Čarovné uličky Cartageny, nekonečné čakanie na bicykle, návšteva „najkrajšej“ pláže na Karibskom pobreží a prvých 130km po juhoamerickej panamericane
Prvý človek, ktorého spoznávame v Kolumbii je Slovák Andrej, ktorý rovnako ako my dobicykloval z Mexika. Teraz býva na lodi a čaká až sa vráti kapitán z Panamy. Ten mu tak trochu dlží bicykel, keďže si jeho starý požičal na jednu žúrku a zabudol, kde ho nechal. Haluz :D.
Všetci sa presúvame do toho istého hostela a po ceste nám v jednej uličke ponúka miestny chlapík kokaín! Odmietame a zo smiechom hodnotíme, že už sme naozaj v Kolumbii. Niečo zjeme, dáme po piatich dňoch sprchu a hor sa spoznávať mesto.
Viacmenej sa motáme len okolitými uličkami a malou časťou starého centra, no nedá sa nevšimnúť si to množstvo turistov, predajcov ale aj divných ľudí (máme pocit, že tu každý fičí na drogách). Okrem toho objavujeme v suvenírovom obchode veľmi zaujímavú sošku, ktorej pozadie sa dozvedáme večer pri pivku a jedle s ostatnými spolucestujúcimi z lode.
Pokračovanie len pre dospelých: :)
Soška – chlap dáva odzadu mulicu.
Miestne vysvetlenie – na Karibskom pobreží Kolumbie je zvyk nechodiť za verejnými slečnami, ale si to užívať s týmito pracovitými zvieratkami. A aby málo nebolo, dokonca tu majú dom lásky a hádajte, kto tam obšťastňuje zákazníkov… :D
Na naše veľké potešenie prichádza ešte v tento večer Jorge aj s našimi pasmi s pečiatkou z imigračného úradu. Lúčime sa s Cami, ktorá sa vracia domov a dohadujeme stretnutie v Argentíne.
Po výdatných raňajkách sa s inštrukciami o mieste vyloženia karavánu vyberáme na „prechádzku“. Našťastie nás to po 45min kráčanie prestáva baviť a na rady miestnych berieme taxík. Po 15tich minútach rýchlej jazdy nie najkrajšími časťami mesta vystupujeme v prístave, kde po polhodinovom pátraní a nezistení absolútne ničoho, zazrieme cez plot strechu našej „škatuľky na bicykle“ (ešteže som taká vysoká).
Keďže o našich ani chýru ani slychu, sadáme do blízkeho bistra a čakáme… čakáme… hodinu… dve… konečne prichádzajú Carmen, Jose a Roman (ich kamoš, čo im bude teraz pomáhať so šoférovaním)… dávajú niečo rýchle pod zub a utekajú vybavovať ďalšie papiere… čakáme… čakáme… Prišli sme sem o 10tej, odchádzame o pol 7mej – taxíkom! Byrokracia je neúprosná.
Stvrdli sme tu celý deň, no aspoň mali klímu, záchod, zástrčku, nefunkčný internet a s kúpením jednej coly, limonády a koláčika nás tu nechali oxidovať cez 8 hodín :). Večer idú naši do hotela a aj napriek štedrej zľave, ktorú nám ponúka recepčný (izba „iba“ za 80 dolárov) odchádzame hľadať niečo iné.
Večer na ulici náhodne stretávame Nicka (jeden z argentínskych cyklistov) s priateľkou a po výdatnej večeri sa spolu vyberáme na návštevu centra. Staré mesto leží za hradbami a koloniálna architektúra, malé uličky, vyrezávané okenice či mreže, kopec predajcov, námestíčok a sôch robí toto miesto naozaj atraktívnou destináciou pre turistov.
Okolo 11tej ešte kupujeme pivko a sadáme pred kostol kúsok od nášho hostela, čo je miesto, kde sa každý večer stretávajú davy ľudí. Prvé kolo sme brali my, no druhé Nickovo odmietame, že však nás pozve, keď do seba opäť niekde narazíme :) (tieto náhodné stretnutia so starými známymi počas cestovania sú jednoducho skvelé, lebo máme aspoň chvíľku pocit, že nenechávame všetkých fajn ľudí za sebou).
Po nič moc raňajkách (to máme zato, že sme odmietli ten luxusný hotel :P) sa vyberáme opäť do mesta urobiť aspoň pár fotiek s denným osvetlením. Či už v noci alebo teraz, toto miesto má naozaj čaro. Pred 11tou volá Carmen, že už majú karavan a že sa môžeme stretnúť. Berieme taxík a o 40minút sa už všetci vytešujeme a pokračujeme na štyroch kolesách smerom Playa Blanca (biela pláž).
Vonku je asi 45°C a teda ponuku na strávenie ešte jedného dňa v spoločnosti Argentínčanov a okúpaní sa na „najkrajšej“ pláži neodmietame. Fakt by ma zaujímalo, kto píše hodnotenia na top miesta v krajine, lebo ak je táto preplnená pláž (so zbúchanými nehygienickými reštauráciami, platenými záchodmi, cabaňami, mrte ľuďmi a loďkami v azúrovo modrej vode, ktorá je takáto v celom Karibiku) „naj“, tak sa veru nie je čím chváliť.
Situácia sa zlepšuje tesne pred západom slnka, keď sa všetci denní turisti navrátia do mesta, predajcovia opustia svoje neforemné obchodíky a my si to tu v kľude môžeme vychutnať.
Večer ešte pozorujeme bleskové divadlo na oblohe a po „darcovskej“ (zase mám na tele asi 20 nových štípancov) a asi 30stupňovej noci, dávame už pred siedmou zbohom našim argentínskym rodičom s prísľubom, že ich po ceste neobídeme, sadáme na naše sedanky a s vetrom vo vlasoch sa zase cítime slobodní.
Cesta po ostrove je bez premávky, relatívne rovná a s pekným okolím – juj, aké je to bicyklovanie skvelé :). Po zaplatení 2.5USD za preplavenie sa cez 15m širokú rieku na pontóne poháňanom malou lodičkou uviazanou na boku pokračujeme dedinou, ktorá nám pripomína Haiti. Neskôr nasleduje asi 30km priemyselnej zóny s prášiacimi kamiónmi a ja sa spečená slnkom pýtam sama seba, kde sa stratilo to ranné nadšenie.
Janči na mňa cinká aby som zastavila… otáčam sa a tam policajti na motorke. Tak a je to tu – prvá kontrola papierov a dokladov! Páni (teda chlapci) od zákona zastavujú svoje dvojkolesové vozidlo priamo uprostred cesty a tak ich musí každý veľkým oblúkom obchádzať. Dávajú dole prilby a s veľkým úsmevom začínajú priateľskú debatu, že odkiaľ sme, kam ideme, ako sa nám tu páči a aké sú naše plány. Taktiež nás utvrdia, že je to tu bezpečné, dajú tipy na cestu a s prianím pekných zážitkov a pohodového cestovania pokračujú ďalej. No bodaj by boli všetky naše budúce stretnutia s oficiermi takéto príjemné.
Okolo obeda už nemáme viac síl a teplo nás donúti hľadať miesto na obed a oddych. Počas rozhodovania sa, ku ktorej mangovej tete pôjdeme (zjavne je ich sezóna, lebo sa predávajú všade) nás obehne Chase a Aron na motorkách, no iba zakývajú a ani nepribrzdia – huncúti jedni!
Po výdatnom lacnom obede bicyklujeme ešte asi hodinku, keď úplne spálení zaliezame do tieňa stromu pri ceste. Tam sa potíme vo vlastnej šťave aspoň do tretej a rozprávame sa s lokálnym ujom, ktorý nám oznamuje príjemnú správu – že za 10km sú požiarnici.
S vidinou príjemného nocľahu prekonávame posledné stupáky a po dnešných 100km sa dostávame do dediny San Juan. Nanešťastie mal ujo asi zlé informácie, lebo muži od ohňa sa tu nenachádzajú!
Ideme okolo malej reštaurácie s terasou a keďže sa lepšie rozmýšľa s plným žalúdkom, ostávame. Zarozprávame sa s majiteľom Wilsonom a ten nám po pár minútach ponúka stanovanie na jeho terase. Dostávame kávu zadarmo a po sprche ideme všetci traja do mesta. Willy nám robí skvelý úvod do kolumbijskej kultúry, ekonomiky, politiky, školstva a vlastne celého tunajšieho života.
Po dvojhodinovej prechádzke nám rozkladá matrac v obývačke, že predsa nás nenechá spať vonku a my po malom okúňaní sa súhlasíme :) Ráno nás budí kávou a plackou – arepa. Po urobení pár fotiek sa vďační pohýname ďalej.
Vonku je zamračené, cesta je úzka, ide hore-dole a len každé štvrté auto nie je kamión. Sme nervózni, vystresovaní a vôbec sa nám táto časť nepáči! Zastavujeme v dedine, kde pri raňajkách s jogurtom a geniálnym pečivom zisťujeme, že to bude takto pokračovať ďalších 30km. A keďže najbližších 400km sa dá ísť iba panamericanou a nie sú tu iné možnosti, premávka sa nezriedi ani potom.
Rozhodnuté, musíme zohnať iný odvoz, lebo toto vôbec nie je príjemné a ešte je to aj nebezpečné. Na stanici vidíme nový autobus a tak sa pýtame uja šoféra, že kam ide – Medellin! Aaaaaaaa… tak tomuto sa hovorí pokušenie. Takýto podvod (asi 8dní šliapania)? Ale keď cesta je zlá a plná kamiónov a ušetrí nám to toľko dní a musíme konať rýchlo a ujo povedal, že bicykle zoberie zadarmo a počká kým si kúpime lístky … čo robiť??? Nemáme dosť peňazí a nedá sa platiť kartou! Ale že nevadí, môžeme platiť v ďalšom meste… nechávame zálohu… nakladáme bicykle … vezieme sa.
Máme zvláštny pocit: nikomu sme nesľúbili, že to celé odpedálujeme, ale aj tak sa cítime akoby sme podvádzali. Okrem toho vychádza slnko, cesta sa rozširuje a na úseku asi 20km sa tiahne cyklistický chodník – JA CHCEM VYSTÚPIŤ!
V ďalšom meste skúšame platiť kartou, no terminál nechce a nechce fungovať. Žeby to bol osud a my si to naozaj prebicyklujeme? :) S Jančim hádžeme na seba potmehúdske úsmevy no nakoniec platba prejde a už je isté, že si túto časť budeme vychutnávať tak akurát z okienka autobusu. Sadáme si späť do sedadiel a zababušení v mikinách (keďže je tu brutálna kosa z klímy) sledujeme krajnicu a tešíme sa z každého zlého a úzkeho úseku, lebo to potvrdzuje, že toto rozhodnutie bolo správne!