Cyklisti a turisti v Kostarike

Bicyklom po pobreží smerom na juh, nečakaná zastávka u Jima, trojdňový pochod po Corcovade a prekvapivé stretnutie s Argentínčanmi

Zobúdzame sa ešte za tmy, no po skontrolovaní budíka zisťujeme, že sme zaspali – je skoro 9:00 … to len naša izba nemá okná a tak si myslíme, že je 5! Vonku leje a tak sa veľmi neponáhľame. Po ceste sa zastavujeme v obchode a Janči si kupuje predčasný meninový darček :). Sme znovu trackovaní – máme GPS! Ešte si dávame pauzu na kafe aby sme mohli skontrolovať úplnú funkčnosť telefónu.

Jaco opúšťame až po 12tej, počasie je veľmi príjemné a stabilné a tak sa skvelo šľape. Cesta popri pobreží je síce trochu kopcovitá, no výhľady a okolie sú fakt krásne… a hlavne, znovu sa hýbeme! 🙂 Posledných 10km na ďalšiu warmshower-ovskú fincu je po štrkovej ceste a keďže bude čoskoro tma a nám dochádzajú sily, veľmi si tento offroad neužívame.

Na farme nás víta Geoff, ktorý sa tu o to teraz stará, kým je majiteľka na plavbe okolo sveta. Našiel si to cez house sitting, čo znamená bývať zadarmo (teda za energie) v niekoho dome. Je to výhodné pre obe strany – majitelia majú dozor na dom počas ich neprítomnosti, obyvatelia zaujímavú a lacnú skúsenosť v inej časti planéty. Okrem neho je tu aj Angličan Adam. Ten sa sem dostal cez druhý projekt WOOF – práca na organických farmách – no on okrem dozerania na dom bude aj pracovať. Do noci sa rozprávame o alternatívnych menách, s ktorými má Geoff veľké skúsenosti, a o možnosti ich aplikovania do komunity. Ráno nás Adam prevedie po farme, z ktorej sa stáva jedna veľká buš.

Cestu späť do „civilizácie“ si tentokrát užívame a veľa fotíme. Po prvých 5km sa zastavujeme v obchodíku a počas mliečnej pauzy sa nám prihovára Kanaďan, ktorý prišiel na nákup. Po zistení, že bicyklujeme až z Mexika nám ponúka oddych na jeho záhrade s bazénom a pozýva nás na grilovačku. Janči je proti, ja za! Nakoniec sa ideme „pozrieť“, zoznamujeme sa s Jimom, ktorý si sem prišiel užiť dôchodok, v bazéne má dve lokálne baby, no vie meno iba jednej… toto je haluz! Už o 12tej sa mi moce hlava z toho množstva piva, čo sme popili, kúpeme sa a vozíme na nafukovačke s motorčekom, ideme na výlet do džungle na miestne vodopády (berieme 6-pack piva a cestou máme dve zastávky v krčme), navštevujeme nemeckého kamoša, ktorý býva hneď oproti finke, kde sme nocovali, žujeme skvelé sušené mäso a na večeru máme obrovský steak z grilu… nečakaný oddychový deň :).

Na raňajky oberiem grapefruity a odšťavím fakt čerstvý džús, potom skúšame zemiakové delo, ktoré však s miestnymi sprejmi na vlasy nefunguje a ešte sa vykecávame s Jimom – takto si síce našu starobu nepredstavujeme, ale on je super a sme radi, že sme prijali jeho pozvanie.

Deň je teplý a väčšina cesty ide cez nekonečné palmové polia. Asi po 50km konečne nachádzame obchod a moju túžbu po sladkom zaháňam kúpou veľkej nutelly – keď musíš, tak musíš :D. Janči sa iba smeje. Ešte asi hodinku šlapeme a s plánom spýtať sa niekoho na nocľah na záhrade odbočujeme na pláž Piňuela. Na naše prekvapenie tam síce nie sú žiadne domy, no verejné záchody a sprchy áno – super flek, ostávame! Ideme sa kúpať, avšak vlny a veľké kamene sú naozaj nepohodlné na dlhší pobyt v oceáne. Večeru varíme na ohni z vyplaveného dreva s výhľadom na zapadajúce slnko nad obzorom. Jediná nevýhoda tohoto opusteného raja v Kostarike je, že tu nie je pitná voda. Tento problém vyrieši hustý nočný dážď, ktorého nazbierame cez 2litre :).

Síce sa odtiaľto ťažko odchádza, pohýňame sa do Palmar Sur. Je tu park s množstvom kamenných šutrov rôznych veľkostí, ktoré majú tvar dokonalej gule. Zostrojili ich civilizácie ešte pred príchodom Kolumba, ale doteraz nikto nezistil, na čo sa používali. Našu zbierku zaujímavých miest na spanie si dopĺňame o stanovanie na zelenom ostrovčeku pred nonstop benzínkou a po výdatnom oddychu nás čaká zaberák do národného parku Corcovado.

Po prvých kilometroch rozkladám karimatku v tieni na ceste a najbližšiu hodinu a pol sa zvíjam na zemi v menštruačných bolestiach. Dúfam, že tabletky čoskoro zaberú a nejaký dobrák s pick-upom sa nad nami zľutuje a hodí nás tam. Moje priania sú splnené na polovicu. Už som v pohode a tak si môžme veselo šlapať hore-dole … hore-dole … hore-dole! … 40km kopčekov a potom zachraňujúcich 30 po rovine. Po príchode do Puerto Jimenez sme úplne zničení a nocľah nachádzame v hosteli Perezozo (lenivý, alebo zvieratko leňochod). Majiteľom je talian, s ktorým sa celý večer vykecávame po španielsky a porozpráva nám ako sa tu 15rokov dozadu dalo vymeniť veľký pozemok za motorku, ako je celý poloostrov Osa plný zlata a že ho stále lokáli hľadajú v riekach a o veľkej biodiverzite národného parku. Ráno sa úplne lemríme, ale však to vyplýva z názvu tohoto miesta :), pozrieme kajmany a krokodíly za dedinou a na poslednú chvíľu sa rozhodujeme, že to nehorázne drahé vstupné zaplatíme a pôjdeme na trojdňový výlet do džungle.

Budík zvoní pred piatou. Do hodiny sme pobalení, nasáčkovaní v colective (nákladné auto prerobené na prepravu ľudí) a tlačíme do seba vianočku. Tá bola síce ráno načatá (pravdepodobne mačkou) a následne okupovaná stovkami mravčekov, no predsa si kvôli tomu nevyhodíme raňajky! Po dvojhodinovom nadhadzovaní, jednom zapadnutí, prestávke na kávu a skončení kilometer pred cieľom kvôli pokazenej náprave sme fakt radi, že sme to sem nešlapali na bajkoch (to bol pôvodný plán, aby sme ušetrili na preprave).

Ešte pred vstupom do parku si dávame plážovú turistiku a teda 3.5km šliapania po piesku k vstupu. Tak na toto teda naše nožičky pripravené nie sú! Počas nasledujúcich siedmich hodín turistikovania do tábora Sirena brodíme dve rieky, ideme znovu po pláži a utekáme pred vlnami počas prílivu, lezieme po kameňoch, kráčame v hustej aj riedkej džungli… vidíme množstvo krabov behajúcich okolo, dva druhy opíc snažiacich sa na nás niečo zhodiť zo stromu, kopec jašteríc, čiernu žabu s krikľavo zelenými pásikmi, neúrekom veľkých červených papagájov s farebným chvostom a tesne pred koncom aj tapíra. Sme úplne mŕtvi a šťastní, že sa hneď zajtra nevraciame naspäť.

Staviame stan a spomíname si, že 3 noci dozadu fakt pršalo a my sme ho zbalili mokrý… mňamka, spíme v riadnom smrade! Budíme sa skoro na strašné vreskoty miestnych opíc – niečo medzi votrelcom a hororovými príšerami :D. Prvé stretnutie s týmito zvukmi bolo v Mexiku a to som mala fakt naložené v gatiach, teraz je to už len vtipný a trošku nezvyčajný budíček. Počas štvorhodinovej prechádzky nič nevidíme (teda pár sliepkovitých vtákov), sme ako cukrové vaty z toho množstva pavučín, čo naberáme a premokneme až do poslednej nitky. Našťastie ani jednému z nás to nevadí a celkom si túto prechádzku v daždi užívame. Ani v rieke nezazrieme žraloky či krokodíly a tak hodnotíme, že zverom sa nechce byť v takomto nečase vonku.

So žblnkajúcimi topánkami sa vraciame do tábora a zvyšok dňa sa hráme lodičkové vojny, počas ktorých sme obletovaní termitmi, ktoré po pristáti strácajú krídla a tak sa z nás stávajú okrídlenci :). Po druhej hre zisťujeme, že máme skoro rovnaké rozloženie flotily (to ani nemusíme byť 20rokov manželia, aby sme mysleli na to isté). Keciame so skupinou Amíkov a so super francúzskym párom – Paulina, Gil – ktorí mi po ceste zachránili bundu, ktorú som stratila na pláží (tá by veľmi mrzela).

Budíme sa ešte za tmy, balíme stan a zatiaľ, čo sa tlačíme suchým chlebom a tuniakom, slintáme nad rozvoniavajúcimi palacinkami, ktoré pripravuje sprievodca druhej skupine – závisť. Na pláži vidíme kopec stôp, no tapír nikde – dúfali sme, že sa nám podarí opätovný kontakt a nič. Brodíme rieku a asi po hodine nás dobiehajú Francúzi. Máme kopec času a tak dosť oddychujeme a kocháme sa prírodou. Vidíme veľa opíc, skupinu zlatých zvieratiek behajúcu po stromoch a zemi s chvostom vystretým k nebesiam a špicatou tváričkou. Okrem toho aj troch hadov – malého a veľkého hnedého a asi dvojmetrového zeleného splývajúceho perfektne s okolím… jašterice, vtáky a rôzny hmyz. Deň ukončujeme cestou v nepohodlnom colective späť do mesta a skvelou večerou a pivom s Frantíkmi.

Ráno sa loďkou preplavíme na pevninu a po 40km miernych kopcov sa pýtame na prespanie u požiarnikov v Neily – môžeme a na naše veľké prekvapenie tam stretávame Sebastiána (jeden z troch Argentínčanov, ktorých sme stretli v Guatemale). Mica a Nick prichádzajú trošku neskôr. Po výdatnej večeri, veľkom praní a vymenení si zážitkov sa už len zvalíme do postelí – áno, zase raz máme vlastnú postel! Vyspíme sa do ružova.

Ráno sme už okolo pol desiatej na hranici a po veľmi rýchlych a bezproblémových kontrolách sa ocitáme v neutrálnej a podľa veľkosti trhu aj bezcolnej zóne, kde robíme veľké nákupy 🙂 … nové rukavice – keďže moja ostala niekde na benzínke, náhradnú reťaz, lacné plavky a sandále pre oboch (naše boli viac chemická zbraň ako obuv a už boli na pokraji životnosti).

Jedna pečiatka do pasu a s poludním vpedálovávame do poslednej krajiny Strednej Ameriky – Panamy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *