Raj na zemi alebo miesto na život

Kopcovitá krajina s kávovými políčkami, platanovníkmi a ďalšími plodinami s úprimnými a srdečnými ľuďmi všade navôkol

Dostať sa z okrajových častí Medellinu nám trvá cez 2 hodiny a vôbec to nie je taký dole-kopec ako sme dúfali. Cestou objavujeme rovnaký nosič ako mám ja a tak vysvetľujeme mechanikovi v obchode, čo potrebujeme prevŕtať, aby sme ho mohli namontovať na Jančiho bicykel (k rovnosti a vycentrovanosti dierky sa ani nevyjadrujeme).

Prichádzame ku križovatke s Panamericanou a naše nádeje, že odtiaľto to bude už len klesať, sú rozplynuté v nedohľadne počas strmého stúpania, s ktorým bojujeme vyše hodinu. Vytúžená odmena však prichádza potom – nádherné výhľady na hory a dlhýýý dole-kopec (asi 40km).

Počas cesty prechádzame okolo demonštrujúcich baníkov, ktorí momentálne bojujú za lepšie podmienky a taktiež obrovského počtu policajtov, ktorí dozerajú aby neprotestovali príliš. Taktiež vidíme super ostrý kopec, ktorý prisahám vačku vyzerá, akoby ho niekto zastrúhal.

Do Bolombolo prichádzame po 67km a keďže tu nemajú požiarnikov, ideme skúsiť šťastie k Defenza civil – záchranári. Tí nám nájdu skvelé miestečko pri rieke na stan, ponúknu sprchu u seba v kancelárii na záchode, policajti sa tu zastavia a ubezpečia nás, že budú hliadkovať okolo a vedúci nám nakoniec ukazuje čistinku medzi domami, aby sme boli bližšie a viac na očiach. V parku kecáme s deťmi a ženami a sme taká malá atrakcia.

Večer sa hrá národné kolo futbalu a vyhrá tím Medellinu (stále sme v jeho okrese). V dedine začína šialenstvo – trúby, bubny, vlajky, dresy, tancujúci a spievajúci ľudia, plné autá a motorky, vyhadzovanie múky (vyzerá to ako dymovnica)… skoro ako u nás po úspešnom hokeji 🙂

Po dobrom spánku, raňajkách v parku a rozlúčení sa so záchranármi prichádza cestička popri rieke – žiadne autá, mierne stúpania, prenádherná príroda, osviežujúci tieň z okolitých stromov a kde-tu stádo kráv… toto je naozajstný cyklistický raj!

V La Pintada, čo je križovatka s diaľnicou, pokračujeme asfaltkou smer hory. Postupne sa akýkoľvek náznak pevného povrchu stráca a ideme iba po udupanej zemi a štrku. Každé auto či kamión nás zanechávajú v kúdolí prachu, čo vôbec nepomáha našim už aj tak nestíhajúcim pľúcam.

Ovlaženie vo vode a začína stupák. Trápime sa na najľahšom prevode a spod kolies nám odskakujú fakt veľké šutre, na ktorých sa neskutočne zle udržiava rovnováha. Rieka je vo výške 600m, my sme teraz v 1200. 600m prevýšenie asi na 10km po zlej ceste … ja asi skolabujem! Prechádzame okolo nápisu „Se vende queso“ (predaj syrov), čo je momentálne presne to, čo potrebujeme. Asi kilový bochník zjeme s chlebom na posedenie a čerešničkou na torte je, že už nikam nemusíme ísť, lebo nám teta ponúka stanovanie u nej za domom. Bez čo i len malého zaváhania súhlasíme.

Nasleduje sprcha, večera, super džús z guanabana a pohodový večer pri rozhovore s múdrym 12-ročným synom, poplašenou susedou (cca 11), domácou a jej bratom. Z pôvodného plánu vstať o 5tej aby sme šli s deťmi do školy na bicykli upadá a pohýname sa až po siedmej.

V Arme (mestečko po prvých 5km hore-kopca) počujeme hudbu a na námestí pochodujú študenti – je deň nezávislosti, čo treba patrične osláviť (vlajky, uniformy, salutovanie, pochod – všetko ako má byť).

Až na dva kratučké zjazdy sa nasledujúcich 25km nesie v hesle „stúpanie do nebies“ a tak po najdlhších 5tich hodinách šliapania v mojom živote sa dostávame konečne do mestečka na kopci – Aguadas. Vzhľadom na svoju polohu 2400mnm je tu fakt kosa. Dávame menu v najplnšej vývarovni a koláč a kafe v cukrárni.

Pokračuje stúpanie na koniec dediny a potom to už len klesá … krásna príroda je okolo nás už dlhšiu dobu, ale až teraz si ju vychutnávame naplno – káva, banánovníky, platanovníky, mandarínky, pomaranče a všetky možné aj nemožné plodiny v strmých svahoch tejto krajiny.

Blížime sa k mostu, čo je vždy smutnou predzvesťou, že to začne znovu stúpať. Je tu však postavený bazén s vodopádom napájaný vodou z rieky s peknou bambusovou architektúrou blízkeho hotelovo-reštauračného zariadenia. Kým Janči fotí, ja cez plot (je zavreté) obkukávam zaujímavo riešený priestor. Zrazu si všimnem uja, ktorý na nás začne kývať, aby sme šli dnu.

Gabriel, 83-ročný pán, ktorý sa tu o to stará, sa pomalinky došmochtlí až ku nám, otvorí dvere a pozve nás aj s bicyklami na návštevu. Ukazuje nám vypúšťanie bazénu, ktoré keď je otvorené, spraví úplne silný vodopád. Prejdeme sa aj do záhrady a v reštaurácii otvára pivko, pri ktorom nám oznamuje, že sme už došli (v tomto momente si ešte nepripúšťame, že by sme ostali dlhšie, ale on nás prekukol). Varí večeru, potom prichádza jeho syn John s manželkou Dani (majitelia), máme druhú večeru a pri fľaši kvalitnej whisky (odkložená na slávnostnú príležitosť – sme poctení) a pri skvelej debate v tejto príjemne spoločnosti sedíme až do polnoci.

Gabriel nám ukazuje izbu a keďže je tu všetko nízke, navrhuje mi, že by sme mali so mňa trošku odrezať … tak napríklad od krku hore. Pri ukážke postele nezabudne dodať, že trošku skrátiť nožičky (tak od kolienok dole) a určite by sa mi spalo lepšie… no pánko je vtipálek.

Ráno sa budíme až po ôsmej a po dvojitých raňajkách (si nás tu vykrmujú) ideme s mladými pozrieť mestečko Pacora. V kultúrnom centre dostávame kompletný výklad prehistórie, histórie, súčasnosti a prehľad a prác rodného umelca Botera (nie, nie je to ten, čo tvoril pretučnené sochy, iba jeho menovec).

Neskôr ideme všetci späť na fincu (reštaurácia), kde máme tradičný kolumbijský obed: polievka Sancocho (zemiaky, džuka, platany, kura a zelenina) a ryža s mäsom, avokádom a sladkým šalátom.

Medzičasom s nami ujo z kulturáku robí rozhovor pre miestny kanál a keďže je super rýchly, už o 3 hodiny sa chytáme za hlavy, keď sa počujeme a vidíme v televízore – hrozné! A to im tu bude chudákom chodiť dvakrát za deň najbližšieho polroka :D. S hodnou dávkou ich národného drinku Aquardiente (30% alkoholu a kopa anízu – podobné ako uzo, sanbuka a všetky nordické alkoholy) sa vyberáme do nočného mesta, pozrieme pár sôch, park, dáme hot-dog (perro caliente) a obdivujeme množstvo koní pred barmi (ľudia tu stále používajú tieto zvieratá ako spôsob dopravy).

Ráno naložíme u Johna na firme plynové bomby, skočíme po Gabriela (Janči si to odšoféruje na starom Land Cruiser z roku 72) a hor sa robiť biznis a jesť. Po ceste predávame flaše plynu a potom si v bazénikoch plných rýb lovíme na bambusových udiciach náš obed. Ja som keščok krivá a úlovok chytám až na tretie mäso (prvé dve návnady zožrali kolegyne), ale Janči a Dani hviezdia :). Jedlo je fakt chutné a až na tie prekvapivo-zúfalé kričiace rybacie výrazy tvárí sa všetci usmievame.

Pokračujeme ďalej do doliny a s Jančim na korbe máme krásne výhľady na tento raj na zemi. Hľadíme na seba a rozvíjame myšlienku kúpiť tu pôdu (1ha = 500usd). To by však bolo príliš zbrklé a šialené! Každopádne toto miesto si už ukrojilo z našich sŕdc a ak to na Slovensku nevyjde, vieme kde je „ďalšie doma“ so skvelými ľuďmi, krásnou prírodou, príjemnou klímou a možnosťami.

Na fince naložíme bicykle a ideme pozrieť ku bratovi. Ten má na dome posilku a tak okrem odskúšania všetkých strojov dostávame zadarmo masáž. Taktiež nám daruje cvičiacu pomôcku (rozstrihnutá pneumatika s paličkou) a ukazuje nám cviky, s ktorými si ponaťahujeme stuhnuté svaly z bicyklovania.

U Johna varíme už tradičnú večeru – haruľa a mäso – a zase raz zožíname úspech. Darujeme im našu vlajku s venovaním a my dostávame na oplátku ich Pacorskú. Ráno sa ešte všetci fotíme a po rozlúčení sa s našim hostiteľom Gabrielom pokračujeme pohodlne (bicykle na korbe, my v aute) do Salamina.

Cestou robíme viac zastávok – prvá na nakúpenie mrte sladkostí na cestu (darček od Dani pre nás), druhá u nich na dome, kde sú malé apartmány za 20usd na mesiac a tretia na ďalšej fince, kde sú tiež všetci neskonale milí a úprimní. Cesta je poväčšinou rozbitá a veľa ide hore kopcom takže sa tešíme, že si ju vychutnávame len zo sedačky spolujazdca.

Salamina je zapísaná vďaka svojej historickej architektúre a typickým balkónom medzi pamiatkami Unesca a musíme uznať, že je fakt radosť prechádzať sa jej uličkami. Navštevujeme kultúrny dom, skúšame spenené mlieko s napučanými keksíkmi a nakoniec ideme na obed k Jhonovemu kamošovi za mesto.

Ten má z terasy taký výhľad, že človeka by pozeranie sa von neomrzelo asi nikdy. Ponúka nám, že už je dosť neskoro a môžme prespať uňho, čo nám celkom vyhovuje a tak ostávame.

Posledné zbohom s našimi skvelými kolumbijskými kamarátmi, ktorí nám boli ako rodina, trošku motivačných slov o Slovensku a Európe aby mali dôvod na návštevu a ďalšia pokojná noc v raji s pohľadom na mesiacom osvetlené kopčeky…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *