Slnko, sucho a Peru

Silné peruánske slniečko a jeho podpis na mojom tele, oáza v Mancore a najstaršia casa de ciclistas v Trujillo

Je nedeľa a v hraničnom mestečku Huaquillas to žije. Zlámaní z celonočnej cesty v autobuse, v ktorom ako zvyčajne nebolo dosť miesta na moje dlhé nohy, sadáme na námestí na terasu a objednávame si raňajky. Trochu nemilo prekvapení veľkosťou porcie praženice z jedného vajcia, ktorá vyzerá ako posledné zbytky po predchádzajúcom zákazníkovi si uvedomujeme, že my sme asi tí divní, keď čakáme, že pred nás niekto položí náš bežný „cyklistický štart do nové dňa“ (pre dve osoby: praženica z 8-10 vajec na cibuľke s paprikou a paradajkou s aspoň štyrmi kúskami pečiva :)).

Od okoloidúceho predajcu kupujeme už peruánske suveníry a po ani-nepamätám-akom-dlhom čase vyzliekame tepláky a v tielku a sukni/kraťasoch a tričku si to derieme cez davy ľudí na trhu, rozlúčiť sa s Ekvádorom a vstúpiť na pôdu ďalšej krajiny.

Fotíme vítajúci nápis Peru a naše úsmevy nám mrznú, keď nám hraničná polícia oznámi, že tu sa imigračný úrad nenachádza a tento prechod-trh je len pre domácich. Vraciame sa a hoci sme už v podstate boli u „susedov“, trvá nám ďalších 15km, kým sa po veľkej štvor-prúdovke dostaneme k oficiálnej hranici … vypisovanie papierov, vystátie dvoch radov, pečiatka v pasoch a trinásta krajina počas nášho mini-výletíku na konte.

Máme pocit akoby sme sa teleportovali do Strednej Ameriky – teplo, sucho, bordel okolo cesty, nič moc krajnica, rovina a staré autá. Prvé mestečko, do ktorého zavítame, nás prekvapuje neskutočným chaosom na križovatkách, kde nefungujú semafory, a síce nikde na okolí nie je značka o prednosti, autá to zázrakom zvládajú a premávka funguje. Po zvládnutí skoro nemožnej úlohy – vybratia peňazí z bankomatu (v celom meste nejde elektrina, čo vysvetľuje aj chaos na cestách) nachádzame menu za 2.5USD (7sol) a milo prekvapení chutnosťou a lacnosťou stravy pokračujeme až do pobrežného mestečka Zorritos.

Po dlhom hľadaní ubytovania sa konečne rozhodujeme pre jedno, kde majú hyper malé šteňa, s ktorým je kopec srandy. Toto miesto so samými hotelmi a hostelmi vyzerá mimo sezóny (a teda teraz) ako mesto duchov. Aj to je dôvod prečo po pol hodinovom blúdení ulicami a hľadaní otvorenej reštaurácie, končíme v pizzerii, kde si dávame najhoršiu a najdrahšiu pizzu v živote. Znechutení kupujeme dve pivá a odchádzame „domov“. Tam sa môj bolestivý pocit na pleciach potvrdzuje, keď dávam dole tričko a športovú podprsenku a oni ostávajú „na mieste“ – vypálené na mojom tele. Janči sa len smeje a ja skuvíňam pri akejkoľvek polohe v posteli.

Ďalší deň sa lemríme natoľko, až sa rozhodujeme ostať dlhšie a tak opravujeme defekty, píšeme článok, navštevujeme trh a aj napriek tomu, že sme pri oceáne, sa nekúpeme, lebo je nám zima.

Je ráno … balíme veci, naložíme bicykle, pripneme naše úbohé karimatky (chúďatká sa nám zmenili na vysokohorské a teda vo výške 4000m nad morom sú krásne napučané, no po zídení na nulu sú ako bez života – doslova bez vzduchu) a ešte pred úplným odchodom ideme vrátiť tete do obchodu zálohované fľaše.

Tá sa tvári, že o ničom nevie a nechce nám vrátiť naše 2sol. Hoci Janči vidí, že sa vzadu v miestnosti niekto pohybuje, ona mu tvrdí, že tu nik iný nie je. Po chvíľke príde mladšia pani a povie starej predavačke, že nám má vrátiť peniaze. Tá stále nespokojná s touto možnosťou začne pre zmenu tvrdiť, že žiadne nemá. Po ďalšej konfrontácii s kolegyňou otvára drevenú truhličku, v ktorej má kopec drobákov, vyberie jeden sol, zavrie ju, podá Jančimu a s kľudom povie, že viac nemá. Ten nechápavo na ňu pozerá, že či to myslí vážne a začne sa s ňou hádať, že práve videl, že tam má ďalšie mince … naveľa, naveľa a s frflaním dostávame aj druhý peniažtek a na pokraji nechápavosti a komickosti z tejto situácie sa púšťame voči dlhému 80km pedálovaniu do Mancory.

Tá je úplne turistickým mestečkom a po 45min prechádzaní okolo hotelových rezortov je nám úplne jasné, že nebyť pozvania warmshower-a sem nikdy nevkročíme. Casa pelikanos je komplex piatich kabáň (cabaňa – plážová chatka), ktoré ich majiteľ mimo sezóny ponúka cyklistom-cestovateľom… a to úplne zadarmo.

Máme vlastnú chatku, záhradu s palmami, dve terasy, kúpeľňu, kuchyňu, stolný futbal, posilňovací stroj a výhľad na more… toto je jeden z málo momentov, kedy sa naše cestovanie podobá zaužívanej predstave svadobnej cesty :D. Prichádza Carl – švagor majiteľa – s ktorým sa vykecávame až do večera a popíjame Pisco – národná pálenka z hrozna.

Z našej plánovanej jednej noci v tomto raji sa stávajú tri, počas ktorých pri prechádzke po pláži objavujeme obrovského mŕtveho tuleňa, skúšame paddelboard, robíme s Carlom barbecue, ku ktorému pripravíme haruľu, hráme sa s bezchlpými peruánskymi psami, ktorí ževraj liečia teplom, no sú strašne škaredí, navštevujeme vedľajšiu dedinu (16km po zlej ceste) a ideme na hodinu surfovania…

Tá sa odohráva v centre, čo znamená vyše trištvrte hodiny bicyklovania po prašnej ceste s plne naloženými bicyklami. Nadávame celé ráno, že prečo sme si to dali my hlupáci ráno na ôsmu a neostali normálne spať. Vystresovaní, že ideme neskoro sa privítame s našimi úplne v pohode trénermi a po zložení vecí, oblečení neoprénov, rýchlej teoretickej príprave na piesku sa už púšťame na prvých vlnách dolu. O mňa sa stará domáci Coco, o Jančiho Mariano z Argentíny. Sú to v podstate takí naši roztláčači, ktorí nás posúvajú do dobrých vĺn a tak sa nám podarí aj reálne surfovať, čo znamená že ja skĺznem postojačky 4 vlny a Janči dve. Nevýhodou je blízkosť skál a teda naše občasné pristátie priamo na nich. Našťastie si to okrem oškretých rúk odnesie len krvácajúca noha… každopádne sme vytešení a prekvapení, aká sranda to môže byť.

Po celodennom pofľakovaní sa v Mancore, stojíme pred desiatou na autobusovej stanici a pohodlne na stojáka vkladáme bicykle do úložného priestoru – áno, vieme, že sa z nás stávajú backpackeri s bajkami, ale s našim rýchlo sa míňajúcim časom a faktom, že medzi nami a najbližšou zastávkou – Trujillom – je 400km púšte, berieme tento odvoz ako veľmi prijateľné riešenie.

Kupodivu je vnútri dostatok miesta na nohy a vďaka možnosti rozťahovať sa na Jančiho stranu v rôznych do seba zauzlených polohách, sme ráno celkom svieži… teda, keďže nič nie je úplne dokonalé, celú noc za nami brutálne chrápe jeden ujo, čo zjavne neznesie niekoľkomesačné dieťa hneď pred nami a pri miernom prebraní sa a začutí týchto zvukov šíriacich sa priestorom spustí taký rev, že po polhodine a zobudení všetkých cestujúcich (až na chrapúňa), je naším jediným prianím počúvať iba „pílenie dreva“.

Sme v Trujillu, je ráno 6:00. Pobrežné mestečko na severe je známe pre všetkých touringových cestovateľov najdlhšie fungujúcou casou de ciclistas. Keďže je však príliš skoro na zobudenie všetkých na dome, dávame zástavku na ovocný kokteil a koláč na trhu. Všetko za 1sol (0.30eur) – toto je raj! 🙂

Centrum je naozaj upravené, domy tu sršia históriou, na každom rohu je kostol a úplným skvostom sú veľké kuté mreže na oknách, ktoré sa približujú umeleckým dielam.

Na dvere našej niekoľkodňovej nocľahárne klopeme o ôsmej a s úsmevom nám otvára Kolumbijčan so svojou fenkou, ktorí stanujú dole v hale. Okolo je kopec bicyklov a tak je nám jasné, že tu bude neúrekom ďalších cestovateľov … pár z Brazílie robiaci kolečko po južnej Amerike (zatiaľ 18 mesiacov na ceste, ešte majú pol roka), ktorí sú vegáni a za celú dobu bicyklovania nezjedli ani jedno vajce, nemali žiadny mliečny výrobok a ani kúsok mäsa (pre nás nepredstaviteľné!); Francúz, ktorý sa z Európy preplavil do južnej Ameriky, teraz tu bicykluje a potom chce pokračovať loďou do Ázie; Ekvádorčan tiež robiaci okruh všetkými krajinami južnej Ameriky, ktorý počas prvých mesiacov svojej cesty mal už dve nehody; a náš starý známi Škót Andy, ktorého sme stretli v Tumbacu, kde si liečil zlomenú kľúčnu kosť.

Po odmyslení si kyslej tváre Luchovho (majiteľ) brata, ktorý tu tiež býva s rodinou a viditeľne nemá rád cyklistov, tu vládne pohodová atmosféra. Zapisujeme sa do knihy návštev a s poradovými číslami 1923 a 1924 sme 6-7-mi Slováci, ktorí sa zastavili na tomto mieste. Poobede príde aj Lucho a po odpovedaní na otázku, že čo je moja profesia, končím s navrhovaním a natieraním novej kúpelne… nieže by som mala problém s pomocou, ale kým ostatní informatici váľajú šunky a oddychujú, ja fetujem acetónovú farbu pri maľovaní (čo už, nabudúce poviem, že som mechanik vzducholodí :)).

Ďalší deň sa vyberáme aj s Andym na návštevu blízkeho komplexu Chan-Chan – v podstate veľké pieskovisko s budovami, v ktorom žila civilizácia Chimu do 1470teho, kedy ju pokorili Inkovia (tým, že odklonili rieku a odstavili im prítok vody) a neskôr Španieli (ktorým pomáhali pokorené národy s nádejou, že im nový národ pomôže získať naspäť ich územie). Je až neuveriteľné si predstaviť, že to tu bolo kedysi zelené vďaka premyslenému zavlažovaciemu systému a na tomto suchom neprívetivom mieste našlo svoje živobytie tisíce ľudí.

Zachovalé budovy majú po sebe vzory veverice, vtákov, sietí na ryby, mesiaca či rastrovanú mozaiku pripomínajúcu vzor tradičných látok. V strede mesta je bazén, ktorý slúžil nik nevie na čo, no predpokladá sa, že na plávanie alebo obety. Taktiež sa tu nachádzajú menšie nádrže ako zdroje pitnej vody, rôzne obytné, skladiskové, či panovnícke zóny a všetko je obohnané 9-10m hradbou po celom obvode.

Pri odchode ešte navštevujeme múzeum a najdlhšiu mozaiku na múre univerzity, ktorá zobrazuje históriu a vývoj Peru a jej autor ju robil cez 20 rokov – naozaj dych-berúce.

Večer všetci družne sedíme v hale, rozprávame si zážitky z ciest a plánujeme zajtrajší kolektívny odchod. Ako tradične, strašne nám to trvá a my aj Andy ostávame ďalší deň … kupujeme obrovské hrnčeky (všetci ich majú, iba my tu trapošíme s malými), domaľovávame kúpeľňu, zoznamujeme sa s ďalšími cyklistami – starší pár zo Švajčiarska (2 roky na ceste) a pár z Belgicka, ktorý prišiel dať pomník vedľa cesty svojej kamarátke, ktorá rok dozadu umrela po tom, čo tandem, na ktorom išla so svojím mužom, nabral kamión, preťalo jej tepnu na nohe a počas cesty do nemocnice vykrvácala… česť jej pamiatke.

Po tejto a všetkých ďalších Luchovych príhodách (ďalší dvaja mŕtvi cyklisti) zaspávam s trochu neistým pocitom zo zajtrajšieho úseku cesty, ktorý nás čaká…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *