Pura Vida autom

Cestovanie bez použitia vlastných svalov, hotely a drahé parky

Poobede prichádza Tomek aj so svojim autom, čo ešte v podvečer využívame na návštevu teplej rieky – tentokrát prší, je chladnejšie a máme flašu „coly“ :). Naozaj príjemnejšia návšteva ako prvý pokus. Po dvoch dňoch oddychu nakladáme bicykle na strechu štvorkolesového tátoša a vyrážame v ústrety pohodlnému cestovaniu – zadarmo a bez použitia vlastných svalov.

Prvá zastávka – observatórium sopky Arenal, odkiaľ je vstup do národného parku na kráter Cerro Chato lacnejší. Prvých 5km po vybetónovanej cestičke sa mení na ďalšie 2 hodiny do kopca s pravým turistickým chodníčkom (iba korene, blato a skaly :)). Okolo nás je fakt zelený hustý porast a hmla, čo dodáva tomuto miestu pravú atmosféru dažďového pralesa. Posledný kilometer z vrcholu je husté klesanie k lagúne v kráteri, ktoré je také strmé, že uznávame varovania, že človek na tento výlet má byť v dobrej kondičke. Voda je ľadová a vďaka hmle vidíme iba na 10m okolo… to sú asi dôvody prečo sme vykúpaní za 3 minúty :). Cesta späť je dlhá, no vidíme opice a Janči aj hada.

Nasledujúce ráno sa vyberáme do Santa Eleny, no 30km štrková cestička dáva zabrať autu, bicyklom na streche a aj šoférovi. Pri uhýbaní sa autobusu naberáme skalu a robíme 10cm dieru do zadného kolesa. Kým chlapi opravujú defekt s pomocou ochotného lokála, ja sa vytešujem z množstva kolibríkov, čo sú na terase blízkej kaviarne.

Do mesta prichádzame príliš neskoro na návštevu parku Monteverde a tak si iba nájdeme hostel a ja s Jančim si ideme pozrieť hady… teda pozreli by sme si, keby sa za ne neplatilo 9 dolárov a keby sa aspoň jedného dalo chytiť. Haló Kostarika! Je tu aspon niečo zadarmo alebo za primeranú cenu?

Sme smutní a znechutení a tak v miestnom papiernictve kupujeme skicáre, pastelky a tuš a dúfame, že vyjadrenie našich pocitov na papier nám zlepší náladu. V hosteli sa potom večer vykecávame s fajn dánkami, Tomek sa bojí veľkých drsných kanaďaniek a varíme super večeru.

Ráno upraceme auto a neuveriteľne sa doňho nasáčkujeme piati. Monteverde je hmlový prales, ktorý má špeciálnu klímu, no aj tak zaňho neradi platíme 17dolárov. Krúžime dookola rôznymi okruhmi po vybudovaných cestičkách a cez hustú zeleň tu nevidno ani jedno zviera (a to ich tu má byť fakt veľa!). Po troch hodinách únavného pomalého chodenia pomedzi džunglu nám bohate stačí a pokračujeme na juh do Puntarenas.

V tomto prístavnom predraženom a špinavom meste spíme zatiaľ v najdrahšom a najhoršom hoteli vôbec a už zase chceme cestovať bicyklom po malých neturistických dedinkách. Posledný deň ideme do Jaco, čo je surferské mestečko plné hotelov, reštaurácii a drahých obchodov.

Po ceste zastavujeme na moste, kde sa ževraj zadarmo dajú pozorovat krokodíly – neverím! Avšak oni tu fak sú, je ich veľa a nik od nás nič nechce :). Vpodstate sa len váľajú v bahne a nejakú väčšiu aktivitu nevidíme, ale aj tak je to zaujímavý pohľad na týchto tvorov, ktoré človek poväčšinou vidí iba v zoo.

Tomek nás pozýva na obed – chudák, ani na benzín nechcel príspevok a ešte toto. Okolo tretej sa lúčime, ďakujeme a každý ideme svojou cestou. Hoci sa ešte dnes chceme pohnúť ďalej, začína silný dážď a tak končíme v hosteli. Večer ešte skúšame obehať obchody a nájsť nejaké lacné plavky (keďže tie moje sú tesne pred rozpadom), no pod 30 dolárov tu nič nie je.

Myslím, že toto je prvýkrát, kedy sme naozaj natešení z toho, ako si zajtra sadneme na sedanky a konečne sa odpedálujeme ďalej… Nebolo to zlé cestovanie, ale iné a vďaka tejto skúsenosti si vážime naše dvojkolesové tátoše ešte viac :). Máme voľnosť, naozaj vidíme krajinu a nie iba dané miesta, stretávame viac ľudí a môžme sa vyhnúť všetkému turistickému humbuku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *