Mesto Pabla Escobara – Medellin

Pekné i temné stránky mesta večnej jari a prvá návšteva domu cyklistov

Po troch filmoch, dvoch zastávkach, objedení sa pečivom a skoro umrznutiu vďaka vypeckovanej klíme sa niečo pred polnocou dostávame do štvormiliónového Medellinu.

Cestou sme našli ubytovanie cez Couchsurfing a tak sa plne naložení vyberáme hľadať danú adresu v centre. To, ako sa neskôr dozvedáme, je strediskom všetkých bezdomovcov, dílerov a závislých ľudí. Ideme podľa navigácie, ktorej zjavne chýba program „nájdi bezpečnú cestu“, a tak sa ocitáme v dosť podivných a pochybných uličkách.

Janči si to ženie nervózne vpred a jaksi zabúda, že som tu aj ja. Asi v 30m závese za ním mi prechádza cez cestu bezdomovec s fľašou a naťahuje ruku… či už ma chcel potľapkať po chrbte na pozdrav, alebo chytiť za zadok, reagujem hlasným zvriesknutím, ktoré si uvedomuje asi každý na okolí okrem môjho manžela, ktorý stále pokračuje ďalej.

Púšťa ma pred seba auto, ktoré to celé videlo a keď si konečne dohoním muža na semaforoch a dohováram mu, že by si mohol viac sledovať kde má ženu, zakričia na nás zo stiahnutého okienka „Nezastavujte, chodte aj na červenú!“. Kde to sme? Všade divní ľudia, špina a ešte aj domáci na nás kričia aby sme nikde nepribrzďovali!

Asi po 15min blúdení konečne prichádzame na dané miesto, kde nás víta vrátnik a púšťa nás dnu. Pri vybaľovaní vecí sa mi Janči asi 10-krát ospravedlňuje za „malé“ pozabudnutie.

Tento typ couchsurfingu je iný než normálne a miesto pohovky máme celý apartmán. Majiteľ tu nebýva, príde až zajtra.

Síce neradi, ale vlčí hlad nás vyženie späť do ulíc hľadať nejaký stánok s jedlom. Vonku majú bezdomovci úplnú žúrku a keď ich tak človek pozoruje, majú fakt sociálny život (čo im vlastne iné ostáva). Od uja v uličke si kupujeme niečo pod zub a keďže sa v jeho blízkosti cítime bezpečne, sedíme tam až kým nedojeme. Pridáva sa k nám chlapík, ktorému 90% nerozumieme a aj celkom sympatická baba, ktorá predáva náramky. Nakoniec nám daruje dve šnúrky v štátnej trikolóre a už s lepším pocitom sa vraciame späť.

Ráno stretávame Alexa – nášho hostiteľa – a oznamuje nám, že sa za ďalšie dni platí (v podstate je to pochopiteľné, keď ponúka celý byt). Nám sa nechce hľadať ďalšie ubytovanie a tak ponuku prijímame. Ešte sa nás snaží vrámci polhodinky natlačiť všetkými informáciami o meste a nezabudne mnoho krát zopakovať aké je to tu nebezpečné a že netreba provokovať (prstene, foťák, cenné veci).

Poďakujeme sa, veci o bezpečnosti berieme trošku s rezervou a vyberáme sa voči dneskajším úlohám – nájsť krabicu na balík, poslať ho a oprať prádlo.

V blízkom obchodnom dome sa pýtame tety predavačky v obuvi, či nemá náhodou nejakú prázdnu nepotrebnú škatuľu. Ochotne vybehne von a za pomoci dvoch strážnikov, manažéra a na záver upratovača objavujeme v sklade to, čo hľadáme.

Mesto cez deň vyzerá úplne inak – plné ľudí, predajcov, obchodov a tak sa počas prechádzania cítime celkom bezpečne. Počas hodinového hľadania národnej pošty pozorujeme ľudí a zisťujeme, že tu fakt nikto nenosí prstene a šperky!

Balík je poslaný a na rad prichádza práčovňa – možnosť požičania si práčky sa nám zdala fakt podivná (donesú vám domov práčku a vy zaplatíte za dĺžku jej používania – hodina, pol dňa…). Práčovne však v tejto krajine nie sú populárne a tak blúdime po okolí. Na tip okoloidúcich ľudí sa vyberáme pešo 5 blokov nájsť lavomat.

Prostredie aj ľudia sa začínajú meniť a my strkáme obrúčky do vrecka. Na ulici posedávajú bezdomovci, zovšade cítiť trávu a kde-tu sú feťáci so sáčkom. Neskôr zisťujeme, že sa v čistiarni platí od počtu vecí a nie od váhy, čo by bolo pridrahé.

V parku Botero (kopec pretučnených sôch) sa stretávame s Gabrielom, čo je chlapík z autobusu, ktorým sme prišli do Medellinu. Trochu nám ukazuje mesto, ale my máme skôr náladu ísť domov. Nájdeme ďalšiu práčovňu, ale 1kg prádla stojí 5dolárov (pre porovnanie, v Mexiku to bol 1USD). Cestou ešte dávame džús a s nie najlepším pocitom z tohoto miesta zaspávame.

Na raňajky ideme už tradične k ujovi s najlepšími koktejlami a zemiakovými guľami. Ten nám tam 5minút vysvetľuje niečo o včerajšom omyle pri platení. Nechápeme, či dlžíme my alebo on, ale nakoniec nám podáva 6000pesos späť, že 1000 a 10000 sa podobajú a včera nám zle vydal. Hmmm, toto je veľmi pekný začiatok dňa.

Prechádzame sa mestom a dokonca si niečo aj fotíme. Je tu kopec parkov, lavičiek, sociálnych priestorov či námestíčok. Okrem toho je tu klíma nekonečnej jari vďaka svojej polohe medzi kopcami. Navštevujeme park bosých nôh a kúsok od starého centra objavujeme naozaj upravené moderné zóny. Potom sa na jeden lístok za dolár vozíme 2hodiny nadzemným metrom a lanovkami, ktoré patria do integrovanej dopravy mesta (autobusy, metro, lanovky, bicykle). Kocháme sa skvelými výhľadmi a vylepšujeme si názor na mesto. Na jednej stanici stretávame náhodne Huga – spolucestovateľ z lode (svet je malý a Medellin má len 4milióny ľudí). Ten nás pozýva na večernú party s Paulou, Chaseom a Aronom, ktorý sa tu tiež nachádzajú.

Stretávame sa okolo deviatej a to v odľahlejšom susedstve. Všade bary, turisti na uliciach, hostely, reštaurácie (toto je asi miesto, kde sa všetci zdržiavajú – nie v centre ako my :D). Asi po hodine prekrikovania jeden-druhého v bare nás to prestane baviť a s Jančim sa ideme prejsť po okolí – v parku je kopec mladých ľudí, muzikantov, predajcov… toto je naozaj iný svet.

Nabalíme bicykle a po veľkých prípravách – zrekonštruovaní nápisu na taštičke (Luna de miel de Eslovaquia hasta Argentina) a implementovaní slovenskej vlajky na tričko sa vyberáme na ciclovia – každú nedeľu zavrú diaľnicu cez mesto a tá je len pre cyklistov a inlinerov.

Síce sa usmievame od ucha k uchu a zdravíme všetkých okolo, nikto sa s nami nechce fotiť a len málo ľudí sa nám prihovorí. Nakoniec sa k nám jeden pridá a doprevádza nás celú cestu do San Antonio de Prado, kde je casa de ciclistas. Je to síce stále časť Medellinu, no vzdialená asi 25km (z toho 15 riadny šľapák). Nás sprievodca Gonzo si to so svojimi dnešnými 145km ženie veselo hore a my s ledva stíhajúcim dychom sa šmochceme za ním. Víťazoslávne si dávame pivo na námestí a potom sa rozlúčime.

Pokračujeme ešte 3km do údolia, kde nás v pokojnej dedinke obkolesenej krásnou prírodou už očakáva Martha a Manuel. Prehodíme si čísielko s návštevníkmi (ja som 129 a Janči 130) a síce sa nám ospravedlňujú, že teraz prerábajú garáž na riadnu útulňu pre cyklistov, drevená búdka na spodku záhrady je pre nás úplný luxus. Dozvedáme sa, že sme sa len o chlp obišli s chalanmi – Sebastiánom a Micom, ktorí odišli dnes ráno. Večer sa k nám pripája ešte ďalší cyklista z Írska – Billy. Dosť zreteľne tu pociťujeme vyššiu nadmorskú výšku a tak vyťahujeme svetre, dlhé nohavice a dokonca ponožky.

Ráno prichádza Sydney zo Švajčiarska a keďže ide opačným smerom ako my, vymieňame si cenné rady a postrehy. V obchode v meste kúpime jeden pár blatníkov, ktorý montujeme ako dva predné. Okrem toho mi kupujeme zrkadielko na prilbu a tak vyzerám ako chrobák s tykadlom.

Večeriame haruľu s mäsom a šalátom a aj napriek neočakávanej návšteve a celkovému počtu 14 ľudí je jedla dostatok a chutí! Dokonca nám ostáva aj na raňajky, z čoho máme veľkú radosť :).

Posilnení výdatným slovenským jedlom sa vyberáme objavovať okolité kopce a hľadať výhľad na Medellin. Cesta je kadejaká, ale stále zjazdná a v diaľke už vidíme kopec s krížom. Janči síce lamentuje pri každej bráne, ktorú otvárame aby sme sa dostali ďalej, ale ja mu neodbytne tvrdím, že to je len kvôli kravám a nikomu nelezieme na pozemok. Nech už to je ako je, dostali sme sa na vrchol, odkiaľ máme celé centrum ako na dlani. Pohľad na druhú stranu doliny s pár domčekmi, políčkami a množstvom zelene však nepochybne vyhráva. Robíme kopec fotiek s bicyklami nad hlavou a po poslednej mi je jasné, kde budem mať zajtra svalovicu :D.

Keďže v poslednej dobe pukáme špice na preťaženom zadnom kolese, ideme opäť do obchodu no tentokrát zháňať predný nosič. V niektorých častiach budeme potrebovať viac jedla a vody a tak musíme rozložiť váhu.

Večer prichádzajú na návštevu Rebeka a Salomon z Anglicka, ktorí posledných 9 mesiacov bicyklovali po Ekvádore a Kolumbii a tak dostávame skvelé rady ohľadne pekných cestičiek a miest, ktoré treba navštíviť. Majú veľmi podobný prístup k cestovaniu ako my (nie sú cyklisti, toto je len dobrý spôsob prepravy a spoznania krajiny či kultúry) a keďže rozhovor s nimi je veľmi inšpiratívny, zaspávame namotivovaní a natešení sadnúť si zajtra na sedanky.

Pred odchodom ešte píšeme odkaz do knihy návštev, robíme spoločnú fotku a vyberáme sa bočnými cestičkami objavovať krásy centrálnej Kolumbie :).

Jeden komentár k “Mesto Pabla Escobara – Medellin”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *