Chimborazo – miesto najbližšie k slnku

Cesta, aklimatizácia, najťažší výstup našich životov, 6228m nad morom a úmorná cesta dole…

Po 2 týždňoch a 6 posledných dňoch hovoríme konečne zbohom Leovi a jeho rodine, u ktorého sme našli ďalší Ekvádorský domov. Taktiež nášmu novému kamarátovi Kimovi a jeho synom Munimu a Mirimu, ktorý patrí určite k naj… zaujímavejším, rozhľadenejším a duchovne vyspelejším ľuďom, ktorých sme stretli počas cestovania.

Ešte dávame krátku pauzu u Julia, ktorý nás nakoniec odprevádza na svojom bicykli až na cestu Via Flores. Tá stúpa viac-menej (teda stále), tiahne sa hlbokým kaňonom vedľa rieky, ktorý sa pred koncom otvára, prechádza krásnou prírodou a po 40km mrholenia a zimy konečne dosahujeme výšku 3700mnm a vytúžené termálne pramene (s jedným opraveným defektom a darovanou fľašou vody od okoloidúceho auta).

Tam všetci platia 1USD za vstup, no vďaka vypočítavému hnusnému ujovi my musíme platiť 2 a všetci sa len mlčky prizerajú. Vieme, že nás ten starý šmejd klame, no ak sa chceme kúpať, musíme sa podvoliť. Ešte stále som z neho a z ostatných vytočená a sklamaná.

Voda je teplá, no bazény sú úplne preplnené a prostredie nič moc. Po uplatení strážnikov nám dovolia prespať v búdke na parkovisku, kde si vnoci navaríme a v rozloženom stane na fakt hrboľatej zemi a pri teplote 2°C sa celkom dobre vyspíme. Ráno sme skoro hore a po zaplatení už normálnej ceny si vychutnávame tentokrát úplne horúcu vodu a privátne bazény (je pondelok 7hodín a fakt tu okrem nás nie je ani noha).

Vyhriati a s uvoľnenými svalmi sa voči hmle a jemnému mrholeniu vyberáme ďalej pokoriť svahy veľkej legendy, o ktorej každý hovorí, párkrát sme ju dokonca zazreli z Ambata, no jej ohromnosť si ešte úplne neuvedomujeme – Chimborazo.

Asi po 2 hodinách šliapania do kopca sa odrazu obloha rozjasní a ona je tam … v celej kráse, majestátnosti a bielom závoji – hora, ktorá je najbližším bodom k slnku.

Ako je možné, že kopec s výškou 6268mnm je k nemu bližšie ako Mt. Everest s jeho 8848 metrami? Jednoducho – zem nie je guľatá, ale sploštená a na rovníku je jej priemer najväčší a keďže my sme momentálne kúsok od nultej rovnobežky, vzdialenosť vrcholu Čimba od stredu zeme je viac než o 2km väčšia ako svetového obra. Pravdaže náročnosť sa nedá porovnávať, keďže hustota vzduchu závisí od nadmorskej výšky a v tom prípade je stále výstup na akúkoľvek 8-tisícovku neporovnateľne náročnejší ako na 6-tisícovku.

Prechádzame púšťou Arenal, po ktorej sa preháňa kopec krátkosrstých lám, ktoré ,ako sa neskôr dozvedáme, sú vicuňe (vyzerá to trochu ako mix srnky a bezhrbej ťavy). Dávame pauzu na nákup, varíme praženicu pred obchodom a s krupobitím, protivetrom, hmlou, dažďom a riadnou kosou dosahujeme vo výške 4300mnm turistické centrum, kde nám oznamujú, že refugia – vysokohorské chaty – sú v rekonštrukcii a nedá sa na nich spať… ale, že môžeme ostať zadarmo tu. Nad odpoveďou, či pokračovať na noc ďalšie 2 hodiny prašnou cestou 8km do kopca, kde nič nie je, alebo ostať, váhame asi pol sekundy a s radosťou prijímame.

Dostávame síce prechodovú izbu, no máme postel a miesto na zloženie vecí. Moderná architektúra a novo-vybudované domy majú v areáli trávičku, na ktorú sa prišla napásť aj vicuňa (nemám s ňou síce fotku okolo krku, no bola asi tak vo vzdialenosti 3m, čo považujem od divého tvora celkom za úspech :)).

Keďže v izbe chýbajú ohrievače a jediný rozdiel je, že tu nefúka no teplota 0°C je rovnaká vnútri aj vonku, zaliezame do spacákov (ešte raz vďaka všetkým darcom, ktorí prispeli na naše páperáky… síce sme na ne v Strednej Amerike nadávali, tu ich nesmierne oceňujeme :)).

Ráno vstávame skoro (teda síce je 7, máme za sebou príjemných 12 hodín spánku), trochu jeme, obdivujeme Čimbo, rozprávame sa s ochrancami prírody a dohadujeme piatkový výstup hore.

O 11-tej nahadzujeme batohy a po zapísaní našich mien na vrátnici sa vyberáme na aklimatizačnú prechádzku a otestovanie síl v tejto nadmorskej výške.

Prvých 8km ide po prašnej ceste s miernym stúpaním a tak, až na mierne mrholenie spojené s prudkým vetrom, s tým nemáme problém. Dolná útulňa vo výške 4800mnm je síce rozbitá, no dá sa tam kúpiť horúca čokoláda a keďže ujo chatár je úplne skvelý, vykecávame sa skoro hodinu.

Po ďalšej trošku dlhšej polhodine prichádzame k druhej chate vo výške 5000m, kde po rozhovore so stavbármi a ponuke spania vo vnútri (je to síce stavenisko, no stále lepšie ako vonku v stane) sa pohýname na prechádzku ku skalám Whymper do výšky 5300mnm. Tento úsek už ide trošku ťažšie kvôli nedostatku kyslíka a strmým kamenistým zrázom. Okrem toho sa zase kazí počasie a my vidíme tak 10m pred seba. Pauza, keksy, 30s diera v oblakoch a pohľad na ľadovec, cesta naspäť, zbohom stavbárom, čaj, cestoviny a rýchlo do spacákov, lebo sú vo vnútri -2°C (v Quite sme si ako náhradu za ukradnutý telefón s GPS kúpili malý prívesok s kompasom a teplomerom a tak teraz síce nevieme kde sme, no aspoň tušíme orientáciu svetových strán a teplotu).

V noci pri cik-pauze svietime čelovkami do očí nejakému blízkemu tvorovi, ktorý určite nie je pes, no nie sme si istí, či líška. Po veternej noci, buchotoch a osamotenosti na chate pod Chimborazom (fakt si myslíme, že toto môže povedať iba málokto) nás tvrdá zem a prespanosť vyháňa z našich teplých duchien.

Raňajky, čaj, dokonalá viditeľnosť, výhľad do doliny a na horu a rýchlo utekať do prvej útulne na WC… nič proti kameňom okolo a vypotrebovania sa za nimi, no stále je tu kosa ako v ruskom filme.

U chatára dávame opäť raz čokinu a kávu a po povzbudivých slovách ako si myslí, že to dáme hore za 6 hodín (chodí sa 8) sa s dobrou náladou a pocitom, že máme na to vyliezť na vrchol, púšťame „skratkou“ do turistického centra.

Svieti slniečko, je jasno, okolo ani duše iba kopa vicuní, piesku, skál a oranžových kvetov robí túto cez 10km prechádzku naozaj príjemnou… máme silu, nič nás nebolí, vládzeme s dychom a síce túto trasu vystihuje porekadlo „nie je to bližšie, ale aspoň horšou cestou“, nič nám nevadí a všetko je super.

Po návrate sa rozhodujeme pre návštevu Riobamby (najbližšie veľké mesto) – oprať veci a nakúpiť potraviny na výstup, aby sme zajtra už iba oddychovali. Práčovňu nenájdeme, no aspoň máme čo jesť.

Späť v turistickom centre stretávame Američanov, ktorí sa chystajú dnes v noci na výstup. Trochu sa porozprávame, no keďže potrebujú oddych pred celonočným šliapaním, idú skoro spať.

Je ráno… dnes večer máme ísť hore. Janči cíti kríže, ja mám sople a cítim lýtko (teda asi preciťujeme každú menšiu bolesť na tele). Okolo 8-mej sa vracia prvý člen výpravy s vodcom, ktorí sa otočili kvôli nedostatku energie. O 11-tej prichádza zbytok, tiež to nedali až hore.

Začíname sa báť, nechce sa nám, ešte stále sme si nevyskúšali výstroj, nevieme sa stretnúť s vodcami a teda nemáme žiadne informácie… je niečo po 12tej, skúšame veci a zisťujeme, že špeciálne topánky (rovnaké číslo pre nás oboch!?) sú Jančimu veľké a mne malé a na naše topánky nemajú mačky.

Super! Hlavne, že vedeli naše čísla a mali na to 3 dni … máme dve možnosti: vzdať to (čo je ľahšia a momentálne fakt chcená voľba) alebo utekať do Riobamby (hodina cesta, požičanie a hodina späť) a vrátiť sa do štvrtej, rýchlo sa zbaliť a v strese bežať na druhú chatu. Neviem ako, no vyhráva druhá možnosť a my sme do štvrtej späť aj s topánkami, mačkami a štucňami pre každého (jeden set 30USD).

Robím nám desiatu, trochu jeme (v týchto výškach a teplotách človeku fakt nechutí), dopĺňame tekutiny, recyklujeme najmenej zapáchajúce ponožky (hold, práčovňu sme nenašli a sprchu sme nemali 3 dni, tak aspoň skúšame vybrať to menšie zlo :D), balíme všetky potrebné veci a pred piatou sa už ťažkopádne vezieme zdochýňajúcim autom na prvú útulňu. Ešte pred zotmením prichádzame na druhú chatu, varíme čaj, fotíme líšku (áno, bola to líška pred domom) a s dohodou, že o 3 hodiny v kuchyni, ideme spať. Janči sa pre-istotu dopuje liekmi na kríže, ja dávam kvapky na sople.

Budia nás chalani, že už by sme fakt mohli vstať a my zisťujeme, že sme zle nastavili budík. Rýchlo niečo natlačíme, vypijeme pohár čaju, nalejeme do fliaš horúcu vodu a s trištvrte hodinovým oneskorením o 11:45 sa vyberáme s čelovkami na hlavách proti jasnej a bezveternej noci piatka 13-teho.

Prvý Manuel, potom ja, Janči a Pablo. Ideme strašne pomaly a keďže je zima, poháňame ich trochu vpred. Asi po prvej hodine obúvame mačky, uväzujeme sa na lano (s Jančim mením poradie) a do rúk berieme cepín.

Nastáva kopec … občas to šmykne, no stále OK … vyzliekame mikiny … hodina, dve … prichádza 45° stúpanie a ľadové polmetrové kopčeky, pomedzi ktoré sa ide fakt naprd … ľad, šmýkanie, únava, zima, teplo, tma! … „Prečo toto niekto robí? Prečo to robím ja?! Nie, ticho … kráčaj, nerozmýšľaj! Nádych, krok, výdych, krok … aaaa … chcem postel, slnko, nevládzem, nech už je potom!“, sú moje myšlienky od nasadenia mačiek až po vrchol.

Janči padá k zemi okolo tretej, nadáva, že je to celé pi…, háda sa s Manuelom, nech mu trochu povolí lano, búcha päsťou do snehu a neznáša horu…

Nejak takto sa trápime do 6-tej, kedy premrznutí a na pokraji fyzických i psychických síl prichádzame tesne pred východom slnka na prvý vrchol vo výške 6228mnm a to za pomerne rýchlych 6 hodín.

Okolo nás vrcholky sopiek celého Ekvádoru, pred nami krvavé ranné zore a 300m ďalej a 40m vyššie hlavný vrchol.

Dávame dole batohy a naľahko pokračujeme. Celá plocha je pokrytá ľadovými kráteríkmi so snehovými hlavičkami, ktoré vyzerajú ako obrovské oranisko, po ktorom je chôdza skoro nemožná. Po 20min a prejdených 100m zhodnocujeme, že toto je veľmi vysiľujúce a 2h navyše nemáme, keďže sa musíme ponáhľať dole aby sa neroztopil ľad.

Úmorná cesta späť k batohom, pár fotiek s primrznutou baterkou, ktorú musí Janči zohrievať pod bundou, aby vôbec niečo odfotila, zamrznuté chleby, voda s kúskami ľadu, -15°C a nemožnosť zdržania sa kvôli možnosti zhoršenia podmienok… už teraz nám je jasné, že tento typ výstupu si v živote nechceme zopakovať – makať ako kone celú noc, len na to aby sme si spravili fajočku pri mene kopca, na ktorý sme sa vyšplhali.

Nasleduje cesta dole… dlhá, ťažká, namáhavá. Sme na pokraji síl, no nemôžme dlho oddychovať, keďže úsek s padajúcimi skalami je nižšie a už ho začínajú oblizovať slnečné lúče.

4 hodiny k druhej chate, nohy ťaháme za sebou, sme dehydrovaní a hladní (problém je, že nám fakt nechutí ani jesť ani piť), psychicky zničení a stále viac presvedčení, že to nestojí za to.

Ďalšia hodina a prichádzame do turistického centra, platíme dohodnutú cenu 220USD, vraciame požičané veci a zaliezame do spacákov.

Po dvoch hodinách klinickej smrti sa preberáme k životu, rýchlo balíme veci, dopĺňame tekutiny čajom, sadáme na sedanky a s poslednými silami bicyklujeme 40km dole kopcom do Riobamby nájsť hotel s teplou sprchou, vykurovaním a možnosťou kúpenia normálnej večere v okolí.

Správa domov, že žijeme, fotka na facebook a pochválenie sa kamošom, že čo sme vyšliapali a utvrdenie samých seba, že to nebolo až také zlé a že to stálo za to… Vlastne stále si myslíme, že keby sme vedeli aké to je, nejdeme. Na druhú stranu, vďaka tejto skúsenosti vieme, čo nás nenapĺňa … hory treba vidieť a vychutnať si ich, užiť si výhľady a zastávky na jedlo, načerpať pozitívnu energiu a oddýchnuť si!

Jeden deň v meste, stretnutie cyklistu Vladimíra z Moskvy a hor sa nočným autobusom (lacný za osobu, drahý za bicykel) na hranicu objaviť ďalšiu krajinu v poradí a vyhriať si kosti v Peru :).

5 komentárov k “Chimborazo – miesto najbližšie k slnku”

  1. Ze pozorovanie vicuni. Ved si za nimi bezala jak predator:P Si si chcela nejaku osedlat?:P Inak obdivuhodny vykon, no endorfiny na vrchole nebolo badat..ci sa mi to len zdalo?
    LM

    1. ja som ich natacala go-prockou 🙂 a vela endorfinov sme nepostrehli ani my, mozno aj preto si to uz nechceme zopakovat…

  2. No wow!
    zkuste popsat jaké to je, nedostatek kyslíku, z toho videa jde vidět že asi těžko lapáte po dechu, ale jaký je to přesně pocit? 😀

    1. Tam navrchu to nebol len nedostatok … po 6hodinach slapania, bez poriadneho oddychu predtym aj pocas, pocas noci, v zime, bez jedla a vody a vo fakt zlom terene je clovek proste brutal unaveny …ale ten nedostatok kyslika sa prejavuje napriklad tak, ze lezis v posteli, dychas a zrazu citis, ze potrebujes spravit par fakt hlbokych nadychov, aby si doplnil kyslik…alebo ze vstanes zo stolicky a si zadychany … alebo kopec ci schody, ktore by si inak vpohode vybehol tak musis ist pomaly a robit pauzy, lebo si po chvilke fakt zadychany …a o dost rychlejsie bije srdce aj ked nic nerobis

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *