Chiloeánska krása a stupáky

Ostrov Chiloe, tučniaky, kostoly, krásna príroda, milí ľudia a krajina ako doma

Keďže cestovanie na bicykli je fakt pomalé, spraviť 1100km za 2 dni sa nám zdá ako presun teleportom… 700km v kamióne, spánok na benzínke, 400km v pickupe + 30 minút na loďke a sme v mestečku Ancud na ostrove Čiloe (toto nie je preklep :)).

Lúčime sa s našim druhým odvozom Marcom, od ktorého sme sa dozvedeli kopec legiend o tomto mieste, čo-to o histórii ale aj súčasnej situácii. Chiloe je známe svojou architektúrou a domácim obyvateľstvom. Je tu veľa národných parkov, množstvo drevených kostolíkov chránených ako pamiatky UNESCO a rôznorodé živočíšstvo a rastlinstvo. Okrem toho mýty o rôznych príšerách a ľuďoch (napríklad Trauko – škaredý malý hrbatý chlapík, ktorý má zázračnú moc, vďaka ktorej mu žiadna žena neodolá a tak, keď dôjde k neplánovanému otehotneniu a otec je neznámy, vždy sa to pripíše jeho zásluhe. Marko varoval Jančiho, nech si ma dobre stráži :)).

Po rýchlej návšteve centra a obede sadáme na sedanky, aby sme sa presunuli viac na západ k oceánu. Kopčeky, zeleň, lúky, lesy … no nebyť toho mora a pobrežia po pravici, tak máme pocit, že sa prevážame po našej rodnej hrude.

Na tučniacku pláž (miesto, kde by sa mali zdržiavať tieto zlaté zvieratá) sa dostávame tesne pred zotmením a tak značka o zákaze stanovania nie je veľmi príjemným privítaním. Po obehnutí okolia sa nám dostáva pochopenia v miestnej reštaurácii a tak rozkladáme stan kúsok nad ňou.

S krásnym výhľadom na zátoku, teplom ohníka, spoločnosťou ďalšieho cestovateľa z Anglicka a dvoch zamestnancov reštiky trávime veľmi príjemný večer.

Ráno ideme na prechádzku aj s požičaným ďalekohľadom a dúfame, že sa nám podarí zhliadnuť čiernobiele tvory, ktoré sú tu vraj odjakživa (vedci ich objavili iba 20 rokov dozadu, lebo indiáni ich volali inak a tak nik nevedel, akú turistickú atrakciu tu majú).

Odmietame platiť za výlet lodičkou a tak sa štveráme na skalnatý výbežok a odtiaľ vidíme (síce len s pomocou ďalekohľadu) tučniaky – cupkajúce si po blízkych ostrovčekoch a niektoré dokonca skákajúce do vody :).

Po rannej ZOO sadáme opäť na sedanky a vraciame sa 5km okľukou s brutálnymi strmákmi, no nádhernými útesmi a výhľadmi, späť na asfaltku.

Tá sa však končí asi po 100 metroch a tak deň pokračuje po bočných poľných, lesných a štrkových cestičkách. Aj napriek úplnému uchváteniu z krajiny nám nejde do hlavy jedna vec: ako môžu páni inžinieri naprojektovať tak rovnú cestu – však to pretína vrch kopca! Zlý povrch a strmosť sú kombinácia, ktorá nás nielen núti časť tlačiť (čo je tiež riadna drina) ale ani dole sa nemôžeme rýchlo spustiť, lebo by sme určite neubrzdili.

Pri jednom z mnohých hore-kopcov nás obieha nákladiak a ja s láskou spomínam na náš prechod juhovýchodných pohorím Kuby … keď ľudia vzadu na korbe prechádzajúcej tatrovky zastavili šoféra, vyhodili bicykle hore a my sme sa v dobrej spoločnosti a s kolujúcou fľašou viezli do mesta…

Žeby dejavú? Kamión stojí na zákrute a vonku nás už čakajú chlapi, ktorí vykladajú našich tátošov hore ako nič … tento raz je to síce len 10km a bez rumu, no aj tak obrovská pomoc.

Ešte asi hodinka vyľudnenou krajinou (všetci sú na futbale :D) a v Coipama staviame stan za domom u miestnej rodiny. Okrem teplej sprchy dostávame aj časť večere, Janči pohár krabicového vína a pri rozhovoroch zotrváme do neskorého večera.

Vďaka skorému budíčku sa pripájame na ruta 5 – diaľnica so severu na juh ostrova – už okolo desiatej. Tam si v bývalej škôlke dávame pauzu na kávu a pailu a vykecávame sa s domácou a susedom. Okrem nich je tu aj malé bábo, o ktoré sa teta stará (17-ročná mama je v škole a otec Trauko:D s výchovou nepomáha).

Vysmiaty a ukecaný ujo od vedľa nám rozpráva, ako sa tu rušilo mnoho lokálnych škôl a všetko teraz funguje vo veľkých internátnych školách a že mnoho rokov dozadu navštevoval túto škôlku aj on.

Odbáčame na východ a po dobrej kopčekovitej asfaltke sa dostávame do Cemchi – vymretého prístavného turistického mestečka. Jedlo, nákup a pokračujeme po pobreží na juh. S každým ďalším strmákom Janči nadáva a hovorí, ako chce ísť domov, sedieť pred telkou a tlačiť sa koláčmi :D. Náznaky zlepšenia sa jeho nálady prichádzajú s hodnotením, že tá alej stromov s krásne modrou oblohou a výrazne zelenou trávičkou „nie je až tak veľmi škaredá“ :D.

Pri jednom zjazde dochádza k mnoho opakovanej situácii, kedy nás zbadá pes a začne nás naháňať. Tento si však v návale vzrušenia z koristi (nás) nevšimne auto a tak … dostáva riadnu príučku od života a druhýkrát sa narodí, keď je prejdený presne medzi kolesami. Úprimne, toľko krát sme to tým malým uštekancom priali, no teraz nás to aj trošku mrzí.

Dneskajším cieľom je drevený kostolík v Colo, kde si s dovolením domácich staviame stan priamo na pozemku Unesco pamiatky (to je ako stanovanie pri Chichen-Itza… :)) a ešte si nás adoptujú dvaja psy od susedov, ktorí nás strážia celú noc.

Ráno si trošku pospíme a potom opäť – naše milované hore-dole po štrkových cestách (aspoň že bicyklovateľné). Schádzame do 7km vzdialeného Tenanu s ďalším kostolom, ktorý je na pobreží a tak sa desíme celou cestou pri predstave, že si to budeme musieť vyšliapať späť. Vrcholom je fakt, keď sa v dedine dozvedáme, že teta vrátnička je na obede a najbližšie 3 hodiny sa určite nevráti … čo už!

Prekvapivo rýchly návrat na rázcestie a potom ďalší zjazd k údajne krásnym vodopádom. Opäť rozmýšľam, či aj tu nebude nejaký háčik, ale logicky – vodu odstaviť nemôžu :). Prechádzame bránu, pokračujeme cestičkou a tam zrazu na nás kričí teta, že entrada (vstupné)- 2 doláre… Akože pardon? Po prvé, nikde nie je nič napísané ohľadne platenia a po druhé, ako ona pomohla prírode aby tam tiekol vodopád?

Neplatíme, vraciame sa … hoci je to len 1km hore kopcom, aj tak som vytočená. Ešte raz kontrolujem všetky značky a upútavky na daný objekt a keďže sa ani na jednom nič o vstupnom nespomína, robím im láskavosť a dopisujem im to tam viditeľne čiernou voskovkou – to aby mali iba šťastných zákazníkov zmierených s realitou.

Po 2 hodinách sa vlnitymi cestickami dostávame do Dalcahue s ďalším kostolom… tento je pre zmenu obohnaný 4-metrovým lešením a pravdaže zatvorený- ešteže kostoly nie sú hlavný cieľ nášho cestovania :).

Jedlo, oddych a po neúspechu u karabiniérov nachádzame nocľah na záhrade za mestom u milého staršieho páru.

Do hlavného mesta Chiloe Castra prichádzame po dlhom a fakt studenom zjazde (Janči mi dole hovorí, že by mohol bradavkami sklo krájať :D) tesne pred obedom a tak stíhame zohnať celtovinu a šnúrku (príprava na upršanú carretera austral), oddych na námestí, nákup potravín a lístkov na zajtrajší trajekt a návštevu tentokrát otvoreného kostolíka!

Najväčším vtipom týchto ich „drevených kostolíkov“ je použitie kovových klincov a plechového obitia objektov, aby vyzerali ako z kameňa (?!).

V Nerone si okrem pozretia ďalšieho Božieho svätostánku kupujeme kolu a víno a na kopčeku pri ceste s výhľadom na more si dávame pauzu. Uvedomujeme si, že sa v poslednej dobe vkuse náhlime – zajtrajšia loď, letenky domov… a sme z toho unavení a trochu smutní.

So zlepšujúcou sa náladou, čomu určite pomáha aj červený strik a čokoláda 🙂 hladíme na more a užívame si túto chvíľu … Kosatky! Kosatky? Kosatky!!! Pecka – dole pod nami sa asi pol hodinu premáva mama s malým. Toto je presne tá chvíľa, ktorú človek prežije vďaka vnímaniu prítomnosti … vďaka tomu, že zastane a rozhliadne sa okolo. Spokojní, pripitučkí a šťastní ideme ešte asi 2 hodinky.

Ráno odchádzame skoro, keďže stanujeme na ihrisku a žiaci sa začínajú zliezať pred ôsmou. Dnešných 60km robíme pomerne rýchlo a tak sme už o 3tej v Quellon, kde dopĺňame benzín, jeme, robíme posledné veľké nákupy a po pive s Holanďanom sa presúvame za mesto k nášmu trajektu.

Posledný drevený kostolík po ceste a veľký prístav s niekoľkými autami, jedným autobusom, štyrmi veľkými motorkami a 8 cyklistami …

Carretera austral, tras sa – už ideme! 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *