Lagúna v oblakoch a oddych u šampióna

Kamenisté cesty v Ekvádore, modrozelená voda v lagúne Quilotoa, nečakane dlhý oddych v Ambate, uplatnenie svojich znalostí a stretnutie so zaujímavými cestovateľmi

Vďaka 12-dňovému oddychu zvládame dnešnú hore-dole cestu (ako zvyčajne v Ekvádore, viac hore) a kamenisté chodníčky celkom s prehľadom.

Večer u hasičov z nás má najväčšiu radosť malá fenka, s ktorou sa hráme až kým ideme spať a potom máme fakt problém vysvetliť jej, že do spacákov za nami nemôže. Ranný budíček o siedmej v podobe vylízania karpín z očí novou kamoškou je celkom nečakaný no milý :).

Nasleduje nekonečné stúpanie po panamerikane do sedla vo výške 3490mnm (vďaka cestárskym poznámkach na obrubníkoch to vieme s presnosťou na 3 desatinné miesta) a potom konečne zjazd! Počas prvých dvoch kilometrov zazrieme oproti cyklistu, čo samozrejme znamená pauza a pokec (Nemec, začal v Buenos Aires a teraz ide na sever).

Pokračujeme dole a dole a dole :). V Lasso odbáčame z diaľnice a začína sa naša viacdenná zachádzka na ževraj krásne jazero Quilotoa. Máme podrobnú mapu oblasti, no zisťujeme, že jej posledná aktualizácia je spred 40 rokov a teda nezodpovedá tejto pavučine poľných cestičiek. Pýtame sa na smer, no každý nás vracia späť na asfaltku, že tou sa dostaneme najlepšie. Hoci sme si to chceli skrátiť, podvoľujeme sa väčšine a asi 10km okľukou sa dostávame konečne do dediny Toacazo, kde v miestnej vývarovni dávame kura a potom ešte kávu na námestí.

Nákupy jedla na 5 dní a už nám nič nebráni odbočiť z peknej novej dvojprúdovky na kamenistú cestičku. Zastavujeme okolo prechádzajúce auto, aby sme sa uistili, či ideme správne, no ujo nás úplne nechápe a ukazuje nám najväčší kopec na obzore, že tade. Nevadí, zatiaľ je smer dobrý a potom sa spýtame znovu :).

Hovorí sa, že k rozvoju ciest pomohol vynález bicykla, no my máme pocit, že tu boli prvé džípy.

V malej osade sa pýtame na nocľah a hoci sme atrakciou pre malé usoplené deti s červenými líčkami, dospelí nás posielajú do ďalšej dediny, že je tam komunitné centrum, kde nás uchýlia.

Cesta stúpa a my nakoniec kempujeme v ruinách starého domu (stretli sme majiteľa, takže to máme aj s povolením). Po vyzbieraní hovienok a zistení, že pitná voda je 20m nižšie v strede poľa (normálne kohútik) nám už ku šťastiu nič viac nechýba. Ešte máme návštevu tunajších žien a detí, ktoré sa smejú na našom stane, nechápu, prečo spíme vonku a vkuse sa nás pýtajú, či sa nebojíme… my nerozumieme, že čoho, keďže vylúčili aj ľudí aj zvieratá a tak sa s nimi rozlúčime a po večeri (strašne dlho sa robiacej ryži) zaliezame do spacákov. V noci nás ešte párkrát navštevuje pes, no obavy miestnych (duchovia, mimozemšťania či iné potvory) neprídu.

Hoci medzi nami a sopkou Cotopaxi je iba údolie, ani skoro ráno nám oblaky neodhalia jej biely snežný závoj. Pokračujeme do kopca a za každou zákrutou dúfame v koniec. Domáci nám tvrdia, že je to len kúsok hore a potom čisté plano-rovina takže sa tešíme, že včerajší šofér sa mýlil.

Po hodine a viditeľnom ochladení prichádzame do dediny, kde cesta zatáča na vrstevnicu a my sa s ľahkosťou vezieme náhornou plošinou, obiehame chlpaté oslíky a užívame si výhľady. Dole-kopček, mostík a opäť hore a ešte vyššie. Keď už nám dochádzajú sily a s nadmorskou výškou (okolo 3900m) aj kyslík, cesta sa zhoršuje, štrk sa mení na jemné skalky a stúpanie viac rastie. Nevládzeme ďalej bicyklovať a tak prichádza na rad tlačenie … asi po 5m zisťujem, že už nemám energiu ani na túto činnosť a padám k zemi. V závetrí sa dopujeme keksmi, zmierujeme sa s faktom, že sedlo ide fakt cez najvyšší kopec na obzore (takže vodič mal pravdu :-/), a po ďalšej hodine a pol trápenia prichádzame na vrchol.

Pred nami výhľady do druhej doliny a vytúžený zjazd :). Cesta je síce o ničom – skaly, štrk, zem, hrbole a piesok – no aj napriek plne naloženým bicyklom si to dole ženieme ako draci… teda, ja musím čakať na Jančiho, ktorý po mne zbiera veci, ktoré v tej rýchlosti vyskakujú z taštičiek (GoPro, vreckovka…).

Bicykle aj brašne úspešne prežívajú túto tvrdú zaťažkávaciu skúšku a jediné straty sú tri zlomené špice a roztrhnutá gumička na tachometri.

Ešte posledných 90min do kopca a sme v meste Sigchos. Zničení a trochu nemilo prekvapení úplnou vyľudnatosťou, strašným obrnením domov a faktom, že hasiči v nedeľu – dnes – nerobia, končíme v nič moc hoteli.

Po mini raňajkách (začínam mať pocit, že to my sme tí divní, keď čakáme za 3USD praženicu aspoň z troch vajec) sa s odbitím 12tej pohýname viac do hôr.

Krásne prostredie, dych-berúce výhľady, zmena vegetácie, zjazdy a výstupy, 20-minútové bojovanie so 100m úsekom piesočnej cesty, západ slnka, nekonečné cik-cak-ovanie po brutálne strmej 3km cestičke na najľahšom prevode, víťazoslávny príchod do dediny Quilotoa s čelovkami v úplnej tme, zjednanie ceny za hotel, vydymenie izby pri pokuse udržať oheň v piecke, zalezenie do spacákov a konečne vytúžený spánok vo výške 3860mnm.

Po výdatnej rannej praženici z 10 vajec s cibuľou, paradajkou a paprikou a radení okoloidúcim turistom, ako sa ide k lagúne (my sme tam ešte neboli:)), dávame na chrbát batoh a s cieľom prejsť kolečko po hrebeňoch, ktoré ju obklopujú, sa s dobrou náladou púšťame na túru.

Šliapeme cez hodinu, čo nie je ani štvrtina, keď prichádzame k modernému dreveno-sklenenému výhľadu, z ktorého sme obaja očarení – jednoduché, pekné a perfektne hodiace sa do tohoto prostredia. Upúšťame z plánu obísť všetko a po fotení alpák v blízkom komplexe začíname klesať k modrozelenej hladine tejto očarujúcej lagúny so slanou vodou. Prechádzka po pláži nás nakoniec dovedie až k turistickému chodníčku, kde objavujeme „termálnu“ časť (teda všade je voda fakt studená, tu asi o stupeň teplejšia). Návrat do dediny je nekonečný a Jančiho zase začínajú bolieť kríže. V kultúrnom centre mi kupujeme šatku, opätovne vydymujem izbu pri pokuse o prikúrenie, robím palacinky a ešte predtým než klesne teplota k bežným 5°C vo vnútri, zaliezame do perín.

Ranný skorý odjazd a nasleduje dlhý deň so stúpaniami a klesaniami, prechodom ďalšieho 4000-ového sedla, v ktorom fučí, prší a je zima, následným 20km zjazdom, pri ktorom nám odmŕzajú končatiny, no dávame ho na jedenkrát, napojením sa späť na panamerikanu, príchodom do Latacungy a prichýlením u bomberov.

Sme zničení – cesta po diaľnici by nám trvala 2 dni, takto to bolo okľukou 5. Sme síce aklimatizovaní, no taktiež prechladnutí a Janči má zase problém s chrbtom. A tak si kladiem otázku: šli by sme aj keby sme vedeli, aké ťažké a zdĺhavé to bude? … Určite! Zachádzka Quilotoa je jeden z najkrajších a najzaujímavejších výletov bočnými cestičkami počas celej cesty – minimum áut, nádherná príroda, majestátnosť hôr a neskutočné farby vody v lagúne medzi oblakmi :).

Ďalší deň bicyklovania (Janči s horúčkou), defekt na Schwalbe pneumatike a po prechode značky Ambato myslíme už len na jedno – oprieť bicykle v case de ciclistas a mať aspoň týždenný oddych.

200000-ové mesto kvetov leží na dvoch stranách hlbokého kaňonu, ktorým preteká rieka, a tak aj malá zachádzka môže znamenať poriadne šliapanie. Keďže sa z nášho GPS teší niekto iný, s dôverou sa obraciame na ľudí a pýtame na smer. Tí sú takí ochotní, že nám radia aj keď nemajú ani najmenšie tušenie, kde sa daná adresa nachádza… a teda nasleduje 15km blúdenie s naozaj nepríjemnými stúpaniami a klesaniami.

Obchádza nás auto, brzdí a vystupuje z neho sympatický Julio. Pýta sa kam ideme, víta nás v krajine, vysvetľuje cestu a dáva vizitku, že sa máme určite ozvať :).

Ďalší hore-kopec, návrat na miesto, kde sme sa prvýkrát pýtali na smer a … BikeHouse Ecuador! Opierame bicykle, Janči zalieza do postele a ja sa vykecávam s Leom – majiteľ domu a obchodu a štvrtý najlepší horský cyklista v krajine.

Večer sa zoznamujeme aj s jeho ženou Dani a dcérou Edelain a pri sfukovaní sviečky sa dozvedáme, že má Šampión narodeniny. Rozprávame sa dlho do noci o súťažiach, že musí každé 4 mesiace meniť závodný bicykel, že v nedeľu tu organizuje preteky, že môžme ostať ako dlho chceme a že sme prví Slováci, čo ho navštívili :).

Ďalšie dni sa Janči hlavne lieči (návšteva terapeutky v meste), pomáhame s prípravou medailí a súťaže, vykecávame sa so Sebastiánom (cyklista z Argentíny) a keď Leo zistí, že som interiérová dizajnérka, už druhé popoludnie kupujeme farbu a začíname s úplnou prerábkou obchodu (5 dní tvrdej práce, zreparovanie starého nábytku, reorganizácia priestoru, vyhodenie podlahy, náter novej, maľba na steny, upratovanie… a z improvizácie za 50eur predajňa s novou tvárou a spokojným majiteľom).

V čase renovácie ešte stíhame štvorhodinovú prechádzku v horách, vrámci ktorej značkujeme cestu na preteky a následne celý deň „D“ pomáhame. Najprv v dobrej vôli robím raňajky, s ktorými však skoro priotravujem jedného súťažiaceho, ktorý po dvoch malých lyžičkách a zhodnotení „Comida Eslovaca es muy picante“ slušne poďakuje, no už si viac nedá (pri dochucovaní sa otvoril vrchnáčik na korení a vysypalo sa ho tam viac, než by bolo dobré 😀 …ups).

Potom sme každý na svojom stanovišti, kde ukazujeme smer… ja som na prvej zastávke, čo je na konci 19km hore-kopca po prevýšení 1400m a tak do tých chudákov nalievam vodu a tlačím ich banánmi; Janči má akčný downhill a tak robí fotky, no na jeho sklamanie nikto neskáče a v tej únave mnohí idú iba vedľa bicyklov; Sebastián na tretej povzbudzuje a navádza pretekárov na posledný úsek cesty.

Keďže môj „domček“ je hneď vedľa cesty, mám tam najviac ľudí a dokonca ide okolo aj Julio na svojom endure a tak sa trochu vykecávame. Na svojom KTM-ku urobil výlet z Ekvádoru dole na juh Argentíny, potom koliečkom cez Brazíliu, Venezuelu a Kolumbiu naspäť… O rok neskôr si to strihol na sever až na Aljašku. Ešte pred odchodom mi nezabudne pripomenúť, aby sme sa určite ozvali, že máme číslo.

Strávenie celého dňa v horskom prostredí neprispieva nášmu zdraviu a tak sa najbližšie dni nesú v štýle „málo aktivity, veľa oddychovania, ovocné džúsy, pár návštev centra a výroba pamätného slovenského trička pre Lea.

V sobotu dvíhame kotvy (nie úplne, len malý výletík autobusom) a presúvame sa do Baňos – známe turistické mestečko obklopené trojtisícovými horami so stálou teplotou, celoročnou jarou, adrenalínovými aktivitami a termálnymi prameňmi.

Ubytovávame sa v hosteli a s vylepšenou fľašou koly sa vyberáme na prechádzku centrom, návštevu teplých bazénov a následne v dobrej nálade na preskúmanie diskoték… Tam ukazujeme miestnej mládeži, čo to znamená riadne si zatrsať 😀 a keď už nám tie tuc-tuc hlúposti začnú liezť na mozog, odchádzame.

Ráno je omnoho ťažšie než sme predpokladali, no aj napriek miernej opici to nakoniec dokopeme až na štartovacie pole duathlonu, na ktorom ide závodiť aj Leo. Nasadáme na korbu auta a po vyhraní „súťaže o najrýchlejšie sprievodné vozidlo“ vystupujeme živí a zdraví v cieli. Tam poskakujeme najbližšie 3 hodiny, aby sme neumrzli a potom už hlasno tlieskame šampiónovi, ktorí tentokrát na bronzovom stupienku víťazov stojí v darovanom slovenskom tričku.

Do Ambata prichádzame s plánom pobaliť a pohnúť sa ďalej. Na dome stretávame Kima – kórejského cestovateľa, profesora budhistickej filozofie, bývalého mnícha, ktorý cestuje so svojimi 6-ročnými chlapcami (dvojičkami Munim a Mirim) už tri roky po celom svete. Ťahá ich za sebou vo vozíčku, ktorý váži 200kg!

Začali v Kórei, pokračovali do Indie, kde z nich boli backpackeri (vtedy trojročné deti mali svoje batôžky), odtiaľ do Európy, potom Afrika a Sahara na bicykli, nákladnou loďou do Argentíny, teraz pokračujú na sever a o rok sa musia vrátiť niekam, kde chalani začnú školu. Mama Češka je aj s ďalšou dcérou v Číne, kde si robí postdoktorandské štúdium.

Spočiatku nedokážeme pochopiť, ako môže fungovať takáto rodina a ako môže rodič nevidieť svoje deti štyri roky… no počas ďalších šiestich dní (áno, každý jeden bol už ten posledný :D) strávených v spoločnosti tak zaujímavého, rozhľadeného a vzdelaného človeka to dokážeme prijať bez toho, aby sme súdili, či je to dobré a či zlé.

Okrem dlhých rozhovorov počas dní i nocí, veľa varíme – džingischánovo barbeque, špeciálna kuracia polievka prospešná zdraviu (slúži aj ako afrodiziakum :)), vývar z kostí, halušky, haruľa, francúzske zemiaky, palacinky a ekvádorská špecialita – pečené morské prasiatko.

Janči nanovo vypletá kolesá, ja si kreslím s deťmi, ideme všetci do botanickej záhrady, stretávame sa s Juliom a absolvujeme jeho hodinu salsy, Leo nás nechce pustiť, že až na Vianoce, a po rozlúčkovej párty s dvoja fľašami ekvádorského rumu a vyznaniami si kamarátskej náklonnosti nie sme ani my, ani Kimovci schopní sadnúť si ďalší deň na sedanky.

Nevadí… čas strávený v tak dobrej spoločnosti stojí za to a netreba sa ponáhľať :)!

4 komentáre k “Lagúna v oblakoch a oddych u šampióna”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *