Ja už nechcem byť na lodi!

„Trochu slnka, kde-tu vlnka a množstvo priestoru na plachetnici.“

Ráno máme dobrú náladu a bež čo i len malých pochybností o tom, že nám to zase raz vyjde a že sa kapitán nad nami zľutuje, čakáme už pred ôsmou v prístave. S každou ďalšou hodinou nám však v hlave vŕta viac „čo ak“ a po 15min prechádzke do obchodu a zistení, že to bolo zbytočné, lebo ho otvárajú až o desiatej, už trošku stresujeme.

Vraciame sa späť a vidíme Carmen mieriacu ku nám s neistým výrazom v tvári (prosím, nech je to dobrá správa)… „Deti, stretla som kapitána, no za 200 to nepôjde, minimum 250!“. Sme vytešení ako slniečka na hnoji. Toto je náš limit a ani s lokálnymi lodičkami počas dvojdňového urputného cestovania (čo je najlacnejšia možnosť) by sme to za menej nedali. Objímam Carmen a už je 100% rozhodnuté – adoptujeme si ich ako našich argentínskych rodičov.

Loď sa pohýna až okolo 11tej s rovno-číselnou posádkou – lezkyne z Argentíny: Camila a Paula, Francúzi: Manu a Tristan, Kolumbíjčan Hugo, naši z Argentíny, kapitán Jorge a jeho pomocník Adwin z ostrovov San Blas a my dvaja. Síce je nás tu ako hadov, stále má každý svoju postel.

Po siedmich hodinách plachtenia väčšinou za pomoci motora, výdatnom obede a prikŕmení rybičiek (Janči 2x, ja raz) dorážame úspešne k prvému ostrovu v súostroví San Blas, ktoré majú pod správou indiáni Kuna.

Večeriame na pevnine a potom nám na konci pristávacej dráhy, ktorá ja vytvorená na prirobenej časti ostrova z vriec piesku, rozpráva Adwin o kultúre a zvykoch, ktoré tu panujú:

  • z 300 ostrovov je 48 obývaných
  • každá komunita má svojho prezidenta
  • majú samostatnosť od Panamy
  • vyrábajú umenie a pestujú kokosy, ktoré vyvážajú prevažne do Kolumbie
  • ne-Kuna si tu nemôže kúpiť pôdu alebo založiť biznis (keď sa sem prižení, môže všetko)
  • doma si vyrábajú pálenô „Čiča fuerte“ a radi sa z toho spíjajú nielen dospelí, ale aj deti
  • majú kopec detí – 10-14
  • ženy chodia v tradičnom oblečení, no nie je dovolené si ich fotiť
  • húlia trávu, aby boli lepší v potápaní

Doobeda navštevujeme imigračný úrad. Potom naberáme ďalších dvoch chalanov z USA (Chase a Aron) a aby málo nebolo aj ich 650tky endurá. Keďže sa zdá, že nedostatok miesta kapitánovi na lodi neprekáža, poobede pribúda ešte ďalší pasažier.

Ako sardinky v konzerve plachtíme na ďalší ostrov, kde sa celý deň plážujeme, poniektorí majú aj sprchu (teda všetci okrem nás, my si opakujeme ubývanie slanou vodou z katamaránu :)) a ja sa snažím dohnať nerovnomerné cyklistické opálenie.

Človek by povedal, že 26 rokov stačí na pochopenie ako dokáže silné slnko spáliť neopálené časti tela pokiaľ nie sú natreté a že trojmesačné opálenie sa za 2 dni dohnať nedá. „Tak ti treba“, sú Jančiho slová, keď večer zavíjam od bolesti a môžem spať iba na chrbte.

Ráno sa lúčime s posledným nastúpeným pasažierom, ktorý ostáva na ostrovoch dlhšie a my v super 14-člennej zostave pokračujeme smer Kolumbia. Nakoľko je však more zubaté a fučí ako divé, všetci sa dopujeme Dramominom – oblbovák aby nám nebolo zle. V týchto podmienkach sme s Joe-om vždy ostali na kotvisku, no to je rozdiel medzi platenými výletmi s dátumom príchodu a plavením sa na svojej lodi.

Dostávame sa na otvorené more a začína to s nami hádzať! Máme vytiahnuté plachty, ale iba na stabilizovanie rovnováhy, nie na to aby sme šli rýchlejšie. Motor hučí celý deň až na výnimku kedy zdochne a potom ho nevie kapitán naštartovať. Keďže na palube nie je dostatok miesta a vnútri je to na pogrcanie, idem spať – jediná poloha, v ktorej sa dá prežiť a nemyslieť na kývanie a spáleniny zo slnka.

Vonku ževraj brutálne prší a všetko je šedé a hmlisté, no Janči nejde dnu po foťák aby mu nebolo zle. Večer ešte kecáme s Aronom a dozvedáme sa mnoho o Mormonoch (to sú tí pekní mladí chlapci v obleku s ceduľkou rozprávajúci o Bohu).

O štvrtej vstávame na stráž pozorovať okoloidúce lode, no keďže je vonku ďalších 5 ľudí, ja sa vraciam do našej kajuty a Janči bojuje 2 hodiny zo sebou samým aby znovu nekŕmil rybičky. Doobeda je to ako na húpačke a všetkým je zle.

Potom sa to však vylepší a hladina je ako zrkadlo – čas na kúpanie! Skoro všetci naskáčeme do vody, ktorá je tmavomodrá a čistá. Nikde na dohľad pevnina a hĺbka cez jeden kilometer. Našťastie neprišla na návštevu žiadna vodná potvora :D.

Neskôr vidíme v diaľke veľrybu, z čoho sú všetci vytešení (teda s výnimkou nás, lebo sme zvyknutí na trošku lepšie divadlo). Okrem toho nám zjavne dochádza jedlo, lebo máme dnes iba raňajky a niečo medzi obedom a večerou – sme hladní!

Večer je to úplne najviac zlé a keďže ideme na plachy, lebo nemáme dostatok paliva (!?), sme naklonení na stranu. Vonku sú asi 5m vlny, na ktorých skáčeme a rozrážame ich nosom. Janči je zalezený v kajute a predýchava aby nepokrstil posteľ a keďže mňa to hore tiež prestáva baviť, idem za ním.

Mám zastávku na záchode (asi som sa mala radšej pocikať ako zažiť toto!). Toaleta na lodi je malá, čo nevadí až do momentu, že loď je brutálne na stranu a naráža do vĺn – vtedy je udržanie rovnováhy nemožné… Ešte som si ani nesadla, keď nás hodilo, moja ruka ktorou som sa držala povolila a ja som celou váhou narazila lakťom do steny. Stále nechápem ako je možné, že som do nej nespravila dieru. Ruku nemôžem ohnúť a bolí ako divá. Nejakým zázrakom sa mi potom podarí presunúť do postele (naša kajuta je vpredu, čo je to najhoršie miesto aké asi existuje).

Nemôžem spať, lebo ma strašne bolí lakeť, voda mi tečie na tvár, lebo preteká spojmi, na nohy sa nám tiež prešplechuje úplný prúd z komory na kotvu, celý večer sa šúcham na do boku kvôli náklonu, nejde nám ventilátor, takže je tu asi 100 stupňov, polovicu času levitujeme vo vzduchu a dvakrát pristávam priamo na Jančim, keď vyskočíme na vlne, ten sa odmieta čo i len pohnúť aby sa nepogrcal a ešte k tomu dnes prišiel na to, že máme záchranný čln iba pre 6tich ľudí, steny lode sa prehýbajú a vonku niečo strašne búcha – JA UŽ NECHCEM BYŤ NA LODI!

Po dvoch hodinách utrpenia ide okolo Adwin, spojazdňuje ventilátor a postupne sa aj ukľudňuje more. Budíme sa a na naše veľké potešenie vidíme vonku pevninu a mrakodrapy Cartageny. Ešte nám raz zdochne motor ale s poslednými kvapkami nafty a po ďalšej polhodine konečne stúpame na Kolumbijskú pôdu… Hladní, smädní, no živí a relatívne bez zranení :).

2 komentáre k “Ja už nechcem byť na lodi!”

  1. hola amigos , hijos ahora pude entrar y ver vuestra pagina, que lindo viaje!!!! y que suerte haberlos conocido!!! besosssssssss carmen y jose

  2. vymakany opis plavby v podpalubi. aj ked si ten pocit nevolnosti viem predstavit len ciastocne, zdielat by som ho rozhodne nechcel:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *