V Mexiku ako turisti

Konzumná Amerika v Cancúne, zistenie, že 100 miliónov Mexičanov je malých a chudobných, odkazy starých Mayov a veľké sklamanie z ľudí

Prechod mexickou kontrolou pripomína vstup do USA – dlhé rady a nekonečné čakanie. Na colnom papierku priznávame, že máme jedlo a tak si nás po vyzdvihnutí batožiny odchytia a domáca ryža a fazuľky končia v koši (ešte tri dni nám z batožiny vychádzajú veľké čierne kubánske šváby a predstava, že by jeden vyliezol po rukáve policajtky, ktorá sa nám hrabala v taškách, nás vždy rozosmeje :)).

Výhľad z autobusového okienka je šokujúci – sme v Spojených Štátoch či Mexiku? Rýchle občerstvenia, obchody, hotely a reštaurácie… toto je Cancún, 40 rokov staré mesto vybudované ako dovolenková destinácia pre bohatých amíkov. Hostel je dosť drahý na to, že sme na izbe 12ti, ale zato plný mladých ľudí a večer to tu žije. Ešte pred zotmením sa neúspešne prejdeme do veľkého obchoďáku s nádejou nájdenia dobrých lacných bicyklov.

V nedeľu ráno sa po výdatných raňajkách a dlhom skype s rodinou (na Kube sme boli mesiac bez netu), vydávame do ulíc hľadať cyklobchody (:)). Samozrejme väčšina je zatvorená (siedmy deň sa má oddychovať a nie robiť!). Naštevujeme Elite cyclery, kde je však väčšina bicyklov malá a drahá. Keďže dneska je nedeľa a zajtra štátny sviatok, nikto nepracuje a až do utorka sa nedá nič zistiť o skladových zásobách, či možných cenách (to tak, keď dopredu nerozmýšlame a letenku kupujeme na víkend).

Večer bookujeme lacné ubytko na ďalšie dni a zoznamujeme sa s jediným inšpiratívnym týpkom na hosteli. Tomek z Poľska kúpil v USA auto a teraz s ním cestuje dole do Južnej Ameriky. Má toho dosť pozisťované o miestach, kam chceme ísť aj my a tak sa spolu rozprávame cez tri hodiny. Zbytok návštevníkov je typ cestovateľov, ktorí si sem prišli užiť a riadne sa rozbiť… veľa spoločnej reči s nimi nenachádzame.

Balíme veci a zisťujeme, že v našom rezervovanom hosteli nikto nie je a vyzerá, že dlhšiu dobu ani nebol. Vymýšlame plán B a teda požičať auto a pobehať obchody a nejaké pamiatky na poloostrove. V meste nájdeme požičovňu, ktorej ceny sa nám zdajú pridrahé a tak zajednávame super lacné auto na letisku. Samozrejme, že je tam háčik a po napočítaní všetkých povinných poistiek a rezervovania asi 2000eur z Jančiho karty nám dochádza, že to až taký dobrý obchod nie je.

Okolo obeda vyrážame z Cancúnu – cesta je úzka s množstvom áut a retardérov na každom kroku. Pred západom slnka prichádzame do Coby, kde sa zoznamujeme zo zaujímavým Argentínčanom, ktorý učí lokálne deti tradičné májske hrnčiarstvo. Spíme v aute na parkovisku pred ruinami a cikáme za smetiaky. Ráno 8:00:53 vstupujeme do areálu ako prví (toto je asi prvýkrát v živote, keď sme niekde skôr ako všetci ostatní). Hneď na začiatku sa dajú požičať bicykle či zajednať odvoz rikšňou, no my si volíme nohy. Asi po 30minútach šlapania sa spomedzi stromov vynára obrovská pyramída (druhá najvyššia májska stavba na Yuacatáne – 42m – a jedna z mála, na ktorú sa dá stále výjsť).

Samozrejme, že sa začneme škriabať hore. Výška schodu je skoro po koleno (takto sa asi cítia malé deti, keď idú hore bežným schodiskom) a z normálnej vzpriamenej pozície tela idem čoskoro po štvornožky. To je určite spôsobené chýbajúcim zábradlím a mojim podvedomím, ktoré počíta koľko kotrmelcov spravím, kým sa dokotúľam až dole! Zvrchu je úžasný výhľad – škoda len, že okolo je iba džungla a pár ďalších ruín. Ľudia pod nami sú ako malé mravce zbiehajúce sa okolo domčeka. Schádzame a ja mám fakt naložené v gatiach (kde sú tie chvíle, keď mi výšky nerobili problém?). V našej „pevnej turistickej obuvi“ (Tarahumarovské sandálky) sa strašne šmýkajú nohy, lebo sa z nervozity potím aj na chodidlách. Zostup mi trvá ešte dlhšie ako výstup a na rovnú pôdu stúpam s rozklepanými kolenami.

V komplexe sa nachádza množstvo stelí (kameň s rytinami poväčšinou slúžiaci na obradné účely alebo ako míľnik). Niekde je aj ten, na ktorom naši Májsky bratia vypočítali koniec sveta 21.12.2012, no keďže si miesto normálneho písania iba kreslili, nevieme uhádnuť, ktorý to je. Na chodníku sa uhýbame davom cyklistov a uvedomujeme si, že kráčanie tu moc populárne nie je. Uznávame však, že jazda bicyklom veľmi zrýchli presuny a aj cena je dosť vpohode.

Ďalšie dva dni hľadáme obchody s našimi budúcimi dvojkolesovými kamošmi – Tulum, Playa del Carmen, Chetumal… Mexičania sú nízki a chudobní (v preklade: všetky vpohode modely či značky sú malé a tie veľké sú importované a minimálne o jednu tretinu drahšie ako v Európe). Voláme s Ginou z Elite cyclery a oznamuje nám, že budúcu stredu budeme mať na predajni bicykle :). To znamená, že si môžeme začať užívať Yucatán. Navštevujeme cenotu a po troch dňoch sa konečne umývame (cenoty – hlboké diery v zemi alebo jaskyne zaliate sladkou vodou). Z večernej svetelnej šou v Uxmal (Ukšmal) stíhame len posledných 10 minút, noc trávime v historickej a veľmi upravenej Meride, ideme do múzea, v ktorom si miesto Májskych vykopávok pozrieme rôzne druhy tradičných odevov (podobný výber by sme videli na miestnom trhu a to zadarmo) a navštevujeme ruiny v Uxmale počas dňa.

Sme uchvátení! Okrem toho, že máme pocit, že je celý areál iba pre nás (dokopy asi 10 ľudí), stavby sú zachovalé, vidno pôvodné dekorácie, všade je kopec leguánov vyhrievajúcich sa na skalách, dá sa vyliezť na jednu z pyramíd (tentokrát nemám až také bobky ale stále mi lepí) a celé okolie je jedna veľká trávnatá lúka, čo tomuto miestu dodáva úplne inú atmosféru ako džungla v Cobe. Veľké vstupné, no určite stojí za to!

Do Chichen-Itza (Čičenica) prichádzame bočnými cestičkami tesne po zotmení. Všade samý humbuk, kopec predajcov, autobusy policajtov a kolóny áut. Večerná svetelná šou je zrušená a tak ideme nájsť miesto na stan. V hoteli sa spoznávame s poliakom Kubom, ktorý tu zimuje. Priniesol si aj svoj skladací bicykel, no veľa kilometrov s ním za 5 mesiacov neurobil. Ráno čakáme na bráne na siedmy div sveta ešte pred otvorením parkoviska a spoznávame sa s veľkou skupinou českých potápačov, ktorí nám radia návštevu cenot.

Chichen-Itza je známa najvyššou pyramídou a počas rovnodennosti sa objaví na jej schodisku tieň hada. Táto udalosť vždy priláka ľudí z celého sveta (týmto sa vysvetľuje veľa vecí z minulého večera – včera bolo totiž 21.3). Komplex je síce pekne upravený, no všetko je ohradené, nikam sa nedá vyškriabať a na všetko sa môže hľadieť iba z diaľky. Na každom rohu je mnoho predajcov a odvšadiaľ sa vynárajú turisti (to je vyslovene iritujúce, keď sa človek snaží niečo odfotit). Je to drahé, príliš chránené a atmosféru tohoto miesta pokazili vtedy, keď ho zaradili medzi divy sveta.

Hodnotíme, že by sme sa mohli zase umyť a tak navštevujeme cenotu v blízkosi Valladolidu. Táto je však pod zemou, na stenách vysia kvaple a z otvoru v strope sa až po hladinu vody (20m) spúšťajú korene stromu. Tenký lúč svetla prechádza štrbinou a dopadá na hladinu. Voda je osviežujúca a aj teplota v jaskyni je omnoho príjemnejšia ako vonku (denné teploty sa tu pohybujú okolo 35-40 stupňov a bez najmenšieho náznaku vetríka má človek pocit, že je v saune). Pobyt v tejto podzemnej oáze spríjemňujú malé rybičky obkúsavajúce starú kožu a robia tak skvelú pedikúru. Popritom ale strašne šteklia a väčšina ľudí vyzerá tak, že sa smeje samo na sebe.

Ako nocľah si vyberáme Puerto Morales, ktoré je podľa sprievodcu milé mestečko nedotknuté turizmom (no jasné, možno tak kým to niekto nenapísal do knihy a nezačal ju predávať po celom svete). Po noci v aute vedľa veľkého pomaľovaného autobusu idem kúpiť raňajky a kávu a dostávam zlý výdavok (toto je stránka Mexika, ktorá sa nám nepáči – každý okašlieva a síce nie o veľa, ale aj tak to zanechá zlý pocit).

Pred vrátením auta na letisku ideme natankovať. Predajca skúša kartu v dvoch termináloch, no ani jeden nefunguje a nakoniec platíme v hotovosti. Cestou do požičovne si uvedomujeme, že nemáme žiadny bloček zo zaplatenia a iba z jedného terminálu vyšlo odmietnutie platby. Myšlienku, že by nás mohol niekto takto oklamať, zamietame, veď ľudia sú dobrí. Pri vrátení auta vychádza najavo, že síce sa celá objednávka aj faktúra robila v dolároch, platiť treba mexickými pesami s ich vlastným kurzom. Ten je fakt zlý a tak sa výsledná suma značne navyšuje. Janči im vynadá, že sú neseriózni a klamári. Naša nálada nie je nič moc, keď sa po objednaní predraženej kávy a palaciniek (jediný spôsob ako dostať heslo na wifinu na letisku) dozvedáme, že transakcia z pumpy bola rezervovaná! Hnusák hnusný… môj zvyčajne nízky tlak je teraz nad zdravé hodnoty a odnadávam si za všetky roky dozadu. Hľadáme taxík, ktorý by nás zobral 4km na pumpu, no najnižšia ponuka je 30dolárov! Asi po polhodine zúfalstva to konečne vyzerá, že som našla cestu cez colectivo, no za šoférom prichádza taxikár a povie mu, že ma nemôže zobrať a že musím platiť im. Prichádzam späť za Jančim a okolo ide polícia. Vysvetľujeme im, čo sa stalo, no bez dokladu o zaplatení nám nemôžu pomôcť. Prosíme ich aspoň, či by nás tam zaviezli, no odmietajú… plačem, som vytočená a úplne sklamaná z ľudí. Najhoršie je, že kvôli týmto desiatim nepodarkom som naplnená opovrhnutím a nechuťou k celej krajine, ktorá má 110 miliónov obyvateľov. Skúsime ešte stopovať, no po polhodine to vzdávame a ideme do mesta. Na stanici zisťujem ceny spojov do Belize, aby sme mohli hneď po kúpení bicyklov odísť. Štekám na každého, kto sa mi prihovorí a síce viem, že oni nemôžu za to, čo sa nám stalo, nemôžem si pomôcť).

Prichádza Juan Luis, ktorý odpovedal na našu couchsurfing požiadavku a po hodinovej ceste miestnym autobusom, ktorý prudko brzdí na každom retardéri, sa dostávame do jeho malého a trošku špinavého bytíku na okraji mesta. J.Lu vyrastal v pralese s 11timi súrodencami a do Cancúnu prišiel za prácou. Nie je zvyknutý sa socializovať so susedmi, no každý týžden hosťuje aspoň jedného cestovateľa. Smeje sa nielen perami, ale aj očami a po prvom zhliadnutí tohoto úsmevu chcete, aby sa rehotal stále. Vďaka nemu pripúšťame možnosť, že sú tu aj skvelí nezištní ľudia. Nasledujúci deň sa začína veľkonočný týždeň a na námestí si pozrieme vystúpenie tradičných tancov z rozličných regiónov.

Pondelok volá Gina, že nám prišli bicykle – hurá! Na predajni vymeníme sedátka, namontujú nám stojany, nosiče na tašky, držiaky na vodu, kupujeme helmy, nohavice s vankúšikom, náhradné duše, gumu… a nedá sa zaplatiť mojou kartou. Po druhom zadaní „nesprávneho“ PINu ma terminál upozorňuje, že mám posledný pokus. Skúšame vybrať peniaze z bankomatu, no tie sú limitované na omnoho nižšiu hotovosť ako chceme. Vraciame sa, skúšame Jančiho kartu a nič, denný limit má nastavený veľmi nízko. Napájame sa na internet banking upraviť nastavenia, no … nemáme tu našu SIMkartu a teda nevieme identifikačný kód. Dotretice skúšame moju kartu v inom termináli a s malou dušičkou čakáme, čo sa stane – zablokovanie, či kúpa? Bicykle sú naše! Transakcia prebehla úspešne a my sme si fakt vydýchli (určite aj Gina).

Večer má Janči oči iba pre ne. Sú opreté o stenu vedľa nášho spania a obávam sa, že ani keby behám nahá po izbe, neupútam jeho pozornosť :). Posledný deň v Cancúne obiehame obchody, kupujeme predstavec, nejaké potraviny a definitívne sa rozhodujeme, že ideme dlhšou cestou cez Yucatan až do Chiapas, aby sme mali možnosť vylepšiť si názor o tejto krajine. Nabalíme batohy a chalani si pred domom vyfajčia víťaznú cigaru.

Sme pripravení byť zase cyklisti a nie tuctoví turisti!

> FOTKY <

Jeden komentár k “V Mexiku ako turisti”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *