Prechod na južnú pologuľu

Kopčisko na privítanie, uchýlenie u hasičov, lacné menu v meste a strašná kosa… tak a to je úvod do ďalšej krajiny v zozname – Ekvádor

Ráno ešte len zisťujeme, čo znamená tunajšia zima a tak celí zababušení sadáme na sedanky. Na včerajšie odporúčanie uja z hranice odbáčame na miestny cintorín, ktorý je vraj úplne jedinečný (síce sme skeptický k ospievanému miestu odpočinku, ale 5 minút nás nezabije) …

Sme ohúrení! 7 hektárov perfektne vystrihaných kríčkov (niektoré staré 80 rokov) do zelených stien, alejí, podchodov, geometrických útvarov, ale aj sôch znázorňujúcich zvieratá, či podobizne domorodých postáv. 15 zamestnancov tu pracuje každý deň v roku – kým dostrihajú posledný ker, prvý je opäť „chlpatý“. Toto miesto je naozaj jedinečné celosvetovo.

Síce neradi, no pohýňame sa ďalej. Občas mrholí, občas svieti slnko, občas fúka – obliekame a vyzliekame sa v polhodinových intervaloch. Na diaľnici obchádzame policajtov, ktorí odkláňajú celú premávku, no nás púšťajú ďalej. Po hodine osamotenosti na širokej dvojprúdovke sa oproti nám vyrútia dvaja cyklisti… áááá, tak to je dôvod – cesta je zavretá kvôli pretekom :). S každým ďalším pretekárom vylepšujeme naše pokriky a povzbudzovania.

Po prechode sedla v 3300mnm, pauze na koláč v dedinskej cukrárni a asi 15km odvoze ujom, ktorý išiel po malého koníka, takže už pre nás nemal miesto, nasledujú úžasné zjazdy. Na jednom úseku prerábajú cestu a tak sú autá kumulované a púšťané iba v 10-minútových intervaloch – pre nás skvelé… ideme dole, dole, dole a doleee… asi 20km a prevýšenie 1000m znamenajú viditeľne teplejšie prostredie a aj zmenu vo vegetácii.

Dedina pri rieke nevyzerá najkrajšie a tak sa rozhodujeme pre pokus o stop a pokračovanie do Ibarry. Janči vystrkúva prst a druhý pickup plný ľudí a s nie až tak veľkým nákladným priestorom zastavuje na krajnici. „Tak čo, defekt alebo iný problém?“, spustí na nás sympatický šofér s copíkom a fúzikmi. „Nie, len sme lemry lenivé a nechce sa nám šlapať dohora!“ (áno je to čistá pravda, no nie-samozrejme, že sme to nepovedali a vyhovorili sa na nedostatok času a veľkú vzdialenosť). Vonku už je celá rodinka aj s kamarátom a my sa dozvedáme prečo sú takí super chápaví a empatickí a ako je možné, že nám tak skvelo nasáčkovali bicykle na korbu.

26 rokov dozadu sa ujo šofér vybral na svojom bicykli do Chile a naspäť a kamoš Argentínčan zase z Argentíny do Kolumbie. Spoznali sa po ceste a priateľstvo im vydržalo až doteraz. Kamarát býva momentálne v Madride a teraz prišiel navštíviť všetkých svojich známych z potulkou na dvojkolesovom tátošovi a áno – aj oni si občas pomohli, tak ako chceme teraz my.

Vyhlasujem, že keď sa vrátime domov a uvidím vedľa cesty trápiť sa cestovateľa-cyklistu, zastavím a pomôžem aj keby som mala primontovať jeho stroj na strechu-kde je vôľa, tam je cesta :).

Ešte pred mestom zastavujeme na zmrzlinu a dostávame výbavičku v podobe balíčku ova (podobné našim mirabelkám). V Ibarre sa rozlúčime a s obrovskou vďakou, že sme si nemuseli tých 1000 výškových metrov vyšliapať sami, sa pohýname hľadať obchod, kde na nás už túžobne čaká balík z domu. Podľa vedcov človek pozná cez 6 ľudí celý svet. Nám stačil kamoš Kristián, ktorý má ekvádorskú priateľku a tak sme si poslali veci k jej rodine (za čo ešte raz ďakujeme!).

Seňora Marta je milá usmievavá teta, no nakoľko jej obchod s detským oblečením je presnou odpoveďou na potreby tunajšieho obyvateľstva, kvôli počtu zákazníkov prehodíme len pár zdvorilostných fráz, spravíme fotku a presúvame sa do hotela… tam s poľutovaním zisťujem, že v „pošte pre teba“ sa fakt nachádzajú len hamaky, pneumatiky, duše a nožík, no vytúžené prekvapko v podobe horalky nie! (nevadí, aj tak ďakujeme!).

Ráno si dáme kráľovsky drahé raňajky s veľkosťou porcie pre modelky strážiace si svoju líniu, vymeníme gumu a „plní energie“ sa vyberáme hľadať opustenú železnicu. Tá bola zničená pri zemetrasení a nikdy sa nenašli financie na jej opravu. Po 20 rokoch zarastania trávou a usádzania zemou našli jej využitie cyklisti, pre ktorých to síce nie je najrýchlejší spôsob prepravy (hrboly, porast), no určite zaujímavejšie ako diaľnica. Nasleduje 16km skrz dediny a prírodu s miernymi stúpaniami a klesaniami, jedným pozvaním na obed (pravdaže sme prijali:)) a prechodom starého mosta… 7km panamerikánska diaľnica, zakempenie u hasičov a už sa prechádzame najznámejším trhom tradičných umeleckých vecí (artesanias) od indiánov v Otavale. Síce odolávame mnohým hlúpostiam, no aj tak odchádzame s plnou taškou vecí, ktoré fakt nechceme trepať zo sebou… pošta je zavretá a k našim už nabaleným bicyklom pribúdajú ďalšie veci – jupíí!

Riadny strmák s prevýšením cez 500m, neúspešné stopovanie, zjazd, kopec a … JUŽNÁ POĽOGUĽA! Dámy a páni, stojíme na modernom GPS rovníku, ktorý síce nie je až taký známy ako nepresná socha od Španielov, no je ten pravý. Námestie je popretínané čiarami symbolizujúcimi trasy slnka a slnečné hodiny. V strede stojí monument – rúra so zrkadlom na spodku, v ktorom sa dvakrát do roka (počas rovnodennosti) odrazí slnko v celom svojom tvare. Okrem toho dostávame zaujímavú a informáciami nabitú prednášku o našej planéte, rovníku, trasách slnka, projekcii máp a koriolisových silách (Po prvé- áno, existujú. Po druhé- nedajú sa vidieť na opačnom víre pri odtoku vody – minimálne nie takto blízko rovníka. Po tretie – dajú sa pozorovať v oceánoch. Po štvré, kvôli nim sa na severnej pologuli cyklóny vrtia proti smeru hodinových ručičiek a na južnej pologuli v smere).

Pokračujeme … stúpanie širokou panamericanou s krásnymi výhľadmi a akvaduktom pod nami. Úplne zničení prichádzame do El Quinche, kde asi polhodinu sedíme na preplnenom námestí a uvedomujeme si, že už nie sme v Kolumbii – tu sa ľudia pozrú, no nezastavia a neprihovoria sa. Po zdrvujúcej informácii, že hasiči sú až v ďalšom meste sa nám síce nechce ísť ďalej, no ujo na ulici nás ubezpečí, že je to len jeden kopček, rovinka a dole…

!!! Prelínam, nadávam, nechápem… ujo určite v živote nesedel na bicykli alebo inom vlastnou silou poháňanom stroji v týchto končinách, nemá zmysel pre odhad stúpania a klesania a nechápe, že milosrdné klamstvo pre cyklistu po celom dni pedálovania nie je vôbec prospešné!

Po siedmich kilometroch s 80% stúpaním, 15% rovinou a asi 5% klesaním prichádzame fyzicky i psychicky zničení na námestie v Checa, kde sa nachádzajú bombérovia.

Tí úplne vylepšujú náš deň, keď dostávame vlastnú izbu, môžme použiť práčku aj sušičku, na druhom poschodí je kuchyňa, rýchly internet, krásny výhľad na Cotopaxi, sú neskutočne milí a priateľskí a pozývajú nás, aby sme ostali ako dlho chceme. Síce ponuku na viacdňové zdržanie odmietame, pohýname sa až druhý deň pred obedom.

Dnes nás čaká opäť železnica, na ktorú sa napájame 200 pred dedinou. Ide sa dobre až do úseku, kde sa akýkoľvek náznak cesty stráca pod padnutým svahom a my musíme dvaja tlačiť jeden bicykel – spomienky na Kubu :). Zabárame sa po členky do jemného prachu, od ktorého sme špinaví až nad kolená. Prvých 10km pomaly predriftujeme, pretlačíme, zjazdíme či prenadskakujeme prírodou a chudobnými osadami. Potom sa začína oficiálna trasa El Chiquiňan, ktorá je vychýreným cyklistickým chodníkom v krajine. Prechádzame krásnou prírodou, upravenými dedinkami, troma tunelmi, z čoho jeden je tak dlhý a zakrútený, že nevidíme ani svetielko na konci (veľmi zvláštny pocit, ísť na bicykli a nič nevidieť).

Po ďalších 20km konečne prichádzame do Tumbaca, kde sa nachádza casa de ciclistas, v ktorej si chceme trochu oddýchnuť a dať sa dokopy pred výstupom na Čimbo. Vo dverách nás privíta Kim – cyklista z Brazílie, ktorému ukradli v Quite batoh aj so všetkými dokladmi a tak teraz čaká na nové. Okrem toho sa tu o to stará, keďže majitelia sú na dovolenke.

Spať môžme v rozostavanej garáži pod vedľajším domom a keďže máme nové hamaky, špekulujeme, kde ich upevniť. Nožíčkom vyrýpkavame tehly, aby sme sa dostali ku kovovým výstužiam, o ktoré chceme upevniť šnúrky. Po polhodine vyškrabkávania počujeme zhora zvuky – ups, asi hore niekto býva O:-) :$. Janči je vyplašený, že nám príde niekto vynadať, že sme len prišli a už robíme bordel. Jedna hamaka už visí pevne, no ďalšia nemá stále druhý istiaci bod. Zo steny trčia tehly a tak skúšame šťastie na nich. Drží pevne … všetko OK :). Janči robí zaťažkávaciu skúšku, sadá si a … chraps … tehla letí zlomená von zo steny, triafa mi muža do ruky a on sedí na zemi… ja sa smejem a čakáme, že z tohoto už bude fakt prúser a niekto nám príde zhora dohovoriť. Nikto nechodí a my „kazisveti veľkí“ zaspávame s pocitom, že ničíme druhým dom – ja v húpacej sieti, Janči na zemi (meníme sa asi po hodine, lebo mi je zima).

Ďalšie dni si to tu fakt užívame – vykecávame sa s Kimom, Andym (škót, ktorý začal vo Venezuele a tu v Ekvádore preletel cez riaditká, keď sa mu zamotal predný nosič do kolesa a zlomil si kľúčnu kosť), s Micom (starý známy Argentínčan), s Leeom a Heidi (Američan, ktorý začal na Aljaške, v Guatemale si našiel priateľku, odpočinul si tam 9 mesiacov, pokračoval, v Kolumbii sa k nemu pridala a teraz idú spolu na juh) a s Tomom (Holanďan, ktorý viac ako 10000km bicykluje z Argentíny a jeho cesta sa končí v Kolumbii). Super spoločnosť, skvelé výmeny zážitkov a informácii, spoločné varenia a proste vynikajúci čas s naozaj zaujímavými ľuďmi. Okrem toho kupujeme batohy, štucne a outdoorovú varešku na plánovaný výstup na Čimbo, calentadory (tepláky ako náhrada za naše zabudnuté nohavice – ja moje asi 3 dni prešívam, aby boli dlhšie a užšie :D). Každý deň sa trochu prechádzame, aby sme si zvykli na chôdzu. Navštevujem zubárku, ktorá mi opravuje 2 kazy. Posielame balík, navštevujeme hlavné mesto Quito (prvýkrát sa prechádzame pekným historickým centrom; druhýkrát navštevujeme geografický inštitút, kde kupujeme mapy a v preplnenom autobuse nám ukradnú telefón a pri tretej návšteve nám šofér taxíku vydá falošnú 10-dolárovku a vyšliapeme Pichinchu – sopka nad hlavným mestom a náš ďalší výškový rekord… do 4100mnm lanovkou a zbytných 590výškových metrov 2.5hod na vrchol po svojich, je zlé počko, hore nevládzeme dýchať, mne spuchnú ruky, ale inak skvelé). Robíme si predné tašky z pôvodných vrchných batohov, kupujeme zelené košíčky, z ktorých mne robím predné tašky, naháňame lupičov z vedľajšieho domu, zoznamujeme sa so Santiagom a jeho rodinou a po troch posledných dňoch sa z nás opäť stávajú cyklisti, keď nás Kim odprevadí s Tumbaca a my opúšťame náš druhý najdlhší domov počas cesty … je nám trochu smutno.

Jeden komentár k “Prechod na južnú pologuľu”

  1. Gratuluju k prekroceni rovniku! Dneska vydatne cteni pred spanim, ten cintorin vypada fakt skvele! Uplne jsem tu bolest ze stoupani sdilel s vama jak sjem to cetl… 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *