Rôzne farby púšte alebo ako sa z Evky modelka rodila

12 najťažších dní našej cesty… výška, piesočnaté a skalnaté cesty, chlad, vietor a choroba

Zo soľného hotela vyrážame až o 11tej, keďže celé ráno majstrujeme alkoholový varič z plechoviek od piva (po minulonočnom neúspechu pri varení chceme mať nejakú zálohu).

Cesta je ukážkovo hrozná a hrboľatá s veľkými šutrami a piesočnými nánosmi, na ktorých sa dá len veľmi ťažko bicyklovať. Do toho vietor, džípy víriace prach a nič moc okolie.

Mám nanič náladu a vkuse sa pýtam sama seba, či chceme pokračovať takýmito cestami na juh… vieme, že to má byť ťažké a ešte horšie ako tu, tak prečo?! V hlave mi víria zlé myšlienky, som nahnevaná na celý svet a nadávam s každým hrboľom…

Dosť! Neexistuje lepšia chvíľa ako teraz na pokus s pozitívnym myslením… Som traktoristka v Bolívii, nadskakujem si na kopčekoch, vírim prach a občas sa šmýkam po piesku!

Nečakane to fakt funguje, o čom svedčí tak môj úsmev na tvári ako aj zdanie, že je to tu akési krajšie (okolie aj počasie sú stále rovnaké). Z úplnej pohody ma vyrušujú len Jančiho nadávky a výhražky, ako zahodí bicykel a na všetko sa vy…kašle. Čerešničkou na torte je, keď doňho omylom nabúram a to už asi zvažuje, že ma vymení :D.

O moje pokusy na zlepšenie nálady sa s ním delím až v Colcha K, čo je zelená oáza v tejto nehostinnej krajine. Po dobrom obede a džúse v oldschoolovej fľaši nevyrábanom CocaColou (v strednej a južnej Amerike je ťažké nájsť takýto výrobok) sa Janči trochu ukľudňuje a tak si už vo väčšej pohode pekne spolu nadskakujeme cestičkou na juh.

Po príjemnej noci medzi koralovými skalami (ževraj tu bolo kedysi more) prichádzame ešte pred obedom do San Juan, kde robíme definitívne rozhodnutie, že budeme pokračovať po Ruta de Lagunas (lagúnovej ceste) ďalej. Dokupujeme posledné jedlo, aby sme mali zásoby aspoň na 10 dní, robíme super praženicu na námestí a majstrujeme nový alkoholový varič (ten včerajší neprešiel zaťažkávacou skúškou).

Vyrážame… s vytlačenými inštrukciami, malým príveskovým kompasom a presvedčením, že to predsa nemôže byť také zlé, ako každý hovorí.

Prvé zablúdenie prichádza v „ľahkej“ časti už po 8km, kde nám dochádza, že domáci nás poslali zle a my si to strihneme „skratkou“ cez poľné cestičky, čo znamená, že dvakrát musíme prenášať bicykle cez plot a prejsť cez veľkú pieskovú „lúku“ s množstvom pichľavých rastlín.

Mne sa táto časť obzvlášť veľmi páči, lebo sa cítim ako v nejakej počítačovej hre – treba hľadať cestičku, obchádzať bomby (pichľavé rastliny) a kríky, nešmyknúť sa na piesku a nájsť vstup do druhého levelu… ak spravím defekt, tak to už aj tak nasratého Jančiho tak vytočí, že príjdem o všetky životy :D.

Napájame sa na späť na cestu (sme v ďalšom leveli ;)), manžel sa so mnou nerozpráva a akurát si šomre pod nos prečo my dvaja retardi nemôžme ísť nikdy normálne.

Salar de Chiguana a dobrý povrch – konečne. A dokonca fúka s nami, labúžo … teda, už dofúkalo. V rámci piatich sekúnd máme vietor v ksichtoch a naša rýchlosť sa mení z 25km/h bez námahy na desať pri plnom nasadení.

S prvými 30km prichádzame k vojenskej základni, kde žiadame o vodu a miestečko na položenie stanu. Poručík je veľmi milý a okrem životodarnej tekutiny dostávame vlastný bunker s dvoma posteľami – pecka! Síce trošku ošarpané a so zašlou slávou, no dokonalo polguľová budova má až neskutočne strašidelnú akustiku – keď človek stojí v strede a niečo povie, z každej strany sa to naňho odrazí a vlezie do hlavy – úplné echo (nanešťastie nemáme žiadne fotky, keďže sme sľúbili, že nebudeme fotiť).

Začíname variť a z jednej izby počujeme kopec divných zvukov a piskotov. Nedá nám to a ideme sa pozrieť s malou dušičkou a nádejou, že tam nenájdeme nejakých týraných cyklistov, čo tu boli pred nami (OK, zase veľa amerických hororov). Otvárame … a cez 15cm škáru vo dverách sa prešmykne fenka utekajúca ako o život von … a za ňou 9 hladných krásnych dvojtýždňových šteniatok!

Tak a teraz nastáva boj – vrátiť všetkých dnu, aby nám nezdrhli do okolia. Otec pomáha tiež a malých, čo nám prekĺznu cez nohy zatláča ňufákom späť. Deväť krpcov a iba štyri ruky – to je fakt málo :D. Sme celí ocikaní, lebo malé stvorenia robia z toľkého šťastia, slobody a nadšenia mláčku každé dve minúty.

A je to tu … našla som ju! Všetky sú krásne, ale táto je – naša. Malé, zlaté, chlpaté, svetlohnedé, hyperaktívne stvorenie, ktoré si získava svojim chutným pohľadom naše srdcia – naša malá cafesina (kávička).

Asi po hodine zatvárame dvere a aj vďaka pomoci starostlivého otca sú všetky „detičky“ doma. Mamu vidíme až o pol hodinu, keď sa začne po okolí rozliehať vôňa nášho šošovicového rizota. Aj sme na ňu trochu nahnevaní, že takto zdupkala od povinností, no na druhú stranu je celé dni zavretá s deviatimi hladnými krkmi a jej veľa potravy nedávajú.

Ešte pred spaním sa delíme s vojakmi o čaj a na oplátku dostávame dva kúsky chleba. Potom vymýšľame, čo s cafesinou, že sa môžeme vrátiť a kúpiť sušené mlieko, prejsť plánovanú trasu, prepašovať ju do Chile, v Santiagu spraviť papiere, kúpiť jej letenku … s heslom „ráno je múdrejšie večera“ zaľahujeme na naše kovové postele.

Slnečné lúče prenikajú cez okno dnu a my aj napriek láske na prvý pohľad necháme zvíťaziť racionálne myslenie. Po hodine maznania sa so šteniatkami dávame zbohom našej kávičke a veríme, že sa tu v okolí pre ňu nájde dobrý majiteľ.

Prvých 15km po salare pozdĺž koľajníc je rýchlych a dobrých. Potom začína stúpanie a fakt zlá cesta. Počas pauzy sa pri nás pristavujú dva džípy, či sme v pohode a nič nepotrebujeme. Trochu tlačenia a hrboľov a opäť super povrch – síce je to do kopca, ale s vetrom v chrbte sa nám šľape skvelo. Podľa inštrukcií je toto fakt zlá a ťažká časť, no keďže nám príde vpohode utešujeme sa, že popis je trošku pritiahnutý za uši :)!

Po 20km pohody odbočujeme a prichádza nepríjemná časť s kameňmi, jamami a nešľapateľnými kopcami. Okolo prechádzajúce džípy spomaľujú iba na urobenie fotky a my sa cítime ako zvieratká na safari!

Začína brutálne fúkať a nám je jasné, že na odporúčané stanové miesto sa dnes nedostaneme. Pri prechode veľkej doliny často zoskakujeme z bicyklov kvôli nárazom vetra a úzkej pieskovej koľajnici, v ktorej je ťažké balansovať.

Okolo nás sa preháňa mnoho tornádiek, ktoré nie sú natoľko silné, že by človeka odfúkli či zhodili, no aj tak uštedria riadny nával piesku do tváre. Jedno také sa preženie aj cez Jančiho a ten ostáva iba prekvapene stáť.

Je neskoro, fučí jak blbé a my nachádzame malé závetrie na tejto otvorenej planine. Ja hodinu vyrovnávam povrch a robím akú-takú veternú clonu z kameňov, zatiaľ čo moja polovička je hlavný kuchár.

Do stanu musíme zaliezť s odchádzajúcim slnkom, lebo nadmorská výška (cca 4000mnm) uštedruje mrazivé nočné objatia (to platí aj pre vodu – čo nie je s nami vnútri, je do rána čistý ľad).

Ako zvyčajne, von vyliezam až keď sú hotové raňajky, no nezvyčajne ma brutálne bolia pery a cítim sa ako káčer Donald (pravdepodobne následky spálenia až do pľuzgierov na salare, vysušenia lokálnym vetrom a suchom). Správnosť mojich pocitov potvrdzuje môj manžel, ktorý mi od rána lichotí typom… ty moja modelka, Naomi či telenovelová hviezda!

Okrem aveny sú dneskajšie raňajky špeciálnejšie – dnes je 8.11. a Janko má 31. narodeniny. Nakoľko sme však fakt mimo civilizácie, miesto oslavy s kamarátmi, 20 sms-iek s vinšmi či 50 blahoželaní na FB, dostáva tortu v podobe 5-tich popučených mufinov s manjarovým nápisom J-A-N-K-O, ťapku pepermintového likéru, vyšitú vreckovku so svojím menom (dielo vytvorené počas chvíľ na záchode a teda jediného času, čo nie sme spolu :)), blahoželanie formou osem-slohovej pesničky a osobnú botoxovú super-modelku. Nie sú to pravdepodobne vysnívané narodeniny no aj tak vyzerá prekvapene a šťastne.

Vyrážame, keď už sa okolo preháňa kopec džípov a ako zvyčajne si nás fotia a natáčajú – síce dokážeme pochopiť prečo to robia (iba cvoci sem idú na bicykloch) no aj tak nás to trošku uráža. Dneskajšok je fakt plný hrboľov a my máme pocit, že je skoro nemožné nájsť chvíľku netrasľavú cestičku. Našťastie prechádzame okolo mnohých rôznofarebných lagún plných plameniakov s červeno-oranžovými kopcami naokolo, ktorých krása zmierňuje tieto drsné podmienky. Cítime sa ako na inej planéte … nič, len duny, modrá obloha bez jediného mráčika s mesiacom nad našimi hlavami a ohlušujúci vietor (ľudskú činnosť pripomína iba jedna turistická chata a stopy po prechádzajúcich džípoch).

Po mnohých kilometroch bojovania na nekonečnom oranisku prichádzame k hore plnej kameňov, kde staviame veterný múr okolo nášho príbytku. Úplné ticho, prichádzajúca nočná kosa, dopitie likéru v stane, repete narodeninových vinšov a sladký spánok :).

Ráno je pre mňa naozaj nepríjemné a to nie kvôli zime či vetru no perám, ktoré ma doslova zabíjajú. Mám pocit, že moja koža sa už hádam ani nemôže natiahnuť viac, a že bolesť z robiacich sa 5tich herpesov vystreľuje cez zuby a uši až do mozgu.

Cesta až do sedla je síce plná veľkých kameňov no stále bicyklovateľná. Potom nasleduje ďalší kopec, no to už s pieskovým povrchom, čo v kombinácii so silným vetrom znamená, že musíme dosť tlačiť. Zostup dole nám síce dáva možnosť sadnúť opäť na sedanky, no aj tak musíme pedálovať a občasne tlačiť. Asi 2 krát padám z bicykla, čo ma vytáča natoľko, že ho hádžem na zem a ja sadám beznádejne do piesku. Janči sa po mňa vracia aj s balíkom keksov a spolu rozmýšľame, že čo tu robíme.

Asi hodinu nám trvá príchod do luxusného hotela Desierto a ja sa celú dobu zamýšľam, či už mám halucinácie alebo naozaj vidím pred sebou stopy vozíka. Milému čašníkovi je hneď jasné, že sme si prišli iba doplniť vodu, no správa sa ku nám úplne úctivo a priateľsky. Okrem toho nám potvrdí, že sú pár dní pred nami cyklisti s vozíčkom, v ktorom majú 2 deti!? Neverím!!! Ja tu umieram sama za seba a niekto je schopný prejsť túto (podľa nás najťažšiu cestu, akou sme kedy išli) s dvoma potomkami??? Rešpekt a úplné nepochopenie… 🙂

Noc trávime opäť medzi skalami, so zvyčajnou zimou, tichom a krásnym západom slnka, ktorý sfarbuje okolie do silných červeno-oranžových odtieňov.

Deň sa začína dobre…síce sa zabárame do piesku no s vetrom od chrbta sa nám darí čiastočne bicyklovať. Iný scenár nastáva, keď cesta zatočí a vietor kamoš sa mení na hnusáka zhadzajúceho nás na zem… okrem toho jeho silné nárazy spôsobujú ešte väčšie bolesti na mojich stále napuchnutých perách, ťažko sa dýcha lebo mám pocit, ako by nám ešte aj vzduch z pred úst kradol a vysáva mi sople z nosa :D.

Konečne „cesta“ a naše milované hrbole! A ja si ani po hodinách rozmýšľania, nie som stále istá, či je horší piesok alebo nikdy nekončiace nadskakovanie. Prechádzame okolo mnohých nápisov „zodpovedný turizmus, používajte existujúcu cestu“ no buď šoféri nevedia čítať, o čom svedčí nekonečné oranisko všade navôkol, alebo si jednoducho nechcú zničiť tlmiče na tejto „existujúcej oficiálnej ceste“.

Je obed a my sme konečne pri najznámejšom šutri v celej Bolívii – Arbol del piedra (Kamenný strom) a to úplne sami!

Na jednu stranu je to ťažké a nervyberúce ísť na našich tátošoch touto krajinou, na druhú stranu máme možnosť byť na takýchto úžasných miestach sami a ako dlho chceme. Pauza, keksíky, závetrie a nastáva opätovný boj proti vetru po pieskových cestách plných našich „obľúbených“ hrboľov.

Prechádzame cez sedlo a konečne vidíme v diaľke červenú farbu – Laguna Colorada (farebná lagúna). Už len jeden 18km dlhý dole-kopec a potom si užijeme pohodlie turistickej chatky :)! Úsmevy nám zamŕzajú už po pár metroch… Toto ani pravda nie je! Prisahám vačku, že nie je iná krajina na svete, kde človek tlačí aj dodola.

Po viac než dvoch hodinách opierame našich tátošov o budovu strážcov parku a kupujeme lístky. Ešte pred dverami skladajú dvaja turisti klobúky na znak rešpektu, no ja nemám sily ani na úsmev. Neskôr mi Janči povie, že to boli Česi a tak ma aj zamrzí, že som nebola zhovorčivejšia.

Čas na hostel… hneď v prvej budove vyzisťujeme cenu a aj napriek trochu nechápavej tete nakoniec ostávame. Stretávame skupinku už spomínaných skoro rodných bratov a tí nám hneď na úvod ponúkajú domácu slivovicu :).

Skoro s rozožratými perami z poctivej pálenky sa pohodlne usádzame k stolu, kde sa noc tiahne vo veľmi príjemných rozhovoroch, dobrom jedle a skvelej spoločnosti.

Nenápadnými signálmi, že naozaj potrebujeme oddych je darovanie herpesovej mastičky a energetických gélov od francúzskych turistov a pohľad na samých seba v zrkadle…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *