Rôzne farby púšte alebo dve choroby na cestách

Pokračovanie článku Rôzne farby púšte alebo ako sa z Evky modelka rodila

Budíme sa dávno potom, čo všetci odišli (budíček turistov zo zájazdu je 5:30) a tak si užívame samotu, perieme veci, robíme veľkú hygienu v umývadle a vytešujeme sa z darovaných bonpari, roxy cukríkov a hroznového cukru od Čechov. Okrem toho sa sťahujeme … áno, ako u hotentótov – včera sme tete prízvukovali, že si tu ideme oddýchnuť, a že hľadáme niečo na dve noci a dnes má odrazu plno.

Zadosťučinením je, že vo vedľajšej ubytovni stretávame cyklistov z Poľska. Skvelý pár Editu a Pawla, ktorí sú už na cestách 3 roky a majú nevyčerpateľné množstvo vtipných príhod. Ideme na prechádzku k lagúne, pofotíme pelikánov, varíme a do neskorého večera sedíme pri čaji a kecáme.

V noci sa Jančimu nedá spať a strašne ho bolí noha. Má tesne pred kŕčom a okrem toho začínajúcu teplotu. Dopuje sa tabletkami, ktoré ho síce trošku utlmia no ráno má zase bolesti a k tomu horúčku. Vyťahujeme zásoby analgetík, ktoré sa stávajú jeho kamošom na najbližšie dni.

Pred hostelom sa ešte vykecávame s Poliakmi asi do 12tej a potom sa vyberáme každý vlastnou cestou – oni na sever a my na juh. Doberáme vodu na 2 dni – 19litrov – čo sa citeľne odráža na váhe našich bicyklov.

Cestička je zlá a v našom chorom stave ešte horšia. Dávame pauzu na fotky v červenej lagúne a skoro nám zamŕzajú paprčky – akože tá voda má maximálne 5 stupňov. Taktiež sa nie je čomu čudovať, nakoľko sme vo výške 4300mnm a každú noc je vonku pod nulou.

Po troch hodinách a úbohých 16km odbáčame do kaňonu, kde ostávame na noc. Janči má stále stuhnutú nohu a teplotu a mne brnia ústa a vyzerám ako príšera.

Ráno nám raňajky a dávka analgetík vylepšujú deň a tak sa ideme ešte prejsť hlbšie do kaňonu. Ten sa viac a viac zužuje a prehlbuje a vytvára naozaj krásne zákutia.

Vyrážame … dnes máme pred sebou síce bicyklovateľnú časť no vo forme hore-kopca so sedlom vo výške 5000mnm. Asi 10km pred koncom je Jančimu tak zle, že sa schuľuje do klbka na okraji cesty a čaká kedy mu zaberú tabletky (chudáčik vyzerá tak zúfalo, že sa pristaví okoloidúci džíp, či sme v pohode). Na nohe a v ústach sa mu vyhodil nejaký bordel a všetko to sprevádza teplota.

Pred vrcholom fúka taký vetrisko, že nás zhadzuje z bicyklov (to kebyže sa nám zdalo, že nadmorská výška a choroba nestačia). Chýba nám posledný kilometer ku gejzírom, kde je naše nočné útočisko, keď sa Jančimu zasekáva koleso a my nevieme, čo sa deje… zlomený nosič. Super, keď sa darí, tak sa darí! Opatrne zídeme k pariacej zemi na dne údolia a rýchlo začneme hľadať vhodné miesto na zakempenie.

Všade to tu smrdí sírou a no ja sa aj tak snažím nájsť rovinku pri nejakej diere, na ktorej by sme postavili stan (smrádeček ale teplúčko).

Síce je to bez vykurovania, no opodiaľ objavujeme protiveternú stenu zo skaliek pri veľkom šutri. Ja staviam náš príbytok a Janči sa snaží uvariť večeru – po zvarení vody na čaj však zaliezame dnu, lebo je nám taká zima, že sa nám chce plakať. Steny síce lomcujú na všetky strany, no bezpečne nás chránia od vonkajších podmienok. Vyťahujeme vesmírnu stravu a s nekonečnou láskou a vďakou spomíname na carabinierov v Chile. Dnešné menu je skvelé – bolognéske cestoviny, ryža s kari, mäso s fazuľkami a mäsový koláč. Bonusom je, že nám zohrievacie vrecúška vyhrievajú stan :).

Zaliezame do spacákov a je nám jasné, že táto noc bude ešte dlhšia ako ostatné. Normálne tu človek spí s nocou, čo znamená minimálne 11 hodín spánku a to je na našich centimetrových penových karimatkách fakt veľa.

Ráno sme otlačení a nevieme ako sa poskladať, aby nás všetko nebolelo. S prvými lúčmi slnka otvárame stan a tam – asi 50 ľudí pobehujúcich okolo gejzírov s foťákmi v rukách. Našťastie im ich nabitý program nedovoľuje ostať dlhšie ako 10min a tak sa čoskoro okolím rozlieha nič, len hukot pary vychádzajúcej zo zeme. Tá dnes stúpa do výšky nakoľko je bezvetrie a vytvára okúzľujúcu atmosféru. Všade navôkol bubloce bahno, ktoré má všetky odtiene hnedej a šedej. Opodiaľ červeno-šedé hory a skaliská, nad nami modrá obloha… :).

Janči opravuje nosič nájdeným drôtom a pri kontrole môjho bicykla zisťuje, že mám rovnaký problém. Drôtujeme teda aj ten a s návalom druhej várky džípov sa pohýname do kopca. Ešte jedno skoro 5000m sedlo a už sa iba vezieme dole.

Okolo obeda prichádzame k ďalšej lagúne, kde sú termálne pramene. Na naše veľké prekvapenie je bazén skoro prázdny (Poliaci mali úplne opačnú skúsenosť) a tak máme po dlhej dobe teplý kúpeľ. Naše premrznuté telá z posledných dní sa postupne zohrievajú a spálené chrbty zo salaru púšťajú kožu… ale neskutočne – ako dve opičky si odlupujeme kusy pľandajúcej pokožky z tiel a sme fakt radi, že sme tu sami.

Síce máme za sebou len 20km, rozhodujeme sa pre noc vnútri aj s večerou a raňajkami. Dostávame v podstate zbytky po ostatných turistoch, no tak veľa, že zaľahujeme s plnými žalúdkami.

Ráno hyper výživné a veľké raňajky a okolo 10tej sme už na ceste – Janči s horúčkou a bordelom na tele, ja s boľavými chrastami na perách. Prvá časť dnešného dňa sa tiahne cez Dáliho púšť, čo je veľká piesková planina s množstvom rôznotvarých surrealistických kameňov obklopená červeno-oranžovými horami.

Po vystúpaní fakt strmého sedla vo výške 4700m sa v diaľke ukážu zasnežené kopčeky sopiek. Dlhý dolekopec, prenádherné okolie, piesočnaté duny a lagúny … už len keby tie cesty boli normálne bez toho nekonečného natriasania. Obchádzame lagúnu blanca (biela lagúna) a fakt nám dochádzajú sily aj nervy – toto nie je cesta, ale oranisko! Pri lagúne verde (zelená lagúna), ktorá má super tuti-fruti farbu, si v hlave premýšľame scenáre, čo povieme zajtra strážnikovi, keď bude mať problém s tým, že sme v parku ostali viac než 4 dni, čo je oficiálna dĺžka pobytu.

Posledná útulňa a my po zjednaní polovičnej ceny spíme vo vnútri. Na izbe rozkladáme alkoholový varič – keďže je tichý a nesmradľavý (to sa o našom benzínovom povedať nedá) a ako tradične za posledné dni si varíme polievku s cestovinami.

Je ráno, posledné kilometre a nás čaká civilizácia! Pri rampe nám strážnik pečiatkuje lístky a vôbec ho netrápi, že sme boli dlhšie (asi tušil, že sme pripravení na riadnu hádku ohľadne kvality ciest a že za čo vlastne cyklista platí).

Ako zvyčajne kopec hrboľov a horekopec a do hodinky nám už ďakuje pohraničník kontroľujúci naše pasy, že sme navštívili jeho krajinu takýmto netradičným spôsobom – prekvapivé a milé :).

Posledných 5km a … a … a … ASFALTKA!!! Tri týždne bez tohto hladkého jemného šedého povrchu boli jedny z najťažších zaťažkávacích skúšok ako aj pre nás, tak aj pre bicykle. Tancujem oslavný tanec na jeho počesť a dojedáme zakázané ovocie – jablko (pri čilskej kontrole by nám ho určite zhabali).

Trvá nám asi hodinu zísť 40km dole-kopec s prevýšením 2000m a nedá sa nevšimnúť oteplenie aspoň o 10°C – konečne :)!

Obaja sme na pokraji síl a je nám jasné, že toto sme trošku prepískli- naše telá ťahajú z posledného a imunitný systém je oslabený ako nikdy… prvou vecou v oáze na púšti ku ktorej sa blížime – San Pedro de Atacama – bude určite návšteva doktora.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *