O sailovaní

Naša prvá naozajstná skúsenosť s cestou na lodi na dlhšiu vzdialenosť je za nami. Išli sme do toho s romantickou predstavou, aký je tento námornícky svet krásny (aj keď je sem-tam more drsné) a aká je to sloboda. Tešili sme sa, čo všetko za ten krátky čas uvidíme a zažijeme… Ružové okuliare sú fuč, tu je realita 🙂

Na začiatok krátka štatistika:
štart – Provincetown, MA, USA
cieľ – Grand Goave, Haiti
Celkový čas 107 dní a z toho 68 dní stojíme (hurikán Sandy, opravovanie kormidiel, čakanie na dobré počasie, čakanie v Mole Saint Nicolas). Počas pohybu sme išli 64% času len na motor, 26% iba na plachty a asi 10% na motor spolu s plachtami. Prešli sme približne 2200 námorných míľ (4000km). Väčšinou sme šli rýchlosťou 5-7uzlov.

Naše skúsenosti a postrehy:

  • Z pôvodnej predstavy, že to bude trvať jeden, maximálne jeden a pol mesiaca (Joeov odhad na začiatku) bolo vyše troch – toto ukazuje, že pri cestovaní loďou sa nedá plánovať dlho dopredu a treba kopec trpezlivosti.
  • Na lodi sa vkuse niečo kazí a opravy dlho trvajú.
  • Boli sme prekvapení, že sme šli väčšinou na motor. Na plachty sa až tak často nechodí (ak fúka menej ako 10uzlov neoplatí sa plachty vyťahovať, ak fúka nad 15-20 sú už moc veľké vlny a nejde sa vôbec, ak fúka z predu tak sa na ne tiež neoplatí ísť).
  • Mysleli sme si, že sa bežne ide aj v noci. My sme každý večer kotvili alebo strávili v marínach (cez noc sme šli asi 2x a párkár sme ešte potiahli trošku potme). Všeobecne je presun loďou na dlhé vzdialenosti pomalý, aby to nežralo veľa paliva.
  • Výhľad z lode až taký skvelý nie je – prvé kopce sme videli až na Haiti, inak to bola samá rovina. V Amerike sa menil štýl domčekov (teda väčšinou sú popri pobreží obrovské a fakt drahé domy alebo veľké hotely), na Bahamách boli biele pláže a krásne modrá voda a na Haiti okolo nás plávalo kopec bordelu. Farba mora sa menila markantne – najskôr bola zelená, v intercoastal waterway bola sem-tam tmavohnedá, hlboká voda na Bahamách je krásne tmavomodrá.
  • Keď sme stáli v meste, tak sme si ho veľmi nepozreli, lebo presun po súši je dosť obmedzený (a niekedy aj po vode, keďže Joe dlho nechcel používať dinghy, keď to nebolo vyslovene treba). Veľa ľudí nosí zo sebou skladacie bicykle, na jednej lodi sme videli aj motorku a kanadský pár so sebou vždy po pevnine presúval aj auto.
  • Naša loď (30stopový – 9m Iriquoi katamarán, 40 rokov starý sklolaminátový, 9.9hp motor, skoro žiadna elektronika) bola skoro vždy najmenšia – väčšinou majú ľudia väčšie klasické plachetnice alebo motorové lode a nie katamarány či trimarány.
  • Malá loď neponúka veľa pohybu a nie je na nej moc čo robiť. Spočiatku sme boli nadšení z toho, že máme kopec času na činnosti, ktoré sme predtým nestíhali (čítať knihy, meditovať, učiť sa španielčinu, nič nerobiť…), ale dlhodobo to až taká zábava nie je. Vyslovene zlá ponorka sa nedostavila – s Evkou sa našťastie znášame dobre, s Joeom som po čase trošku prestal komunikovať a zlé stavy boli hlavne kvôli dlhému čakaniu.
  • Napriek tomu, že sme s okolím až tak nekomunikovali (vysielačku sme mali väčšinou vypnutú), stretli sme cestou zaujímavých ľudí. Najviac sme sa socializovali s ostatnými námorníkmi pri čakaní v Georgetown na Bahamách, kam veľa ludí príde na celú zimu a organizujú si tu spoločné aktivity.
  • Tešil som sa, že využijem svoje poznatky o navigácii, ale Joe robil všetko sám a my sme sa na rozhodovaní o trase vôbec nepodielali. Stále sme šli podľa GPS – takže väčšie študovanie chartov, držanie kurzu podľa kompasu alebo určovanie polohy sa nekonalo.
  • Náš cieľ bol dostať sa na Haiti a tak sme zbytočne nezastavovali (Bahamy sme viacmenej len tak prefrčali, národný park sme videli len zdiaľky, z pôvodného plánu trošku posailovať okolo s Joeovou priateľkou tiež nič nebolo). Väčšinou sme zakotvili až tesne pred zotmením, takže už nebol čas niečo vidieť.
  • Počasie neovplyvňuje len rýchlosť a spôsob pohybu, ale s veľkými vlnami sa na palube veľa robiť nedá – človeku príde vnútri zle (našťastie spať sa dá dobre aj keď sa to kýve). More vie byť niekedy naozaj strašidelné (a to sme nezažili naozaj veľké vlny resp. silnú búrku na vode). Boli sme prekvapení, že aj niektorí kapitáni mávajú morskú chorobu.
  • Lode sú drahé – tá naša až tak nie (resp. staršie menšie lode sa dajú na Floride kúpiť naozaj lacno). V podstate podobná cena ako za dom a teda niekoľko stotisíc dolárov. K tomu treba pripočítať náklady na údržbu, palivo, parkovanie v marínach (tomu sa dá vyhnúť, keď ide človek mimo civilizácie). Napriek tomu sme videli v Amerike tisíce lodí, ktoré sú zjavne väčšinu času len zaparkované.
  • Mnoho posádok sú manželské páry (niekedy aj deti) a veľa ľudí nemá klasický dom, ale žijú len na lodi.
  • Za ďaleké plavenie sa sa už považuje prejsť z USA na Bahamy. Stretli sme však aj takých, ktorí pocestovali karibik, strednú a južnú ameriku či dokonca okolo sveta – to sú ale skôr výnimky.
  • Aj na jednej platničke sa dá spraviť kopec dobrých jedál. Nemali sme chladničku a teda všetky potraviny museli byť trvanlivé. Taktiež more poskytuje kopec potravy čo by mohlo prispieť k zníženiu nákladov a spestreniu stravy. My sme však ryby nelovili (Joe sa na ne rád pozerá no neje a neloví ich).
  • Dá sa prežiť aj niekoľko týždňov bez normálnej sprchy 🙂 – morský kúpeľ či vak s vodou. Na väčších lodiach sú ale normálne sprchy a aj prístroje na výrobu sladkej vody, takže ňou netreba toľko šetriť.
  • Človek začína žiť so slnkom – po zotmení sa chodí spať (nie je moc čo robiť a šetrí sa energia – veľmi sa nesvieti)

Na druhú stranu bolo aj kopec pozitívnych zážitkov. Vôbec to nebolo trojmesačné utrpenie 🙂 Keď sme sa hýbali, mali sme dobrý pocit a keď to bolo s vetrom, tak ešte lepší. Zažili sme našu najdlhšiu a najkrajšiu jeseň. Farebné stromy boli okolo nás väčšinu cesty po pobreží USA a rôzne druhy či farby krajiny sa okolo nás striedali v intercoastal waterway. Perfektné boli večery keď sme hrávali OhShit či žolíka a popritom pili rum. Videli sme New York z vody, ako ho veľa ľudí nikdy neuvidí. Vymýšlali sme nové recepty. Veľakrát okolo nás blízko plávali delfíny, videli sme divé prasiatka, raje, hviezdice, kŕdle modrastých lietajúcich rýb a fosforeskujúcu vodu. Dozvedeli sme sa veľa o mori a lodiach, strávili čas so zaujímavými ľuďmi, ktorí rozšírili naše obzory. Veľakrát sme si užili krásne východy a západy slnka, ráno sa zobudili, vyzliekli sa a skočili do vody. Nezabudnuteľné akčné zážitky, keď človek dáva dole jib vo veľkých vlnách a predok lode sa ponorí až po kolená…

Stále si myslíme, že sailovanie má niečo do seba. Je to úplne iný svet – možno posledná oáza slobody, kde neplatia bežné pravidlá (keď sa vám nepáči miesto alebo sused, môžte sa presunúť inam :)). Na lodi vie byť človek naozaj samostatný a mobilný ale stále má miesto, kde sa dá večer vrátiť a vyspať sa (aj keď postel je menšia). Po vode sa dá dostať na úplne iné miesta ako inými spôsobmi prepravy. Netreba však zabudnúť, že more vie byť aj naozaj strašidelné a nebezpečné.

Bola to dobrá skúsenosť a určite sa k loďkám vrátime…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *