Návrat domov

3 dlhé dni v lietadlách a na letiskách s trochou spomienok a pocitov z cesty

Je 20.1.2014 … dlho očakávaný a obávaný deň. Deň prežitý 100x v mojej hlave, plný emócií a spomínania … a teraz!

Teraz nič – treba sa zbaliť, nakúpiť, urobiť desiatu, naoberať čerešne (trochu vitamínov) a stihnúť odvoz. Sedíme v taxíku mieriacom na letisko a hoci mozog spracúva informáciu, že už je naozaj koniec, pocity neprichádzajú žiadne.

Batožina checknutá a my máme čas na várku chlebov pred prvým letom. Všetko ide hladko a o 3 hodiny nás víta nával teplého vzduchu pri vystupovaní z lietadla v Buenos Aires. Náš check-in je v rozdielnej budove, čo znamená vychutnanie si argentínskeho slniečka naplno, pri presune so všetkou batožinou. Kvapky potu stekajú po chrbte a mne je jasné, že tepláky sú v tejto časti krajiny príliš :).

Od bezcolnej zóny nás delí iba prechod imigračným (kvôli opusteniu krajiny), pri ktorom sa vyžadujú otlačky prsta. To sa samozrejme Jančimu nepáči a tak nepríjemným tónom (on tvrdí, že bol slušný :D) poukáže na zásah do súkromia a dožaduje sa vysvetlenia tejto procedúry… No super, ak tu teraz stvrdneme kvôli tomu, že on nedokáže prežuť nejaké bezpečnostné pravidlá (?!) budeme mať dlhšiu dovolenku :).

Sme dnu a načas! Super. Po 6-hodinovom čakaní kvôli 4-hodinovému meškaniu nás konečne sáčkujú do obrovského lietadla a my definitívne opúšťame americký kontinent.

A je to tu – spomienky a precítenie. Chceli sme obbicyklovať svet, nájsť osvietenie, stať sa lepšími ľuďmi, prežívať každú chvíľu a tešiť sa zo všetkých dní…

…realita – prebicyklovali sme „len“ časť Ameriky (jej veľký zbytok sme nevideli), no našli sme to „pravé orechové“ cestovanie, ktoré nás napĺňa a dáva nám pocit slobody. Nemyslíme si, že sú z nás noví ľudia a dokonca ani nevieme, či sme sa zmenili. Sme si však istí, že nám to niečo dalo – možno niečo skryté vzadu v hlave, čo sa ozve v dôležitejšej životnej situácii či pri rozhodovaní.

Mysleli sme, že to budú domáci, ktorí prinesú múdrosť a poznanie do našich životov, mali sme romantickú predstavu o živote indiánov a pôvodných kultúr… títo ľudia priniesli niečo iné – úprimnosť, prostosť a neuveriteľné pohostenie nám pútnikom. Naučili nás, ako sa správať k „neznámym“, ako sa podeliť, keď aj sami nemáme dosť a čo znamená ľudskosť a dôvera k druhým.

Poznanie sveta sa dostávalo cez cestovateľov-dobrodruhov, ktorí videli, zažili a boli ochotní sa o to podeliť. Stretli sme ľudí, na ktorých nezabudneme a s ktorými sa určite opäť stretneme. Ľudí, s ktorými sme si sadli ako „riť na šerbel“ a ktorým ďakujeme za tie prekecané večery a príjemné stretnutia. Počas našej cesty sme necítili skoro žiadny smútok za rodinou a to vďaka našim rodičom, s ktorými sme skypovali vždy keď sa dalo (v minulosti to muselo byť bez internetu či telefónov oveľa ťažšie). Najväčšou oporou sme si však boli navzájom – 17 mesiacov v dobrom aj … vlastne si nespomínam na nič zlé. Bolo mi cťou urobiť túto cestu s Jančim a verím, že on to cíti rovnako …

„Dáte si čaj, kávu, vodu?“ koniec rozmýšľania – konečne jedlo a pitie!

Okrem úplne stŕpnutej ľavej nohy je 12 hodín v lietadle v podstate v pohode. Tesne pred pristátím zisťujeme, že opierka hlavy sa dá sklopiť do bokov, aby ľuďom nekvickala hlava – ako nám celú noc!!! 😀

Madrid – Európa! Sme skoro doma… teda, vďaka našej úžasnej „šikovnosti“ pri kúpe leteniek máme 36 hodín na dopísanie stránky. Nachádzame super flek, kde striehneme, kým odtiaľ stará teda, ktorá si už tretíkrát prelakúva nechty, konečne odíde. Vďaka jetlegu (posunutiu času) sa nám však nedá spať a až do rána diktujem Jančimu články.

Ľudia okolo ešte v kľude odfukujú, keď už aj na nás prichádza úplná únava a my sa chceme v kľude zvaliť na karimatku. „Už je 6, už nemôžete ležať, prosím posaďte sa“ – slová okoloidúcich strážnikov znejú ako najhorší vtip dnešného dňa. Zombičíme na sedankách a každou minútou sa viac a viac tešíme na domov!

Konečne sme v lietadle – hladní no neschopní zjesť viac krekrov a keďže Wizz air nedá nikomu nič zadarmo, hladujeme.

Kolesá sa dotýkajú zeme a my sme takto blízko od Slovenska neboli posledný rok a pol. Ideme na záchod a v podstate ako poslední berieme batožinu z pása a tipujeme, čo nás bude čakať za dverami – iba Jankovi rodičia alebo aj moji? Budú mať niečo nachystané…

Blížime sa k dverám a je nám jasné, že keď uvidíme našich, bude to definitívne potvrdenie konca. Dvere sa otvárajú a ja prechádzam očami zľava doprava, Janči sa už smeje … Ach áno, neprehliadnuteľný uvítací výbor s transparentom „Vitajte“ v zložení Jankovi rodičia+brat a moji rodičia. Veľké úsmevy a objatia. Chlieb a soľ, ťapka, kopec fotiek, pár sĺz šťastia a nechápavé pohľady okolostojacich, že čo to za vidlákov robí taký humbuk z nejakého návratu z Madridu :D.

Naši najbližší nesklamali a v aute nás čakajú rezne a moje dlho vysnívané kyslé uhorky (telepatia). Ešte asi pol hodinku sa rozprávame a potom skoro cez Košice sa vraciame na Slovensko (ako zvyčajne, v Maďarsku poblúdime).

Po 1 roku, 6 mesiacoch a 27 dňoch … opäť doma v posteli no bez Jančiho (kvôli vybavovačkám na úradoch sa každý vraciame do rodného mesta). Keďže mi to celé ešte nedochádza, neviem či sa tešiť alebo plakať.

Toto je definitívny koniec jedného veľkého životného sna a zároveň ZAČIATOK niečoho iného, nového – čo to bude a aké to bude?

Nuž, neostáva nám než veriť, že dobré a teda také, aké si spravíme 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *