Piesok, skaly a kačací kaňon

Opäť cyklisti, púštne duny, farebné pohoria a známy Caňon del Pato

Po vyše šiestich dňoch odpočinku sa z nás opäť stávajú cyklisti a to dokonca traja – nie, toto nie je oznam o tehotenstve 🙂 … Andy sa pohýna v ten istý deň a rovnakým smerom a tak vyrážame spoločne.

Z jeho prítomnosti sa tešíme o to viac, že má GPS a tak odchod z Trujilla prebieha viacmenej bez problémov. Za mestom začína nekonečný rovný kopec, ktorého vrchol sa posúva s každým metrom o ďalší meter!

Počas týchto 13km nám Škót postupne mizne na obzore, čo si obhajujeme jeho tenkými gumami a rýchlostnejším bicyklom, alebo že má menej kíl, ale pravdou asi ostane, že sme pomalší a máme horšiu kondičku. Na vrchole prepúšťame Andyho z nášho „spoločného výletu“ a necháme ho ísť svojím tempom dopredu, že my sa za ním možno niekde došmochtlíme.

Okolie je čoraz viac pieskové a jediné zelené oázy sú farmy, ku ktorým vedú vodné kanály. Zázrakom sú ľudia schopní vypestovať bujnú vegetáciu na tomto na prvý pohľad neúrodnom mieste.

Nášho parťáka stretávame v dedine, kde nás čaká, aby sme sa spoločne najedli. V ďalšom mestečku na trhu kupujeme ovocie. Sme trochu podráždení z pokrikov okoloidúcich „Gringo!“ a čerešničkou na torte je, keď po mne hodí chlapík z prechádzajúceho kamiónu paradajku (koľko šťastia, že sa so mnou niekto delí o svoju zeleninu :)).

S nie najlepšou náladou opúšťame „obývané časti“ a po celodennom šliapaní staviame stany na súkromnej ceste v závetrí billboardu (teda nie úplne blízko, keďže si včas všímame, že je to tu taký malý verejný záchod).

Ráno je ešte dlhšie ako zvyčajne keďže ani náš kolega nie je ranné vtáča a tak po výdatných raňajkách, káve s okoloidúcim cyklistom a pohodovom zbalení sa s odbitím 11tej pomaly pohýname na cestu. Tá je štrkovo-piesková a tak sa naše tempá s Andym nielenže vyrovnávajú, ale dokonca sme rýchlejší (presne na tieto cestičky je dobré mať odpružený horský bicykel).

Scenéria je prekvapivo pestrá aj napriek tomu, že sú všade iba kamene, štrk a žiadna vegetácia. Práve vďaka neúčasti pôdy a rastlín je možné vidieť množstvo odtieňov sivej, červenej, žltej či šedej, smer a vrstvy vrásnenia hornín a vrásky skál rozprávajúce príbehy ich vzniku. Hoci je toto miesto nehostinné a bez životodarnej vody, vyžaruje z neho zvláštna energia a krása.

Do Chuquicary prichádzame so západom slnka a okrem ranného cyklistu tu stretávame aj ďalší pár z Rakúska, ktorý kempuje pri policajnej stanici a je tiež na svadobnej ceste na svojich dvojkolesových tátošoch (z Ushuaia na sever, plánovaná dĺžka 2 roky). Dávame stany vedľa nich a svorne debatujeme až do 22-tej (vzhľadom na to, že sme zvyknutí ísť spať so západom slnka ako sliepky, je to riadny výkon :)).

Skôr než sa ráno vôbec vykotúľame von, sú už naši susedia fuč (ževraj tu každý deň o 10tej fučí strašne silný vietor – im bohužiaľ do tváre, nám našťastie do chrbta).

S kľudom si zase dávame načas a s prvým náznakom pofukovania sa púšťame na cestu. Andy má po prvých 2km defekt a tak máme možnosť vidieť darček od jeho kolegov na vlastné oči … pred odchodom mu nasypali do tašiek kopec červených glitrov a tak aj po polroku cestovania sú stále nalepené na jeho náhradných pneumatikách, či náradí :D. Okrem toho nás fakt začínajú svrbieť nohy a my si uvedomujeme, že tie malé mušky, čo okolo nás ráno lietali, neboli až tak neškodné ako sme si mysleli – ľavá noha 27 štípancov, pravá 30, ruky netuším…. aaaa, asi sa rozškrabem!

Cesta sa stále zhoršuje, čo má vplyv aj na Andyho tempo a tak ho stále viac čakáme. Dneskajšok sa tiahne popri rieke, prejdeme pár tmavých tunelov a nakoniec úplne zničení zakempíme u uja, ktorého sa pýtame ako je to ešte ďaleko do najbližšej dediny a ten nás ubezpečí, že dosť na to, aby sme ostali.

Kúpeľňu a toaletu má za domom – doslova … sprchová ružica trčí zo steny domu a záchodová misa je opodiaľ bez akejkoľvek vizuálnej bariéry – načo aj, keď tu býva sám :). Pri sprchovaní a rannej potrebe máme jeden z najúžasnejších pohľadov na slnkom osvetlené steny kaňonu, ktorý nás obklopuje.

Hoci sme hore už skoro, pohýname sa až o 9:30. Stúpanie do Yuracmarcy je desné a fakt sme radi, že sme si týchto posledných 6 kilometríkov včera odpustili. V Huallanca, čo je začiatok známeho kačacieho kaňonu (Caňon del Pato) sa s Andym, na ktorého vkuse čakáme, rozdeľujeme a každý pokračujeme vlastnou rýchlosťou.

Prvotné stúpanie z úrovne elektrárne na konci mesta je zničujúce – asi 10 strmých dlhých serpentín po prašnej ceste … a potom sa to začína – úzky kaňon s obrovskými skalnými stenami, v ktorom sa pohoria Cordillera blanca a Cordillera negra približujú na vzdialenosť 6metrov. Prechádzame 35 dlhšími a kratšími tunelmi, pod nami strmý útes s riečkou žblnkajúcou si na jej dne, kde-tu vodopád a natiahnuté laná na druhú stranu pre účely elektrárne. Tá je zaujímavá tým, že turbíny poháňa voda, ktorá je na začiatku odklonená do jaskyne, potom ňou pretečie a na konci vyteká silným vodopádom.

V poslednom tuneli stretávame kamión a keďže je jasné, že sa sem všetci nevmestíme, vycúva to von (áno, on bol na začiatku, ale aj tak rešpekt, že dal dvom cyklistom prednosť).

Končí sa kaňon, začína asfaltka. Máme asi 2 hodiny svetla a pred nami stále 30km. Posilnení tuniakom a keksmi, s vypätím posledných síl a dopitím všetkej vody prichádzame tesne po západe slnka do Caraz. Tam postavíme stan na záhrade luxusného hotela (za celkom znesiteľnú cenu) a po horúcej sprche sladko zaspávame.

Dnes sme išli na doraz a je nám jasné, že dnešných 60km s prevýšením 1500m si zajtra riadne odtrpíme…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *