Antibiotiká pod palmami

Päťdňová cesta do Salenta, 50m palmy, 4 dni oddychu a 4.5-hodinové meškanie autobusu

Albert (majiteľ reštaurácie, kde spíme) nás ráno berie na prehliadku záhrady. Má v nej 7 hektárov kávy s 32000 kríčkami (z jedného stromčeku je približne 1kg odšupkovaného čistého produktu), čo ale nestačí na živobytie a tak tu je aj mnoho platanovníkov (jeden trs môže vážiť až 80kg). Vysvetľuje nám proces rastu kávy od zrnka cez prvý výhonok, sadeničku… po 18 mesiacoch prichádza prvá úroda – červené bobuľky sa oberú, odšupkujú, sušia na slnku a potom sa predajú asociácii, ktorá má na starosti praženie a export. Po 7mich rokoch sa kríček zotne asi 10cm nad zemou a ďalších 7 rokov dáva úrodu (po ďalších 7. sa proces ešte raz zopakuje).

Cestou na dom sa ešte zastavujeme v miestnej škole s deťmi od 5 do 12 rokov a rozprávame o našom výlete, kde leží Slovensko a aké je dôležité učiť sa jazyky (snáď sme zapálili aspoň v jednom dieťati cestovateľský plamienok). Po výdatných raňajkách pokračujeme dlhým zjazdom dole, ešte dlhším kopcom hore, zas dole a hore… Prijímame pozvanie na mandarínkový džús, kocháme sa krajinou, mňa pobolieva hrdlo, Jančiho kríže, začína sa stmievať a s vypätím posledných síl prichádzame do mesta Neira.

Ujo zo stánku sa s nami hneď púšťa do reči, víta nás tu a pýta sa, či sme už vyskúšali corcho. Nechápavo a zničene naňho pozeráme, že o čom hovorí a tak strčí malej dievčinke peniaze do ruky a tá sa vracia za pár minút s dvoma balíkmi penových sladkostí. Nič svetoborné, ale jesť sa to dá… noha z kravy a panela (miestne prírodné sladidlo). Stále si nie som istá procesom výroby, ale ževraj sa to dlho dlho varí.

Ďalšia slečna s bicyklom dostáva za úlohu zaviezť nás k požiarnikom a tak dávame zbohom hlúčiku, ktorý sa okolo nás vytvoril. Malá cyklistka je zjavne vytešená zo sprevádzania dvoch cudzincov a tak sa najväčšou možnou okľukou predierame cez všetky uličky, aby sa s nami mohla pochváliť kamarátom.

Konečne hasiči! A k tomu veľmi milí (teda až na psa, ktorý sa z našej prítomnosti neteší). Po sprche a pokuse vytvoriť kamarátsky vzťah s miestnym uštekaným tvorom mi skoro papuľka plná ostrých zubov kusne do tváre a ja definitívne prijímam fakt, že s týmto vlčiakom sa priateliť nebudeme.

Kapitán nás pozýva na večeru a my s radosťou súhlasíme. Na dnes toho však máme tak akurát dosť a tak ideme spať pomerne skoro.

Ráno ešte skypujeme domov a dozvedáme sa o ďalších kamarátoch, ktorí čakajú syna (slovenský baby-boom našich známych za rok našej neprítomnosti: 9 novorodencov, 4 na ceste 🙂 … keď sa vrátime, všetko bude kakať a plakať.).

Od super kapitána dostávame výbavičku v podobe 10 balíkov corcha a dvoch čiernych želatín (ešteže sme namontovali tie predné nosiče).

Do Manizales prichádzame obchádzkou na rady okoloidúcich, ktorý nás odhovoria od skratky cez chudobnú časť. Mesto je to relatívne veľké s chaosnou premávkou, brutálne strmými ulicami a betónovou napodobeninou gotickej katedrály. Nezdržiavame sa, len prechádzame a fakt si vychutnávame dlhý dole-kopec za mestom.

V Chinchina, čo je dedina vzdialená asi 20km, dopĺňame energiu koláčmi a potom skúšame šťastie u požiarnikov a v červenom kríži. V oboch nás úplne odpinkajú dvaja mladí pracovníci, ktorí sa s nami ani baviť nechcú. Toto je smutné zistenie nášho cestovania: mladí ľudia nie sú empatickí, nepomáhajú, málokedy čo i len odzdravia, nezaujímajú sa o okolie a jediné, na čom im záleží sú ich smartfony a značkové oblečenie.

Sklamaní sa pohýname ďalej a keďže bije na pokročilú hodinu, je nám jasné, že treba rýchlo niečo nájsť. Na zákrute nás z terasy zdraví postarší pán, čo hneď využívame a pýtame sa na možnosť stanovania na záhrade.

Neskôr vysvitá, že on je tiež taký „cestovateľ“ a z Cali (mesto vzdialené 300km) si to sem za 10 dní dokráčal. Teraz spí štvrtý deň vonku na gauči u tety, ktorá ho prichýlila. Síce je tu relatívne fajn a aj domáca sa už správa prívetivejšie, prijímame pozvanie suseda, aby sme šli k nemu na záhradu – že je to tam omnoho bezpečnejšie (všade je plot a nevidno dnu).

Fernando je veľmi milý a so svojou ženou Danielou, dcérou Lujzou a dvojičkami Sebastiánom a Danielou bývajú na prízemí veľkého domu, kde sa starajú o ovocný sad a okolie (majitelia tu trávia iba víkendy). Po výbornej večeri sa do neskorého večera rozprávame o zvykoch a kultúre oboch krajín.

Ráno sa cítim zle a okrem nemožnosti prehĺtať mám pocit, že mi lezie zápal na priedušky. Zaľahujem v dome a potím sa zatiaľ čo Janči vymení reťaz, opraví malému defekt a kecá s domácimi. Po medicíne – vykloktaniu limetkovou šťavou – sa cítim trochu lepšie.

Večer ešte dvojičky stavajú stan, skúšajú varič a ďalšie finty, čo si so sebou nesieme a sú z toho úplne nadšení. Naša haruľa sa prvýkrát stretáva s neúspechom, keď je opovrhnutá všetkými deťmi, že je tam veľa cesnaku – opice!

Odchádzame až pred obedom a s radosťou hodnotíme, že už nás akceptuje aj posledný člen rodiny – Margarita (kúsajúca fenka), kvôli ktorej bolo nočné odskočenie si úplným adrenalínovým zážitkom.

Na diaľnici vidíme kráčajúceho cestovateľa, s ktorým prehodíme pár slov a dáva nám tip na Universidad sin fronteras (univerzita bez hraníc) pred Pereirou … že je tam kopec fajn ľudí, super hudba a aj nejakí cyklisti. Rozhodnuté – dnes spíme tam. Trochu blúdime, no Don Quijote de la Mancha na bicykli namaľovaný na stene jedného domu nám dáva signál, že sme sa trafili.

Na terase sedí 8 zaujímavých týpkov, ktorí akurát obedujú a pozývajú nás, aby sme sa pridali. Zo začiatku trochu nechápeme, čo je to za miesto a kto to tu vlastní, no … je to squat – opustená budova, ktorú obsadili umelci, hudobníci, hipisáci. Platia za energie a nažívajú si tu sociálnym životom (pokiaľ v Kolumbii vydržíte okupovať 5 rokov dom bez problémov, stávate sa jeho majiteľom).

Po zaujímavej debate s Gilom, ktorý nám vyčíta, že my Európania sme vyvraždili vyspelú indiánsku kultúru, ktorá tu bola, máme spoločnú večeru a kávu. Spíme na terase vedľa bicyklov a síce toto miesto vykazuje všetky prvky komunitného života, z čoho som normálne veľmi nadšená, toto nie je naša šálka kávy.

Aj napriek skorému rannému odchodu prichádzame do Salenta až okolo piatej… dlhý hore-kopec, zastávka na džús, obed, kafe, arroz con leche a na jednom moste ma domáci ukecajú, aby som si skočila húpačku (Janči nemôže kvôli krížom). Po vyšliapaní neskutočného 30m stupáku na námestie potrebujeme 2minúty na rozdýchanie – zatiaľ si nás fotia okoloidúci. Po ceste do doliny stretávame Billyho z Írska, meníme plán, vraciame sa do mesta a zakempíme v hosteli. Večer sa ideme trochu prejsť do centra, ktoré je fakt preplnené Kolumbijskými turistami.

Nasledujú 3 dni nič nerobenia, kedy ma môj zdravotný stav konečne prinúti brať antibiotiká (už som ich mohla mať aj dobraté, keby som začala prvý deň, čo mi bolo zle! Čo už…).

Každý deň si varíme, trochu sa prechádzame uličkami a galériami (fakt kvalitné, pekné a drahé veci), zbehneme na výhľad a nakoniec aj do doliny, kde sú 50-metrové palmy trčiace a prevyšujúce okolitý porast (vyzerá to smiešne). Prebrodíme rieku, zamkneme bicykle a dokonca sa aj trochu prejdeme.

Konečne deň odchodu… najprv sa Billy balí asi 3 hodiny a aj s Laurou (Nemecká cestovateľka, ktorá si požičala bicykel a cestu do Cali pôjdu spolu) sa pohýnajú niečo pred desiatou. My sadáme na sedanky okolo obeda a na moje veľké sklamanie nenachádzam pri balení moju druhú náušnicu (paranormálny jav stratenej náušnice, ktorá je zakúpená 2 dni dozadu a ani raz nosená mi ostane asi navždy záhadou).

Okrem jednej stúpajúcej časti na nás dnes čaká iba pohodový 20km zjazd do Armenia. Tam po polhodinovom chaosení na autobusovej stanici konečne nachádzame odvoz, ktorý nás zoberie aj s bicyklami až na hranicu – odchod o hodinu, super.

Janči si ide prezliecť svoje sexi obtiahnuté cyklistické šortky, keď sa ma zhrozene pýta, či som zobrala veci zo šnúry. Odkiaľ??? Aké!!! … áno, dve lamy, ktoré si celú prehriatu strednú ameriku nosia v taškách mrte teplého oblečenia si teraz, keď ich čaká výstup na Chimborazo, nechajú svoje dlhé nohavice na šnúre v hosteli!?

V ruke lístok na autobus a naše veci 30km od nás… som taká vytočená. Janči má aspoň tú výhodu, že tu má šancu kúpiť niečo na svoju výšku, ale JA – o hlavu vyššia od všetkého ženského osadenstva, môžem ísť hore akurát tak v trojštvrťákoch… AAAAA!!!

Ubieha čas, ukľudňujeme sa a vynárajú sa možnosti. Lístok sa síce posunúť nedá, no Laura sa o týždeň vráti do hostela a potom ide do Peru, kde nám môže veci niekde nechať. V Ekvádore kúpime lacné tepláky, ktoré použijeme ako vyhrievaciu vrstvu pod šušťáky, ktoré máme – vyriešené :).

Na ceste je havária a tak má náš autobus meškanie 4 a pol hodiny (to by sme snáď stihli na hostel a späť :D). Bicykle nakladáme úplne luxusne na stojáka a poučení z predchádzajúcej jazdy máme so sebou dva spacáky a mikiny, aby sme neumrzli od klímy. Tá je však túto noc veľmi mierna a tak nám to všetko viac zavadzia ako pomáha.

Spí sa ako prerasteným ľuďom v autobuse a tak nás ráno bolia kolená a sme trochu dolámaní. Z okna máme krásne výhľady do dolín, na hory a políčka v kopcoch. Ešte pred prekročením hranice sa zvezieme do Las Lajas, kde je krásny neogotický kostol postavený na moste nad kaňonom a pod sebou má vodnú elektráreň. Za oltárom je originálna skala, ku ktorej bol kostol pristavený. Toto miesto má veľmi výnimočnú atmosféru a určite sa zaraďuje medzi jeden z najzaujímavejších chrámov, ktoré sme počas cestovania videli.

Kolumbijské zbohom na hranici prebehne rýchlo a hladko a po ďalších dvoch hodinách čakania na Ekvádorskej strane dostávame do pasov ďalšiu pečiatku :).

5 komentárov k “Antibiotiká pod palmami”

    1. Ahoj Leni. No zakladom kazdej komunity su prave ludia a medzi tymi sme my az tak nezapadli. Myslim, ze takyto typ spolunazivania v squate pritahuje ludi, ktori mozno ani tak vela necestuju, ale vacsinou robia nejake veci-akrobaticke vystupenia ci divadlo na ulici, vyrabaju naramky, sperky ci oblecenie, hraju ci spievaju… su to taki nezavislaci zijuci z toho mala co predaju ci zarobia a tesiaci sa zo zivota… a to je vsetko pekne, obdivuhodne a super… ale my, co si tak cestujeme a spoznavame krajinu a prijimame co nam svet prinesie, nepradavajuci ziadne naramky a ani nemajuc zaujem si ziadne kupit, s dostatkom financii na nie luxusne nazivanie ale na prezitie urcite, nezachranujuci svet a deti na ulici sme proste rychlo vycerpali spolocne temy na rozhovor. Na druhej strane existuju casa de cyclistas, kde si nazivame niekedy v este zakladnejsich podmienkach ako boli v squate no kedze su tu vsetci ludia z toho isteho sudka, je tazke sa pohnut dalej… (verime, ze sa dnes konecne po 12 dnoch pohneme prave z jedneho takehoto domu). Takze v skratke- nezalezi na mieste, ale na ludoch ktori sa na nom nachadzaju.

  1. čaute, moc pěkný počteníčko zase 🙂
    A fotky parádní! Janči jak dlouho už se neholíš? Parádní plnovous!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *