. Nakoľko oni majú dokonalú angličtinu a my nedokonalú španielčinu, dá sa ľahko uhádnuť, aký jazyk v ten večer prevláda. Mário hostí hlavne motorkárov a cyklistov a tak nám ukazuje mnoho zaujímavých stránok ľudí, ktorí sa tu zastavili. Večer skúšame argentínsku špecialitu v Danielovom stánku (jeho ocino je Argentínčan) a v svornej debate pobudneme až kým nás nezačne lámať. Spíme vonku pri biliardovom stole pod strieškou, čo je úplne super kým nezačne pršať a teda nám nekvapká na hlavy.

Ráno zbalíme navlhnuté spacáky a na radu domácich stopujeme hneď od začiatku (cesta je ževraj veľmi zlá, plná jám a dier). Okrem toho sa cítim fakt zle, takže jazda v aute mi padne vhod. Zastavuje rodinka s rodičmi, dvoma deťmi a babičkou. Sadáme k nim a debatujeme o svete, Hondurase, Slovensku… Hlava rodiny má síce mierny zmätok v histórii Európy, no vychvaľuje si kvalitu českých zbraní (určite majú dobrý hermelín a pivo, ale o tejto oblasti toho veľa neviem). Zastavujeme pár kilometrov pred hranicou, kde na nás pri lúčení ujo vytiahne pištoľ… no našťastie nám chce iba ukázať bočný nápis „Made in Czech republic“.

Ďalšie imigračné, rovnaká procedúra, dážď a Nicaragua. Za 26 hodín pobytu v Hondurase sme poriadne nič nevideli, rozprávali sa s minimom domácich a nevyskúšali žiadnu lokálnu špecialitu. Nemôžme súdiť ani hodnotiť… no možno sa jedného dňa vrátime a objavíme jeho krásy a chute.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *