Cyklistický raj na južnej ceste – prvých 500km

Vysnívaná Carretera Austral, krásna príroda, kopec cyklistov a noci v raji

Po výdatnom spánku v uličke medzi sedačkami opúšťame okolo ôsmej hodiny palubu lode. Je hmlisto a Chaiten nevyzerá ani náhodou príťažlivo. Pohýname sa ďalej… Novučičká hladká asfaltka tiahnuca sa vedľa meandrovej rieky a údolie obklopené obrovskými zo zeme vyrastajúcimi skaliskami s vrcholčekmi v oblakoch, nám veľmi pripomínajú Viňáles.

My sme na carretere austral! 🙂 (ťažké tomu uveriť)

Keď sme si sadali v Santiago de Cuba na bicykle už Havana bola nepredstaviteľne ďaleko. No a Patagónia?! To bol nedosiahnuteľný cieľ na druhej časti pologule, ktorý bol sakramentsky ďaleko…a teraz, po 7000 prešlapaných kilometroch a 10 mesiacoch na cestách, je to tu našou čerešničkou na torte :). Oblaky sa rozchádzajú a okolo nás sa vypínajú ostré vysoké bralá. Nikde nikoho iba premávka s hustotou 1 auto za 30 minút… a všade navôkol raj.

V dedinke Amarillo navštevujeme asi najkrajší suvenírovo-športovo-železiarsko-potravinový obchodík, v ktorom je všetko a dokonca to pôsobí usporiadane a pekne (miesta typu „máme všetko no ani srnky netušia kde“, tu sú na každom rohu). Dokupujeme pár vecí a hor sa lesnou cestičkou 5km do kopca na vychýrené horúce pramene.

Sme tu – zničení no spokojní, že najbližšie dva dni sa ideme iba váľať v horúcej vode a oddychovať… hovno hovno zlatá rybka! Ujo nám spoza plotu upraveného komplexu kričí „CERRADO“ – zatvorené. Akože si robíš kozy, nie?! Kde je nejaký odkaz dole na odbočke alebo v obchode? Mám také nervy, že môže byť ten … rád, že je za plotom. Títo ľudia si neuvedomujú, že iba „5 kilometríkov do kopčeka“ je úplne iný pojem pre cyklistu a niekoho, kto si svoj zadok vyváža v aute.

Ako bolestné dostávame tip na kempovanie zadarmo v súkromnom prírodnom parku Pumalin, ktorý sa nenachádza na žiadnych mapách, nakoľko je súkromným majetkom amerického milionára Thompkinsa – zakladatela North Face a Esprit (Chileánci sú naňho trošku napaprčení).

Ešte pred zakotvením si neodpustím odkaz „ZATVORENÉ“ na cestnej značke odkazujúcej na Thermas aj napriek tomu, že okoloidúci robotníci krútia hlavou a naznačujú mi, že to sa nesmie (aj tak je to len na nalepenom papieri).

Pumalin je upravený, všade pokosená trávička a v prvom kempe suchá latrína a altánok. Z lúky výhľad na vzdialené ľadovce a všade navôkol obrovské lopúchy, pri ktorých sa človek cíti ako v ríši divov. V rieke pod kempom robíme veľké pranie a potom aj umývanie samých seba (kruté momenty s 3° vodou :D). Tento súkromný raj kazia hádam iba strašne otravné ovady, ktoré človeka privádzajú do šialenstva. Neskôr prichádza aj Alex a tak máme na večer veľmi milú spoločnosť. Pri sviečke nájdenej pri kostolíku v Colo sa rozprávame až do rána.

Krochníme celý ďalší deň a užívame si nádherné počasie. Alex odchádza okolo 4tej a už pred 5tou (po nasťahovaní všetkých vecí do altánku a obsadení každého jeho rožku) prichádza mladý holandský pár na motorke. Robíme im miesto a podobne ako včera, dostávame sa do stanu až po polnoci.

Keďže je doobeda škaredo, neponáhľame sa a rozprávame si vtipné zážitky z ciest. Napríklad o vypršanej poistke v Peru, kde sme úplne zabudli aký je dátum … „kúrnik, koľkého je? Zase sme nepoistení!“ S Jančim iba krútime hlavami a neostáva nám než dúfať, že sa čím skôr dostaneme na net :D. Opäť sadáme na sedanky a vyrážame.

Hneď prvú noc trávime v kempe s belgickou rodinkou cestujúcou autom po Amerike a pri mútnom čaji z ľadovcovej vody pobudneme v dobrých rozhovoroch až do jednej ráno. Ďalší deň robíme 5-hodinovú prechádzku cez prales (nejak tak by vyzerali naše lesy, keby sa ich nik 500 rokov nedotkol), 2 rieky s vodopádmi až po obrovský ľadovec. Cestička po suťovom svahu nám vôbec nepridáva k pocitu bezpečia, hlavne, keď nemáme platnú poistku. Všade okolo sú tisíce krásnych šutrov (od centimetrových po metrové), ktoré keby sme si mohli mávnutím ruky poslať domov, tak už máme súkromný kameňolom :).

Asfaltka ostáva dávno v zabudnutí a my sa dlhé 3 hodiny škriabeme kamenisto-štrkovou cestou do kopca. Výhľad, ktorý nás čaká v sedle však rýchlo zmyje kvapky potu a my v údive hľadíme na špicaté štíty kamenistých hôr pripomínajúce naše Tatry.

Po oddychu vo Villa Lucia a obnovení si poistky sme na hrozných cestách opäť a zas. Po 30km trápenia vidíme vedľa cesty zaparkovaný tandem, čo je samozrejme príležitosť na oddych a pokec. Je to mladý francúzsky pár v našich rokoch, no ako väčšina Frantíkov, ktorých sme stretli – rozprávajú zlou španielčinou a skoro žiadnou angličtinou. Asi po 10minútovom trápení a skoro žiadnej komunikácii sa rozlúčime a pohýname sa ďalej – teda, radi by sme, ale robotníci akurát zatvorili na 15 minút cestu kvôli bagrom… no super. Rozmýšľame, či sa k nim vrátiť, no moc sa nám do toho nechce.

Po chvíľke prichádza Christian, že keď už čakáme, či si s nimi kafčo nedáme. A dáme… Ujo nám 3x kýva a 2x pustí premávku, kým sa konečne opäť vrátime k bicyklom. Christian a Cami sú skvelí. Len rozprávajú po španielsky ako my na začiatku (rukami nohami) a my namyslenci sme zabudli, že každý má právo sa učiť. Každý z nás bicykluje svojou rýchlosťou, no aj tak sa stretávame na kávičky a viac krát spolu kempíme.

Najhorším zvykom juhu je určite siesta – ako samozrejme, že sú to v podstate Španieli, ktorí majú poobedného šlofíka v krvi, no tam to aspoň vychádza z klímy, ale tu? Pohoda, klíďo, tabáček – žiadne horúčavy. Všetko je zavreté od jednej do 3tej, 4tej, 5tej – záleží ako sa im chce… a my máme vždy to šťastie, prísť okolo 1:30! A keďže dedina a teda obchod je iba každých 40-50km (čo je pre nás jeden deň bicyklovania), neostáva nám nič len čakať – totiž sme závislí na ich skvelom chlebe, paštétach a čokoládovom mlieku :).

Okrem toho je Patagónia úžasným rezervoárom vody – môže sa piť z ktoréhokoľvek potoka a netreba ju filtrovať. Samozrejme sa v potokoch aj umývame, čo sú jediné momenty, kedy preklíname tie nádherné ľadovce týčiace sa nad našimi hlavami (áno presne, potoky vytekajú z nich).

Všade je tu kopec cyklistov. Stretli sme super high-tech, ktorých bicykle s batožinou vážia menej než naše samotné bicykle a stoja viac než naše polročné cestovanie… a aj ľudí, čo kúpili svojich tátošov za stovku v supermarkete a proste idú.

Carretera Austral (južná cesta) je svetoznámym cyklistickým rajom a tak viac než polovica cestovateľov príde iba na tento úsek cesty (možno aj preto, že nie každý je ochotný dať výpoveď, aby mal ročnú dovolenku :D). Hlavnou charakteristikou týchto „krátkodobých“ cyklistov je iritujúca roztopenosť z každého kvetu, stromu, kopca, vodopádu či potoka… na druhú stranu, ak človek prežije prvý deň s takýmto nadšencom a nezabije ho, príde na zaujímavý fakt, že je už čas ísť domov! Totiž, človek na jednom z najkrajších miest na zemi by mal byť presne takýto – nadšený, vzrušený a roztopený z každej maličkosti… my už takí bohužiaľ nie sme.

Roztápame sa však aj my a to v Bosque encantado (ľúbivý les), ktorý vyzerá ako z rozprávky. Rastlina na rastline a na nej ďalšie dve. Všetko je tu nádherne zelené a obrastené životom. Hore nad úrovňou lesa sa vypína asi 200-metrový vodopád, pod ktorým je zbytok neroztopeného snehu. Staviame snehuliaka a pokračujeme po rieke hore (tip od Belgičanov, že je tam niečo úžasné)… a naozaj, čarovné miesto pod ľadovcom – krásne modrá lagúna, do ktorej vtekajú dva vodopádiky, s množstvom plávajúcich ľadových krýh.

Bicyklovanie v tejto časti Chile je ťažké: hore-dole, zlé cesty, niekedy vietor a dážď, no aj napriek tomu sú tu scenérie ako nikde inde. Ľadovce, priezračné rieky, krásne jazerá a lagúny, bujné zelené lesy, pláne fialových či žltých kvetov, fjordy, malebné mestečká a málo áut … právom cyklistický raj na zemi.

Okrem toho cyklisti, s ktorými sa obiehame a dobiehame nám dávajú pocit, že je okolo kopec známych. Zaujímavým a nezabudnuteľným zážitkom je určite stretnutie s Joey Shonka (šunka 🙂 – starý otec bol Čech), ktorý kráča od najjužnejšieho bodu J.Ameriky po jej najsevernejší (áno, iba kráča!). Jeho schodené a roztrhané topánky mu nedovoľujú ísť cez les (čo zvyčajne robí) a tak máme to šťastie stretnúť ho v 166. deň jeho cesty (ešte má asi 2 roky pred sebou). Obrovský chlap s obrovským srdcom a jedna nevšedná hodina strávená v jeho spoločnosti.

Je ráno a na stan nám svietia lúče slnka. Vychádzam von a potvrdzujem si, že sme našli opäť raz exkluzívne miesto na noc – lúka plná kvetov a v okolí krásne hory. Janči ma vysmiaty čaká vonku s kyticou v rukách a blahoželá mi k dnešným meninám. Veru, už sú Vianoce (teda až do 12tej moje meniny :))!

Náš plán je jasný – dôjsť do 30km vzdialeného Cohyaique, stretnúť Frantíkov, nájsť kemp, kde si možno uvaríme niečo lepšie než cestoviny so sáčkovou polievkou, okrem iného nájsť internet a po dvoch týždňoch konečne vidieť našich cez skype.

Vyrážame, uvidíme 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *