Bolívijské biele pláne

Biele moria s najlepšími bolívijskými cestami, bicyklovanie v päťke a soľný hotel

Pri rozlúčke s carabiniermi dostávame výslužku v podobe „vesmírneho“ jedla v sáčkoch, ktoré síce váži 3kg, no napriek tomu sa z neho veľmi tešíme (celodenná strava, ktorá sa zohrieva na základe chemického procesu a nepotrebuje oheň). Potom nasleduje trochu chaosenie na zle označenej hranici a po 15min sme opäť legálne na bolívijskej pôde- tentokrát s povolením iba na 30 dní.

Spovedáme ľudí ohľadne možnosti prejsť cez najbližší salar a dostávame odpovede všetkého druhu – prvý policajt: „Nedá sa, musíte ísť 300km po asfaltke,“; náhodný okoloidúci: „Jasné, že je tam cesta. Treba odbočiť v prvej dedine.“; predavač: „Nie je tam nič.“; vojak: „Chvíľku rovno a potom doľava.“… Odbáčame na pieskovo-hrboľatú cestičku a pevne veríme, že táto „skratka“ bude naozaj kratšia a nie iba dlhšia a horšia.

Prostredie sa pomaly mení, kopčeky okolo sú suchšie, vegetácia rapídne ubúda a kde-tu prechádzame soľnými škvrnami. Na križovatke bez akéhokoľvek značenia si po zvážení všetkých faktorov – našej nepresnej mapy, ktorá nemá aj tak túto variantu a príveskovému mini-kompasu – volíme odbočku doľava.

Prichádzame na Salar Coipasa a pod kolesami nám vŕzga soľ. Pred nami sopka a široká biela pláň s mnohými stopami po pneumatikách. Tak a teraz babo raď! Ktorú si vybrať? V hlave nám ešte stále rezonujú slová policajtov o soľných bahnách a ako sa im stratil pes a tak možnosť ísť krížom úplne zamietame. Nasledujeme čo najviac vychodené cestičky a popritom sa snažíme ako tak udržiavať smer. Po asi hodine blúdenia vidíme kamión, ktorý zváža soľ, čo sa tu vo veľkom ručne ťaží. Po jeho ulovení (doslova – šofér nechápal naše kývania a posunky z diaľky a tak ani nepribrzdil a my sme ho museli naháňať) však dostávame odpoveď od troch úplne zrobených, slnkom spálených a bezzubých robotníkov, že oni o žiadnej ceste cez salar nevedia a poznajú len trasu od ťažiska späť do dediny. Pozitívom je, že nás neposlali hocikam a priznali, že nevedia cestičku. Negatívom, že sme príliš na severe a stále nevieme, či nejaká „skratka“ existuje.

Pokračujeme po stále viac miznúcej stope. Zrazu vidíme asi 50m od nás prefrndžať dva džípy, ktoré čoskoro miznú na južnom horizonte. Super! Takže tu je cesta :). Nasledujeme otlačky ich pneumatík a už v pokojnejšej nálade si to ženieme priemernou rýchlosťou 20km/h vpred (oproti posledným dňom máme pocit, že sme stíhačky).

Po necelých dvoch hodinách soľ mizne a my sme na pochybách, či sa tešiť, že sme úspešne prešli touto pláňou, alebo plakať, že sa nám kolesá opäť zabárajú do piesku a vraciame sa k našim bežným slimačím 6km/h. Cesta je hrozná, silný bočný vietor je iritujúci a zapadajúce slnko nám pripomína, že je čas na zakempenie.

Stan staviame v prázdnej ohrade pre alpaky a keďže kút s najlepším závetrím je zjavne používaný ako toaleta, prvú hodinu odpratávam hovienka a vyrovnávam terén. Potom zaliezame do spacákov a páliace líca a plecia nám nenápadne naznačujú, že opaľovací krém funguje po natretí na kožu a nie vďaka svojej prítomnosti v taškách!

V noci máme pocit, že sa vonku čerti ženia… nanešťastie moje výpočty ohľadne najbezveternejšieho miesta v ohrade veľmi nevychádzajú a tak kolenom podopieram stenu stanu a dúfame, že nám vietor nedoláme tyčky. Ráno nás vyháňa pražiace slniečko a teda teplo vo vnútri nášho príbytku, začo sme výnimočne veľmi vďační, lebo to znamená, že nám v posledných hodinách nepribudol žiaden nežiadúci otvor :).

Na raňajky dopíjame poslednú vodu, čo však ľutujeme už v prvej dedine, kde nám síce ochotne plnia fľaše no cez biely mok v nich, nevidíme na druhú stranu. Druhý piť-stop po 10 km tlačenia a borenia sa po piesočnatej ceste je úspešnejší a my hasíme náš smäd.

Naše vysnívané mestečko Llica (jediná väčšia osadlosť v okruhu 200km) je malé a trochu škaredé, hotely sú drahé a o ničom a nie je tu čo robiť. Na druhú stranu, dnes sem prišiel kamión a tak všetky obchody sú plné zeleniny a tovaru. Dokonca nachádzame pekné ubytovanie v poslednej uličke a nečakane ostávame až 4 dni… ich náplň- jesť, spať, oddychovať, písať články, upraviť fotky, opraviť bicykle a ešte raz oddychovať :). Ujovi z vedľajších dverí spotrebúvame všetky dáta v jeho novootvorenej internetovej kaviarni (ups) a tak posledné dva články uploadujeme z „centra“.

Odrazu počujeme známy hlas opodiaľ a to Ana z Austrálie… aj so svojimi kamarátmi z Anglicka Jamesom a Sárou – tí sú už dva roky na ceste a bicyklujú z Aljašky do Ushuaia. Sú tu už druhý deň a dnes tiež pokračujú ďalej. Najprv dávame rýchly pokec na ulici a počúvame ich príhody ako tlačili 16km po predchádzajúcom salare, lebo chceli ísť vlastnou cestičkou (dobre, že my sme išli po vychodených stopách) a ako si James ohol prednú vidlicu, keď prechádzal soľným hrboľom

Po obede už svorne – všetci piati mierime v ústrety najväčšej soľnej pláni na svete – Salar de Uyuni s priemerom 100km. Sypký povrch na začiatku znamená ťažké brodenie a časté tlačenie a tak príchod na naozajstnú cestičku pripomína objav najrovnejšej a najhladšej diaľnice na svete. Všade navôkol tu príroda vytvára soľné šesťuholníky, ktoré chrapčia pod kolesami ako zľadovatený sneh. Na horizonte je stále množstvo kopčekov a ostrovčekov, no kde-tu už vidno miesta s čistým horizontom, na ktorom sa nebo a zem zlievajú v jedno.

Máme asi hodinku do západu slnka a tak padá rozhodnutie pre kempenie v strede ničoho. Tiene sú každou minútou dlhšie, obloha červenšia a to nekonečné ticho všade naokolo spôsobuje až pískanie v hlave.

Janči-kuchár začína variť a ja architekt stavať príbytok (naše každovečerné podelenie úloh). Prvú hodinu odbíjam kombinačkami soľné hrbole, ďalších 10min natláčam tyčky do stanu, ktorý sa v tejto vlhkosti-suchosti zbehol asi o dve čísla a potom bojujem so zabitím kolíkov do zeme (toto je možné iba na spojoch 6-uholníkov, inak je všetko ako betón)… Vzdávam sa, ruky mi brnia z búchania, skoro všetky kolíky majú teraz zaoblené krivky a posledné šnúrky zachytávam o tašky či bicykle. Pri „robení“ postelí zisťujem, že náš už aj tak malý stan má teraz iba 90cm, o čom vypovedajú ohnuté karimatky po bokoch- hold dnes sa budeme musieť ľúbiť ešte viac :).

Pri zbytkoch zafarbenej oblohy a s prvými hviezdami ešte chvíľku sedíme vonku, no rýchlo klesajúca teplota nás zaženie do spacákov. Pred spaním sa ešte rozlúčime so zbytkom, keďže ich plán je bicyklovať s východom slnka a my ani len nezvažujeme opustiť teplo nášho domova, kým nám ho lúče nezačnú pekne zohrievať.

Ráno počujeme, keď sa naši kolegovia púšťajú na cestu, no zmohneme sa len na pozdrav a vystrčenie hlavy zo stanu. Budíme sa do ticha a prázdna tejto nekonečne bielej pláne a na horizonte sa vyníma iba Jankovo hovienko, ktoré tu po ňom ostane ešte pre ďalšie generácie (keďže tu nežijú žiadne baktérie, ktoré by ho spapali :)).

Naokolo nieje ani živáčika a tak tu pobehujeme s holými zadkami a robíme nezverejniteľné fotky :D. Asi o 12tej sadáme konečne na sedanky a poučení z minula ohľadne použitia opaľováku sa natierame.

Bicyklovanie po salare… 2 dni bielo… nič…ticho… pokoj… pre niekoho možno nudné, pre mňa jeden z najprítomnejších momentov cesty. „Fádnosť a monotónnosť“ okolia je úžasným príkladom, ako má vyzerať myseľ bez myšlienok… jasná a prázdna.

Keďže každý raj má svoje temné miesta, ostrov Incahuasi plný obrovských kaktusov, ktorý je malou oázou v tomto priestore, je jedným z nich. Z jeho krásy ukúsava každý džíp, ktorý ho obkolesuje a každý turista, ktorý sa po ňom prechádza… nespočítateľné čísla.

Dopĺňame vodu, pokračujeme na juh, robíme ďalšie fotky (tentokrát verejné :)) a tesne po západe slnka prichádzame do soľného hotela na konci salaru … zničení, spálení a hladní. Nášmu variču sa akurát dnes nechce horieť (!?) a tak polievku dováram v kuchyni u domácej. Večeru jeme zo soľného stola, sedíme pritom na soľných stoličkách a pod nohami máme drvenú soľ. Ešte pred spaním (na soľných posteliach :)) nám naše páliace chrbty, spodok nosa či podkolenie dávajú pocítiť na vlastnej koži, ktoré časti tela boli natreté nedostatočne či vôbec…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *