Regenerácia v San Pedre

Dobré jedlo, čileánske zdravotníctvo, oddych, spánok a vznášanie sa v slanej vode

Opierame bicykle o stĺp pred čileánskou colnicou a prvá vec, čo robíme, je redukcia nášho oblečenia – z bundy s mikinou iba do trička :).

Pohľad na nás a naše prázdne tašky je asi dosť úbohý a tak nemusíme zložiť všetky veci z našich tátošov a poslať ich cez skener na kontrolu.

Poliakmi odporúčaný kemping nachádzame ľahko a dokonca sa nám plní sen o regenerácii na posteli, keď nám ponúkajú pod stan veľký matrac.

Zložíme veci do kúta a hor sa hľadať medicínske centrum. Je sobota a teda sa k nim musíme doklopať. Vysvetľujeme doktorke, že sa naša imunita dostala dosť na minimum kvôli fádnej strave a ťažkým posledným 12tim dňom, no že nevieme čo má Janči na nohe a v ústach a prečo má teplotu. Za odbornú diagnózu typu: „No neviem presne, čo to je, ale je to spôsobené oslabenou imunitou, fádnou stravou a veľkým vysilením z posledných dní. Treba oddychovať, jesť vitamíny, dostatočne piť, dopovať sa ibuprofenom a paralenom zároveň a pre istotu ísť na pohotovosť do 100km vzdialeného mesta.“ si vypýta „špecialistka“ 10 dolárov a my nevieme či sa smiať alebo plakať. Byť taký „nápomocný“ a ešte si za to nechať zaplatiť, to musí byť veľký nedostatok sebareflexie.

V centre nakúpime odporúčanú dávku liekov a potom sa trošku túlame uličkami. San Pedro de Atacama je ako iný svet – všade navôkol púšť a tu stromy, zeleň, kopec ľudí (najmä neúrekom turistov), obchody plné tovaru, množstvo suvenírov, cestovky ponúkajúce zájazdy na okolité atrakcie a čo je najlepšie – stovky bicyklov.

Večer ako správna žena robím svojmu ubolenému mužovi zemiakovú kašu s veľkou dávkou prírodných antibiotík – cesnakom a zeleninou … nie veľmi múdre rozhodnutie! Janči trpí s každým prehltnutím, ja s každým dotykom jedla o pery.

Ráno sa budíme ešte pred východom slnka, aby sme stihli prvý autobus do Calama – mesta s nemocnicou – no v konečnom dôsledku ideme ešte neskoršie ako ostatné spoločnosti (1.5h čakania), keďže si náš šofér trošku prispal.

Nakoľko je nedeľa, v krásnej modernej nemocnici funguje iba urgent. Cítime sa ako v USA – rovnaký prístup, rovnaké ceny, rovnaký kapitalizmus… aby sa s nami vôbec doktor rozprával, platíme 90EUR pri pokladni, kde nám teta povie, že si nemôžeme zavolať našej poisťovni, lebo nie sú povolené medzinárodné hovory (akože pardon, za 90EUR?!). Doráža nás konštatovaním, že ak je to niečo na koži a bude treba volať špecialistu, budeme platiť za jeho hodiny, ale ona nevie koľko, to povie on, keď príde… a vlastne na tom nezáleží, aj tak musíme ísť najskôr na bežné vyšetrenia „iba“ za spomínanú cenu.

Platíme, čakáme, čakáme, čakáme… konečne volajú Jančiho dnu, no presne ako v USA iba na zmeranie tlaku, teploty a podobných „strašne dôležitých“ vyšetrení. Potom ďalšie čakanie. Konečne doktorka a našťastie vie z prvej chvíle, čo je mojej polovičke. Napriek tomu, že nemal nikdy herpes, ževraj nejaký typ tohto vírusu má v tele každý a pri veľmi oslabenej imunite sa môže prejaviť. Jemu sa prejavili rovno dva rôzne – jeden v ústach, ktorý mu rozožral celé podnebie a teraz chudáčik trpí s každým sústom a druhý na pravej nohe, kvôli ktorému má bolesti a teploty. V lekárni kupujeme dvojitú dávku predpísaných liekov a sme ľahší o ďalších 40EUR. Až v autobuse si všímame, že nám dala teta farmaceutka dve rôzne masti – jednu dobrú, druhú na plesne?!

Nasledujú tri dni hlavne s oddychovaním, varením kašovitých jedál, socializovaním sa s okolím, triedením fotiek a uvedomení si, že to bolo v Bolívii vlastne dosť pekné a pri jednej prechádzke do mesta stretávame Anu, ktorá práve prišla z Ruta de lagunas – v pohode, svieža a s konštatovaním, že čakala, že to bude horšie?! Klobúk dole dievča!

Prišli sme v sobotu, teraz je štvrtok. Konečne sa cítime trošku lepšie a tak sa aj so Stephanie (cyklistka z Kanady) vyberáme na výletík po okolitých zaujímavostiach. Začíname s troma slávnymi lagúnami, pričom v jednej je dovolené sa kúpať :). Síce nám trvá hodnú chvíľku hodiť sa do tejto ľadovej vody, potom je to úplná haluz … my sa vznášame! Dá sa len tak ležať či stáť a telo je ako v bezváhovom stave. Celá táto vznášacia sranda má len jeden problém: slaná voda vyštípava každú malú ranku, škrabanec, či podráždenie.

Po prejdení sa k ďalším lagúnkam pokračujeme do Valle de Luna (mesačné údolie). Pri vstupe do parku nechávame bicykle a ideme sa prejsť do krásnych soľných jaskýň. Keďže nemáme sily ani čas na pokračovanie ďalších 20km celou dolinou, sáčkujeme sa do auta postaršiemu páru zo Santiaga a užívame si to tu ako bežní turisti. Je to tu taká zmeska piesočnatých dún, vyfúkaných skál rôznych odtieňov a vyzrážanej soli. Na jej konci je socha Panny Márie s dieťaťom – teda šuter, ktorý sa na ňu ževraj podobá. Potom ideme na výhľad, kde ďalších 250 turistov čaká na západ slnka, no nakoľko ani jeden z nás nemá svetielko, odchádzame ešte pred veľkým predstavením a krvavo oranžovú oblohu obdivujeme z asfaltky pred mestom.

Nákup mäsa a nasleduje zaslúžená spoločná večera po zaslúžených 70km na bicykli s Anou a Kristinánom (strážca kempu, ktorý sa o nás od prvej chvíle staral a bol veľmi milý) … kopec mäsa, zelenina, cestoviny, čerstvý chleba – geniálne. Len chudáčik Janko trpí s každým sústom.

Ráno perieme, balíme veci a neostáva nám čas na sandboarding 🙁 (ako snowboard, ale na piesku). Napoludnie opúšťame San Pedro a zastavujeme na križovatke za mestom s plánom: byť zajtra o druhej pred vchodom do astronomického observatória Paranal vzdialeného 420km vpodstate v strede púšte :D.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *