Santiago po slovensky

Slovenská komunita na území hlavného mesta Čile

Zhusťujúca sa premávka a diaľnica nám dávajú jasne najavo, že vstupujeme do veľkomesta. Sprvoti je to v pohode nakoľko je všade odstavný prúd, no potom sa stráca a to sa už radšej strácame aj my. Máme šťastie a zastavujeme lokálneho cyklistu, ktorý ide akurát okolo. Na našej skvelej podrobnej mape od Roberta nám ukazuje cestičku až k Lenke.

Odpájame sa z diaľnice a vstupujeme akoby do iného sveta. Všade rodinné domčeky, pokojné uličky a priateľskí ľudia. Touto veľkou „dedinou“ prechádzame viac než hodinu, keď sa opäť napájame na preplnené ulice centra.

Lenka, ku ktorej máme namierené, je Jančiho kamarátka z gympla. Už tretí rok býva v Čile aj so svojim priateľom Claudiom. Keďže je v robote až do šiestej, skladáme sa v blízkom parku, kde definitívne dorážame fľašu z Valle del Elqui a kupujeme jej kamošku. Trošku pripitým nám čas naozaj rýchlo ubieha. Ani sa nenazdáme a rúti sa ku nám dievča na bicykli s veľkým úsmevom – Lenka :).

Prvý rýchly pokec dávame už v parku a potom sa presúvame ku nim na bytík. Ako dobre vychovaná slovenská deva ponúka hneď za gambáčik domoviny a po vegánskej večeri (naše sny o dobre prepečenom steaku si necháme asi na neskôr) sa presúvame do krčmy v meste, kde sa zoznamujeme s ďalšími troma krajankami.

Na byt sa vraciame až keď je doma aj Claudio a tak si pripíjame aj s ním. Rozprávame sa španielsko-anglicky a občas dáme aj niečo po Slovensky (celkom sa chytá chalan).

Ďalšie dni v podstate nič nerobíme iba oddychujeme, operieme veci, objavujeme chute vegánskej stravy a po večeroch sa s Lenkou prechádzame po Santiagu a jeho zákutiach. Okrem toho sa spoznávame s ďalšími členmi lokálnej Česko-Slovenskej komunity a navštevujeme kamošku našej hostiteľky, ktorá má 8 veľkých psov (čo je veľa, to je veľa, ale toto je fakt príliš). Okrem toho sa spoločne pred spaním pripíjame z piscoly alebo pivka a ani jeden večer sa nám nedarí ísť do postele pred jednou ráno.

Je tu víkend a my sa aj s Danou a Kristiánou, Alicou a Cézarom a Lenkou a Claudiom vyberáme na výlet na blízke jazero Rapel. Šoféruje Claudio, ktorý sa v podstate učí jazdiť, no až na pár stresových momentov mu to ide dobre.

Po príchode na chatu sa dozvedáme, že sme si mali priniesť vlastné matrace a tak máme pre štyri páry iba 6 postelí. S Jančim dostávame kráľovskú izbu na poschodí, že keď už sme na tej svadobnej ceste, tak aby sme mali súkromie a celý zbytok sa tlačí dole.

Jazero Rapel je priehrada s mnohými ramenami. Okolo zeleno-hnedej vody sa týčia strmé zarastené kopčeky. Máme k dispozícii aj kajaky, lodičku a vodné bicykle. Keďže my máme pedálovania tak akurát dosť, uchopujeme sa pádiel. Preskúmavame zátoky, no všetko vždy končí pri krovinatom brehu.

Nasleduje spoločné jedlo a ochutnávka artičokou – zelený kvet, z ktorého sa obžúva vnútorná časť lupeňov a potom trochu v strede – všetko namočené v citrónovej omáčke… no neviem koľko „kvietkov“ by musel človek zjesť, aby ho naplnili. Večer drvíme pingpong, biliard a stolný futbal a potom sa ešte do noci rozprávame.

Ďalší deň máme po raňajkách ako dezert vegánsku palacinku z celozrnnej múky s jablkovo-medovou náplňou, čo je asi najzdravšia sladkosť v našich životoch.

Potom berieme vodný bicykel, že aby sme nemali náhodou nejaké abstinenčné príznaky a zhodnocujeme, že už viac neefektívny druh transportu asi neexistuje.

Ešte trochu oddychu a o piatej už sedíme v aute a vraciame sa domov. Nakoľko nám rýchly Cézar zdrhne, zle odbočujeme a robíme si asi 100km zachádzku. Popritom však kupujeme domáce jahody a vajíčka ako bolestné. Večer sa ešte trochu moceme mestom, keďže väčšina ulíc je zatvorených kvôli pochodu veľkých nafukovačiek (?!).

Ráno sa vyberáme pomerne skoro do mesta na veľké nákupy – sedačka, reťaz, vitamíny, karimatky, vankúše a nepremokavé obaly na vaky. Dávame kafčo v Paríži (názov ulice) a hambáč vo fontáne :). Večer opäť zdravé jedlo a po Cola de mono (niečo ako vaječný likér) zaliezame do postelí.

Deň odchodu. Najprv umývame asi hodinu všetok riad (Lenka je expert v použití všetkých hrncov pri varení a ešte má človek pocit, že si požičala aj od susedov :)). Začíname reparovať tašky s nájdenou dušou a skúšame sa zbaliť do batohu (ha, to bude ešte vtipné, keď predáme bicykle). Skype domov a s odbitím štvrtej hodiny sa rozhodujeme, že to už dnes nestíhame.

Ráno máme spoločné rozlúčkové raňajky a potom ideme ešte do parku dolepiť posledné resty. Janči mení reťaze, čistíme úplne špinavé sedanky a vymieňame si bicykle – veru po vyše 6000km porovnávame konštrukcie a aj napriek tomu, že môj rám je väčší, reálne je dlhší Jančiho tátoš. Ktovie, možno je môj otlačený zadok nakoniec zo zlého posedu a nie zo zlej sedanky.

Jančiho všetko bolí a my sme skôr súci do postele než na cestu… opäť posúvame odchod (ešteže je Lenka natoľko zlatá, že je jej jedno, či ostaneme až do Vianoc). Večer máme skvelé rizoto z jedného hrnca (varíme my :)) a fľašu vína k tomu. Na návštevu príde aj Dana a vykecávame sa ako zvyčajne až do noci.

Ďalší posledný deň – pranie, kreslenie, balenie, skypovanie, prechádzka na kopec s Pannou Máriou odkiaľ máme výhľad na celé okolie a ako zvyčajne príliš neskorý čas na odchod :).

Je tu Mikuláš a topánky máme plné sladkostí :). Dnes už naozaj chceme odísť a teda opúšťame byt aj s domácimi – byť na ceste pred deviatou a nemať miesto, kde sa môžeme zašiť sú asi jedinou šancou na úspešný odchod.

Dve hodinky motania sa uličkami (fakt dobrá prehliadka centra) a definitívne opúšťame hlavné mesto, v ktorom sme sa cítili ako doma. Ešte jedno veľké VĎAKA, Lenka a Claudio, za vaše skvelé pohostenie, veľmi príjemný čas a za pribrané 3kg :)!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *