Cordillera blanca

Lagúny a zasnežené kopčeky na štvordňovej túre, „najlepší“ downhill našich životov, návšteva u Bena a Katie a kopec hodín v autobuse

Slniečko nás vyženie zo stanu pomerne skoro a my sa v oddychovom režime po včerajšom výkone pomaly prešmochceme celým dňom – chleba s vajcom na trhu, nákup jedla na plánovaný trek, zistenie informácii, kúpa máp, stretnutie Andyho a spoločná večera v meste.

Už pred siedmou buntošíme okolo stanu, balíme posledné veci, presúvame bicykle pod striešku a po rozlúčkových raňajkách s našim škótskym kolegom sa vydáme hľadať colectivo, ktoré nás zoberie hore. Dostávame ponuku 30sol za okamžitý odvoz bez čakania na ďalších ľudí (plné vozidlo = šofér + dvaja vpredu + štyria vzadu; za osobu 10sol). Súhlasíme a auto sa čo nevidieť vlní serpentínkami do kopcov, odkiaľ máme krásny výhľad do doliny posiatej políčkami pripomínajúcu patchwork. Po hodine natriasania po zlej ceste zastavujeme v dedine Cashapampa, kde kupujeme mesačné lístky do národného parku Huascaran za 65sol/os.

Nahadzujeme na plecia ťažké batohy s celou výbavou a jedlom na 4 dni. Navzájom sa obiehame so skupinkou mladých Izraelov, ktorým ich náklad nesú traja oslíky a oni sa striedajú na jednom koni. Prvý deň síce nie je dlhý – 10km, ale s prevýšením 500m v troj-tisícovke je to celkom zaberák. Po troch hodinách šliapania do kopca sa pred nami otvára krásna dolina, ktorou preteká riečka a po krajoch sa dvíhajú skaliská a hory. Pohľad na zasnežené vrcholčeky kopcov sa nám naskytuje až z kempu (3750mnm), kde si staviame stan v závetrí veľkého kameňa, umývame sa v ľadovom potôčiku a varíme vopred namočenú šošovicu.

Ráno odchádzame ako poslední, no kam sa ponáhľať, keď zovšadiaľ srší pohoda a pokoj. Tekutiny so sebou nenesieme a keď sme smädní, filtrujeme vodu priamo z potoka. Obchádzame prvú už neexistujúcu lagúnu, ktorú strhla minuloročná lavína. Nasleduje druhá, ktorá má krásnu tmavomodrú a miestami tyrkysovú farbu. Neskôr dávame pauzu medzi dvoma vodopádmi a s výhľadom na ľadové štíty. Nasleduje dlhý vyše hodinový prechod pieskovou planinou a po nej kľukatý výstup na výhľad, odkiaľ sa dá pozorovať, ževraj, najkrajší kopec Alpamayo a hora v logu Paramount pictures – Artesonraju. Okrem krásneho pohľadu na majestátne pohoria okolo sa pod nami rozlieha celé údolie s lagúnou, piesočnou pláňou a zelenými zákutiami. Dávame pauzu… kocháme sa…

Nemáme telefón a teda netušíme, koľko je hodín. Nevieme, či je pondelok a či sobota a trvá nám skoro 5min vypočítať, aký je dnes dátum. Užívame si prítomnosť, nezaťažujeme sa termínmi a rozmýšľame, či sa ešte takéto obdobie nášho života zopakuje. Je nám dobre a hoci táto nevedomosť spôsobila, že sa nám dnes končí poistenie a nás čakajú najbližšie tri dni v „divočine“ bez akejkoľvek možnosti jeho obnovenia, myslíme pozitívne a veríme, že sa nám nič nestane.

Pohýname sa ďalej do základného tábora pod Alpamayom, kde sme len my a polorozpadnuté latríny. Nádherné miesto a večerné vyjasnenie sa zamračenej oblohy nám naozaj dáva pocit, že sme v raji. Začína pršať, no v stane je sucho a tak ostávame v kľude. Mne však treba na záchod, no nechcem moknúť vonku a tak po miernom prehováraní mi Janči dovoľuje cikať do hrnca. Ten ešte večer umyjem a tak je pripravený na ranné ovsené vločky :).

Východ slnka, mráčiky lietajúce po oblohe, čaj, raňajky a toto prostredie robia tento moment dokonalým. Ideme sa prejsť k lagúne Quitacocha, ktorá síce nie je tak blízko ako predpokladáme, no jej tyrkysová voda a ľadovcový jazyk spúšťajúci sa až k hladine nás presvedčia, že sme urobili dobre.

Balíme stan a do hlavného údolia sa vraciame traverzom. Po doplnení vody z poslednej bystrinky sa začína výstup do sedla Punta union vo výške 4750m. Cestička je síce dobrá, no strmá a dlhá – čo je v tejto výške naozaj náročné. Po trojhodinovom šliapaní si dávame v skvelom sedle vysekanom do skaly pauzu s výhľadom na pod nami ležiacu lagúnu Taullicocha a nad nami sa týčiace pohorie Taullirajo. Zostup do druhej doliny plnej tmavých lagún je síce menej náročný, no zato rovnako predlhý ako cesta hore. Vedľa nás na kopcoch sa každých 5min zosunie lavína a my sme fakt radi, že sa teraz neprechádzame po ľadovcoch.

Nižšie v údolí začínajú padať malé krúpy a len čo oblečieme nepremokavé veci, spustí sa dážď. V týchto podmienkach kráčame asi hodinu, kedy začne zapadať slnko a oranžové svetlo prechádzajúce oblakmi sa difúzne a úplne rozprávkovo rozlieva po celom okolí. Prestáva mrholiť a cícerky vody kde-tu stekajú po šúpajúcich sa stromoch. Mám pocit akoby niekto prepol tento svet do sépiového režimu, alebo že spoza každého kríčka môže vyskočiť nejaký škriatok – také je to všetko neskutočné :).

Na veľkej čistinke vedľa rieky a blízkeho vodopádu rozkladáme stan a po večeri zaľahujeme vo vlhkých veciach do vlhkých spacákov – mňamka. Ranná návšteva v podobe oslíkov je síce milá, ale aj drzá, keď sa veľmi priblíži k nášmu jedlu. Pokračujeme a zelené pláne sú posiate ovečkami, kozičkami, kravami, chlpatými somárikmi a prasiatkami.

Na rangerovskej stanici sa odregistrujeme a potom sa už cez obývané dedinky presúvame k ceste nájsť nejaký odvoz. Lokáli sú naozaj zvyknutí na turistov a každý po nás niečo chce… „neostali vám špagety? …nemáte niečo? … daruj mi lieky…“. Do osady pri ceste prichádzame chvíľku po odchode colectiva a tak čakáme 45min na druhé vozidlo. Batohy nám dajú hore a s ďalšími 16timi ľuďmi najbližšie tri hodiny nadskakujeme na naozaj zlej ceste plnej zákrut, lagún a zasnežených kopčekov. Po prejdení sedla sa nám naskytne pohľad na najserpentínkovanejší svah nášho života a obom nám vzkrsne v hlave myšlienka, aké by bolo super si to zísť dole na bicykli. Výhľady na okolité zasnežené kopčeky, najvyšší vrchol Huascarán a modrá a zelené lagúna na spodku sú jednoducho dych-berúce… toto bude najlepšia jazda nášho života!

Po odvezení sa až do Carazu dohadujeme so šoférom, či by nás mohol zajtra zobrať späť aj s bajkami. Žiaden problém – o 5:30 nás vyzdvihne pred hotelom. Sme plní skvelých zážitkov z posledných dní a vytešení ako blchy z očakávaného zajtrajška.

Na hoteli Janči upraví našich tátošov na regulérne horské tvory bez nosičov, skontrolujeme net, predĺžime cestovné poistenie a ja sa z mailu dozvedám, že už ma doma nečakajú všetci, s ktorými som sa rozlúčila – dnes mi zomrel starký. Preplačem večer a ešte pred spaním mu nakreslím krížik s odkazom. Hoci sa za našej neprítomnosti na Slovensku narodilo známym cez 10 detičiek a toto je jediný vyhasnutý život, aj tak to mrzí.

Budík zvoní pred piatou a my znovu nadávame, prečo sme si niečo naplánovali na tak skoro. Bicykle nakladáme na strechu a po skontrolovaní, že sú dobre upevnené, pauze na raňajky a kúpení sviečok v Yungay si už nadskakujeme na zlej ceste tentokrát opačným smerom. V sedle Portachuelo vo výške 4767m dávame šoférovi dohodnutých 80solov a celí nedočkaví čakáme na sedanky. Na prvej zákrute zastaneme a asi 5min od cesty postavíme na veľkom kameni pomníček, na ktorý prilepíme aj krížik a síce sviečky sa nám zapáliť nepodarí, aspoň sa tu môžme v kľude rozlúčiť.

Nastáva chvíľa, kedy sa už naozaj púšťame na náš najlepší zjazd v živote … alebo nie? Cesta je rozbitá a aj napriek odpruženej vidlici máme pocit, že v ruke držíme zbíjačku. Treba sa plne sústrediť a vyberať cestičku medzi kamene, na ktorých by mohlo odhodiť koleso a vyhýbať sa pieskovým nánosom, na ktorých by mohlo dôjsť k šmyku. Do zákrut brzdíme skoro na nulu, aby sme náhodou nedali skratku dole útesom. Na relatívne lepších úsekoch, kde sa dá ísť rýchlejšie, sa človek sústredí iba na jazdu a neurobenie žiadnej chyby … asi po polhodine si úplne vytrasení dávame pauzu na keks, kde hodnotíme, že rovnaký zážitok by sme mali aj pri rozbíjaní chodníka a okolo by sa iba mihali farby – žiadne výhľady, užívanie si prostredia, či zážitok z jazdy!

Asi po hodine sme konečne na normálnejšej ceste dole pri lagúnach. Medzi nimi zastavujeme a ideme zapáliť posledné dve sviečky na pamätník Československej výpravy, ktorá tu celá (20 horolezcov) zahynula pri prírodnej katastrofe v roku 1970. Zemetrasenie uvoľnilo veľkú časť ľadovca a skál, ktoré sa prehnali priamo základným táborom a pokračovali rýchlosťou 200-400km/h v podobe masy blata, ľadu a kameňov do obývanej doliny priamo na mestečko Yungay. Ten skončil úplne tragicky a zo všetkých obyvateľov prežilo len 96 ľudí, ktorí sa v danej chvíli nachádzali na vyvýšenom cintoríne. Predpokladá sa, že pod smrteľnou lavínou zahynulo 20000 ľudí a ďalších 50000 na následky zemetrasenia. Smutným faktom je, že táto najhoršia prírodná katastrofa v celej Južnej Amerike bola predpovedaná 8 rokov dopredu, no bolo zakázané o tom hovoriť.

Pokračujeme 23km rozpadnutými cestami, keď konečne nastane ticho a naše kolesá sa dotknú asfaltu. Kupodivu to tátoše prežili iba s jedným defektom a doviezli nás bezpečne až do hotela v Caraze. Tam dávame na večeru morské prasa (zase raz o ničom) a unavení padáme do stanu. Išli sme celý deň dole kopcom, sme vytrasení ako osiky a zničení viac ako po kačacom kaňone (Caňon del Pato).

Ďalšie dva dni sa nesú v pomalom presune opäť do hôr, no tentokrát k warmshowerovi Benovi a jeho žene Katie, ktorí tu už dva roky pracujú pre americkú organizáciu Peace Corps. Cesta do dediny Shirapurco je miestami tak strmá, že máme problém čo i s tlačením. Po piatich hodinách zase raz rozbitými cestičkami máme na nich iba jedinú otázku … Že sme prví cvoci, čo absolvovali túto zachadzku? … sme :D.

Ben a Katie sú veľmi milý mladý manželský pár, ktorí sa spoznali na podobnom projekte v Zambii. Tu pracujú najmä s deťmi, ktorým vďaka grantu otvorili centrum, kde ich učia angličtinu, môžu sa tam hrať, študovať, či používať počítače. Ben – nadšený cyklista – naučil chlapcov opravovať bicykle a do centra kúpil dve sady kompletného náradia, takže majú teraz s čím pracovať. Okrem toho sa s nimi hráva ultimate frisbee, ktorý okrem pohybu trénuje aj zručnosť, reflexy, tímovú spoluprácu a stratégiu. Bývajú v starom hlinenom domčeku s bielymi omietkami a rozpadnutou podlahou, no celková atmosféra je veľmi rodinná a príjemná. Prvú noc máme na večeru skvelú šošovicovú polievku a potom sa rozprávame neskoro do noci … sú fakt super!

Po raňajkách sa aj s Katie vyberáme dole do mesta (pešo a 2x colectivo) na skus lokálnej špeciality pachancha – tri druhy mäsa zabalené v listoch, zemiaky, tamale a sladká masa … chutné, drahé a naozaj veľké. Keďže je to taká malá rozlúčková párty pre našich hostiteľov, ktorí o tri týždne odchádzajú domov, zoznamujeme sa aj s ďalšími dobrovoľníkmi. Po návrate do dediny si zahráme s deťmi frisbee, pre ktoré je najľahšou úlohou ubehať nás v tejto výške. Potom pripravujeme haruľu na večeru, ktorá každému chutí a v štýle minule noci sa dostávame do postele dosť neskoro.

V noci Janči vkuse behá na WC a ja dúfam, že to nie je zo slovenského jedla. Ráno dá pokus s vločkami, no tie nájdu rýchlu cestu von a taktiež zeleninová polievka k obedu sa do polhodiny vráti na svetlo sveta a to všetkými otvormi. Zbytok dňa drží hladovku a strávi v posteli. Ben sa tiež necíti najlepšie, no k večeru chlapi akoby naberú nové sily a zase do noci buntošíme a hráme kocky. Ďalší deň víta Janči s novou energiou a viditeľnejšie lepším žalúdkom. Keďže má Ben zastrihávací strojček, strihám si muža, ktorý vyzerá s veľkou bradou a krátkymi vlasmi trošku smiešne. Ešte pripravím ďakovný obed a potom sa už púšťame dole kopcom do Huarazu.

Do hostela Jo’s place, kde nás čakajú naše zabudnuté nohavice z Kolumbie, prichádzame pred západom slnka. Okrem nás je tu ďalších 7 cyklistov, s ktorými sa ešte v ten večer vyberáme do pizzerie. Tam sa znovu stretávame s našimi americkými kamarátmi a počúvame vtipné príhody Kurta o svojich cestovaniach vlakom po celej USA ako hobo. Po večeri kupujeme lístok na autobus až do Cuzca od najlacnejšej spoločnosti a dúfame, že všetko bude v pohode. Na hosteli si ešte pozrieme film, nasledujúce ráno spravíme skvelé palacinky s kopou ovocia, vyskúšame Kurtov fatbike (podobá sa viac na motorku), na ktorom cestuje okolo sveta a s odbitím desiatej sa len bezmocne prizeráme ako tlačia naše bicykle do malého úložného priestoru autobusu.

Ráno v Lime s prekvapením zisťujeme, že našim dvojkolesovým parťákom nič nie je a po odložení všetkej batožiny odchádzame na rýchlu návštevu hlavného mesta. To je upravené, historické a celkom pekné, len ja mám trochu problém si ho vychutnať, kvôli menštruačným bolestiam. Zatiaľ, čo ja sa zvíjam na stoličke v McDonalde, posielam Jančiho do lekárne. Ten sa vracia s dvoma odstrihnutými tabletkami nik nevie čoho, ale ževraj presne na to, čo mi je… po hodine a stále pretrvávajúcim kŕčom sa zhodujeme, že ak si môžem dať každých 8 hodín tabletku (ako povedal lekárnik), tak pri neutíchajúcej bolesti si môžem dať aj dve naraz. Ďalšia hodina fuč a ja necítim žiadne zmeny (celú dobu mám so sebou ibuprofen, ktorý zaberá hneď a dnes, keď máme batožinu mimo, dostanem menzes!?).

Vraciame sa spolu do lekárne a pýtame si príbalový letáčik na dané tabletky… a teda: dobrá správa je, že je to na reumu a tak nech už budem akokoľvek pokrčená pri nastávajúcej 20-hodinovej ceste autobusom, nemali by ma bolieť kolená; tá zlá, že to nie je vôbec na ženské problémy a že maximálna denná dávka je jedna tabletka. Janči sa s úplne vyháda s personálom, vynadá im, že ako môžu pracovať s liekmi a sťažuje sa manažérovi. Ja zatiaľ do seba lejem kopec vody a je mi jasné, že dnes už žiadnu ďalšiu pilulku mojej pečeni nepošlem.

Na námestí stretávame Billyho z Írska (Medellin a Salento, Columbia) a asi hodinu si vymieňame zážitky z ciest. Ten poctivo všetko pedáluje a teraz je iba na návšteve Limy, aby sa stretol so svojimi kamarátmi. Presúvame sa na stanicu, kde nám tentokrát pekne naložia bicykle a dokonca v autobuse fungujú oba bezpečnostné pásy na našich „panoramatických“ predných sedadlách (škoda len toho nápisu cez celé sklo). Cesta sa v podstate 20 hodín kľukatí doprava, doľava, hore, dole a s celkom dobrým skóre (jedna gŕcajúca pasažierka) sa dostávame po celom dni – 24 hodinách – do Cuzca…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *