Maya Pedal

Ako sme sa miesto dvoch dvanásť dní zdržali a cítili sa ako doma

Po úvodnom uvítaní od Izabely prichádza Cézar, ktorý nás pozýva dnu a ukazuje, kam si môžeme dať bicykle. Je veľmi milý a rozpráva nám celú históriu a ciele organizácie.

Maya Pedal je neziskovka, ktorá vznikla 15rokov dozadu s hlavným cieľom uľahčiť ľuďom robotu použitím starých bicyklov a teda pedálového pohonu. Spolupracujú s Bostonskou univerzitou MIT a ďalšou organizáciou v Kanade odkiaľ aj majú použité dvojkolesové tátoše. Niektoré opravia a predávajú s ich originálnym účelom, ďalšie pretransformujú na „bicimašiny“. V ponuke majú odšupkovač (arašidy, káva), odzrňovač či drtič kukurice, mixér (ovocné šťavy, kokteily, šampón) a „bicibombu“ (pumpa na vodu). Momentálne vyvíjajú práčku a miešačku cesta. Pomáhajú im študenti a dobrovoľníci, ktorým (pokiaľ je to kapacitne možné) poskytnú aj ubytovanie a vrelé prijatie do MayaPedal rodiny.

Tešia sa z toho, čo robia a sú presvedčení, že aspoň trošku menia tento svet k lepšiemu. Vďaka návštevníkom sa ich myšlienka a motto „ohľad na matku zem a zdravie pre užívateľa“ rozosieva po celom svete. Mesiac dozadu sa organizácia presťahovala do vlastných, no omnoho menších priestorov nedostavaného domu a tak je všetko vo fáze usporadúvania, triedenia a upratovania a medzitým sa vyrábajú objednané mašiny.

Po odpovedi na Cézarove otázky ako dlho sa chceme zdržať a čo sme si navzájom (dva dni a manželia:)) dostávame izbu s jednou väčšou posteľou a ideme pozrieť do dielne. Tá je naozaj plná a zahádzaná, no pre takého Kubánskeho opravára by to bola baňa plná pokladu (vlastne aj pre Jančiho). Neskôr spoločne večeriame – manželka Izabela, syn Branley, dcére Yeiry, Cézar a my. Všetci sú neskutočne milí a priateľský a po toľkých dobrovoľníkoch majú strpenie s našou začiatočníckou španielčinou a rozprávajú pomaly.

Zo spánku sa čoskoro budíme kvôli bombám, ktoré vybuchujú celú noc (pre Guatemalčanov sú petardy komunikácia s bohom – čím hlasnejšie, tým lepšie počuje ?!), fakt nepohodlnej posteli (položiť veľký matrac na malú konštrukciu z nej nespraví lôžko pre dvoch!) a asi 150 „milým“ muchám okupujúcim ten istý priestor ako my. Definitívne vyliezame z postele niečo po šiestej pri zvukoch miestnej trúbkovej kapely, ktorá má dnes zjavne na starosti dedinský budíček.

Cez deň sa trochu pomotáme po dielni, snažíme sa čo-to pomôcť a zisťujeme, že svetlo sveta uzrelo už viac ako 2500 mašín. Poobede perieme vo verejnej práčovni – veľký bazénik, okolo ktorého sú kamenné umývadlá na pranie. Zo začiatku je to fakt sranda, každému sa zdravíme a celkom si to užívame. Postupne však Jančimu dochádza, že je asi jediný chlap v celej dedine, ktorý robí to, čo je v tejto krajine iba ženská práca a začína sa tváriť, že tu nie je :D. Keďže si ja ale myslím, že dobrý príklad miestnemu mužskému pohlaviu neuškodí, prihováram sa každému, kto ide okolo :). Na večeru pripravujeme haruľu (babka, zemiaková placka), ktorá sa stretáva s veľkým úspechom.

Nedeľa – deň kedy ideme vyšlapať na vulkán a pozorovať lávu na vedľajšej sopke. Nakúpime jedlo, uvaríme vajcia a o 11tej odbehneme s Branleym „len na skok“ pozrieť bicibombu v priamom prenose. Na konci dediny zisťujeme, že nemáme pamäťovú kartu v kamere, no nechce sa nám vracať, keď už sme skoro tam (ach koľká naivita!). Šlapeme asi hodinu strašnými kopcami po horskej cestičke, keď sa konečne dostávame do dediny na vrchole. V okolí sú krásne upravené políčka s gigantickou zeleninou (v tejto nadmorskej výške sa fakt dobre darí určitým plodinám). Prechádzame posledný dom a pokračujeme ďalej (to máme za to, že sme pripustili možnosť, že už sme na mieste). Hore, hore, dole, osada, hore, hore, … Trvá ďalších 30 minút, keď ho konečne zazrieme – „vodný bicykel“ čo je „len na skok“.

Vodná pumpa je schopná úplne jednoduchým a krásnym spôsobom vybicyklovať zo studne (až z hĺbky 30m) vodu na povrch a to asi 20l/min. Technický nákres je možné nájsť na stránke . Táto rodina ju má 4 roky a pri denno-dennom používaní museli len raz vymeniť reťaz a šnúrku :).

Pokračujeme ďalej a ako ináč – do kopca. Cézar predtým niečo spomínal s chladom v kopcoch, no kto mal tušiť, že nerozpráva o sopke. Všade okolo sa prevaľujú mraky a fúka chladný vietor a v mojom tieločku je fakt kosa.

Cesta dole – konečne! Či? …fakt strmé, množstvo kameňov a zlý povrch (mám dilemu, čo je horšie – či stúpať a či klesať). Janči a Branley si to ženú ako blázni, ja brzdím ako o život. Na normálnu asfaltku sa dostávame po 25 minútach strachu (teda aspoň ja) a Branleyho páde. Sme mŕtvi a bez energie! Ako máme po tomto „výletíku“ vyliezť na sopku? Nijako 🙁 Možno inokedy (alebo nám to proste nie je súdené). Večeriame s rodinou a keďže sa naozaj cítime ako jej súčasť, robíme rozhodnutie, že tu ešte pár dní pobudneme a skúsime pomôcť v organizácii.

Ráno nabiehame do dielne a stretávame Bjorna – skvelý Kanaďan, ktorý je na mesiac v Antigue a rozhodol sa priložiť ruku k dielu. Dostávame veľké škatule so všetkým možným i nemožným a našou úlohou je roztriediť tento bordel na miesto! Neviem čo to je a neviem kam to patrí… je špecifikácia aspoň polovice súčiastok, ktoré mi prejdú prvé hodiny rukami. Poobede sa to zlepší a dokonca zazriem dno „neroztriediteľnej“ debničky :). Pri slovenskej fazuľovej polievke sa večer vytešujeme z dobre vykonanej práce.

Ďalšie dni sa po dielni viac moceme ako pomáhame, Janči si skúša zvárať, opravujeme vidlicu, prichádzajú Argentínsky cyklisti, spoznávame Bjornovu ženu Evelyn, robíme halušky s miestnym syrom, ktorý chutí ako bryndza, s Izabelou robíme tamale (kukuričná masa s náplňou v strede zabalená v liste) na oslavu súťaže krásy a ideme pozrieť Antigua – historické mestečko medzi sopkami.

Tam sa lúčime s Argentínčanmi (chalani už rok bicyklujú z Aljašky a cieľ je až doma… sú úplne perfektní, zábavní a ukecaní a fakt dúfame, že znovu po ceste na seba narazíme). Stretávame sa aj s Kanaďanmi a trochu brázdime ulice. Počas obeda sa snažíme konverzovať po španielsky, no veľmi rýchlo sa prichytíme, že sme opäť v angličtine.

Janči mi kope do stoličky… nechápem – čo veľa rozprávam? Trasú sa však všetci a tak nám dochádza – naše prvé zemetrasenie.

Domov bicyklujeme ako o preteky, keďže nechceme ísť za tmy a veľmi sme sa zakecali v meste.

Plánovanie zajtrajšieho výstupu na sopku je otázne keďže Jančiho bolí hrdlo a nemôže prehĺtať. Izabela odšťaví 4 limetky a kloktadlo je pripravené. Čisté, prírodné a aj po veľkom naliehaní stále bez cukru :). Pacient nechce, ksichtí sa, no na náš nátlak nakoniec pokoruje celý pohárik.

Je ráno a hrdlo nebolí. Deň, kedy konečne zdoláme našu prvú skoro štvortisícovú sopku Acatenango … a potom neskutočne trpíme a ledva chodíme. Odchod plánovaný na pondelok ráno sa kvôli najhoršej svalovici od maratónu odkladá do stredy a tak máme čas vytuniť bicykle, oprať, upratať, odoslať balík (na prežitie v Guatemale nám ostáva posledných Q90), vyčistiť karimatky a napiecť ananásový koláč a banánový chleba.

Rozlúčime sa s celým Maya Pedal a s veľkou vďakou za týchto posledných 12 dní sa pohýňame bližšie k hranici. Cesta je viacmenej dole kopcom, no aj tak úplne zničení po 110km (ako zvyčajne sa bez rozmýšľania musíme odpísať hneď prvý deň), hľadáme hasičov v Taxisco, kde chceme nocovať. Tí nás ochotne uchýlia a do pol dvanástej počúvame počítanie drepov (raz-dva-jedna, raz-dva-dva, raz-dva-tri, …, raz-dva-päťsto), ktoré majú za trest mladí adepti, ktorí sa neboli schopní naučiť jednu A4 hasičských princípov. Míňame všetky peniaze na nové pneumatiky (tie naše boli tesne pred vybuchnutím), spúšťame sa po tyči (bez hudby ;)) a s jedným quetzálom vo vrecku sa ráno vydávame zdolať posledných 60km pred El Salvádorom.

2 komentáre k “Maya Pedal”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *