Rodinná tandemová bicyklovačka – druhá časť (Rakúsko)

Druhá časť nášho 1080km výletu z domu až do Rakúskych Álp.


(prvá časť je tu)

V kraji veterných turbín

Keďže najlepšie na cestovaní po Slovensku a jeho okolí, je množstvo kamošov po ceste, odbáčame z Donauradweg (tá mimochodom vôbec nejde pri Dunaji) a smerujeme si to k Lacimu. Síce sú všade cyklocestičky, vedú bočnými uličkami rakúskych dediniek. Zo začiatku je to vcelku zaujímavé, no po niekoľkých dedinách sa človek nabaží miestnej architektúry a veru by aj pristál na trochu priamejšiu “hrádzovú” cestičku.

Keďže máme GPS na telefóne a nejaké offline mapy, odpájame sa z D1 a cestami-necestami si to rúbeme priamo do Parndorfu. Naše skratky sú ako zvyčajne po omnoho horších cestách, no výnimočne sú naozaj kratšie. Rusty úspešne dáva turistickú cestičku (že je turistická si uvedomujeme, až keď mizne posledný náznak cesty a my ideme trávnatou plochou medzi dvoma poliami). Za pätami sa ku nám približujú monštruózne mračná, z ktorých duje nepríjemný studený vietor. Do nášho dnešného miesta záchrany je to ešte pár desiatok kilometrov a keďže nechceme zmoknúť, volíme súkromnú cestičku okolo veterných turbín a dúfame, že pod diaľnicou, ktorá nás bude križovať o 10km, bude nejaký podchod. S malou dušičkou a riadnym natriasaním uháňame čo to dá. Úspešne podchádzame cestu a za necelú polhodinku klopeme na dvere Laciho domčeka. Janíčko cíti, že sa blížia hračky a tak ukončuje svoj krátky šlofík.

Zase sa nám dostáva skvelej pohostinnosti a síce Lenka s deťmi sú odcestovaní na Slovensku, nič to nemení na fakte, že Jančo sa teleportoval do hračkárskeho raja. V rámci upršaného nasledujúceho dňa využívame ponuku na okupovanie domu a naše dieťa nemôže byť radšej. Dážď prináša aj ochladenie a my si pri preberaní našich vecí uvedomujeme, že síce sme pripravení na tropické dni, no na chlad minimálne. Požičiavame nejaké veci pre Janička a vyberáme sa na nákup “suvenírov z cesty” … úspešne: máme dve páperky a pre juniora nepremokavú bundu, tepláčiky, pančuchy a ponožky. Hostiteľova kosačka funguje na čarovné zaklínadlo, ktoré nepoznáme a tak s odkazom, že si náš pobyt odmakáme, až si kúpi niečo funkčné, vyrážame naspäť k Dunaju.

Vracať sa tou istou cestičkou by bolo nezaujímavé a tak sa vyberáme vzdušnou čiarou cez rakúske viničky smer Viedeň. Nadávať začíname už po 10km, kedy nám dochádza, že vinič rastie vo svahoch a teda najbližších 60km sa ideme kľukatiť hore-dole. Našťastie cesta je cieľ a užívame si to… teda aspoň si to pripomíname a prehováram Jančiho, že navigátor vybral najlepšiu a najkrajšiu variantu :). Janíčko určite súhlasí, lebo cestou objavujeme dve namakané ihriská. Vo Viedni máme opäť ubytko a tak šlapeme do pedálov trošku nad naše limity a hodne nad trpezlivosť nášho potomka. Viedenský ostrov prechádzame s dieťaťom vpredu umlčaným prsom. Trochu nám odpúšťa, keď sa stretávame s kamarátmi na detskom ihrisku a úplne, keď uvidí všetky Sebastiánove hračky v našej dnešnej noclahárni. Opäť pohostenie, ktoré nás rozmaznáva a noc pri morčatách.

Prvý vážny problém

Musíme pochváliť viedenskú infraštruktúru, nakoľko ju celú prechádzame po cyklocestičkách. Zvoní telefón a milo nás prekvapuje pani z mestského úradu, že chcú zrealizovať Jančiho podnet na namontovanie cyklostojanov vrámci budovy kde pracuje. Povznesený faktom, že prispievame k zlepšovaniu situácie v slovenskej cyklistike, pokračujeme po dunajskej cyklomagistrále ďalej. Dobrý pocit upevnený tým, ako nám to krásne šlape a obedom na fajn ihrisku, sa končí okolo piatej pred Billou.

Robíme zásoby na najblišie 3 dni, keďže ide víkend a potom je v pondelok sviatok. Na križovatke v kopci sa riadne zapreme do pedálov a zasekneme predný voľnobežník o kostru – v preklade: z tandemu máme cargo bicykel a keď sa snažím pedálovať, zaseknem kompletne reťaz. Snažíme sa pochopiť, čo sa stalo a nájsť riešenie a asi po pol hodine konštatujeme, že to treba zozvárať. Piatok večer … pondelok sviatok – keď výzva, tak riadna. Balíme veci a aby toho nebolo málo, pri obliekaní ma kúsne osa do predlaktia. Hoci to bolí, momentálne je oprava bicykla na vyššej prioritnej priečke. Na ruku sa snažím nemyslieť a Janči vyzvedá od okolo sa nachádzajúcich ľudí, ktorý rakúsky zamestnanec by mohol pracovať v piatok o pol šiestej.

Šťastie nám praje. Janči je aj po dlhej nemeckej komunikačnej pauze stále schopný obkecať, čo potrebujeme a aký máme problém a pochopiť, ako sa dostať cez dve dediny do výrobnej haly, kde by mal niekto byť. OK, tú druhú časť toľko nerozumel, alebo sme to celkovo nepochopili. Fabriku prechádzame bez povšimnutia a ideme ďalej. Našťastie sa náš informátor chce osobne presvedčiť, že sme našli pomoc a z dediny nás ako sprievodné vozidlo doprevádza naspäť na miesto spasenia.

Zváračovi opäť Janči vysvetľuje, čo sa stalo a čo potrebujeme a dopĺňa svoju reč tela o stále väčší počet slovíčok. Na cenu sa dopredu ani nepýtame. Proste iná možnosť nie je a ostáva nám iba dúfať, že nás táto oprava nezruinuje. Ujo pripevňuje svorku na postihnuté miesto a zváračka v ochrannej atmosfére robí v miestnosti stroboskopické efekty. Tie riadne zaujímajú Janka a ja sa ho snažím udržať v šatke bez vypadnutia. Hotovo! Dĺžka opravy 3,5 minúty aj s prípravami. Ďakujeme a s malou dušičkou čakáme na zúčtovanie. Či už to bol Rusty, Jančo, alebo obdiv k nášmu štýlu cestovania, neplatíme nič!

Po úspešnej oprave pokračujeme ďalej s tým, že však do hodiny nájdeme nejaký spací flek. Prechádzame prírodnou rezerváciou, všade navôkol iba stromy a občasná lúčka. Janíčko začína byť fakt nervný a tak hľadáme miesto na nocľah. Pri “obhliadke” jednej čistinky pri Jančim (ja ukľudňujem nespokojné dieťa) zastavuje auto a zvestuje nám informáciu, že už nás sleduje dlhšie a ak tu zakempíme, volá na nás políciu. O 20km je vraj hotel. To fakt?! 20km s dieťaťom, na ktoré už nezaberá ani najúčinnejšia zbraň – prso – a nahýňa sa z bicykla tak, že je to na pokraji nehody? Sme šokovaní a smutní, ale pokračujeme ďalej. Obiehame asi tri 4-metrové rybárske prístrešky – stany, ktoré tu budú isto na noc a na drzovku sú hneď vedľa cesty. Po hodinke šlapania a za “príjemného” zvuku revúceho dieťaťa obchádzame drahý hotel a objavujeme fajn kemp za prijateľnú cenu.

Guláš z plechovky, pokec so susedmi z Poľska, sprcha a spánok! Dnes sme fakt unavení a to, že sme to prehnali, by sme vedeli aj bez Jančovho zvukového doprovodu. Dnes sme pochopili, kde sú hranice pohody a ako dokáže dieťa pridávať polienka do ohňa, s ktorým človek zápasí. Tiež sme pochopili, že v Rakúsku je vpohode bivak, ale postaviť si len tak stan je protizákonné.

Kríza … a návrat do pohody

Najbližšie dni sa nesú v znamení opuchnutej ruky. Prioritne nedôležité uštipnutie osou sa zapálilo a moja pravá ruka je napuchnutá a riadne pulzuje. Cyklocestička pri Dunaji je ako zvyčajne dobrá, plná cyklistov a detských ihrísk. Janko je vpodstate štandartne vpohode kým spí alebo je na ihrisku, inak vymýšľa … sme unavení, ruka aj napriek cibuli a chladnej vreckovke bolí a ja som nervózna. Technopárty vedľa kempu do neskorých ranných hodín tiež nepridáva na nálade … je to tu! Máme krízu. Štvú nás blbosti a netešia maličkosti. Pár svetlých chvíľok prináša jedlo, spánok a pokec so zaujímavým človekom. Napríklad s Janom, ktorý našiel náš telefón v kempe. Ako bývalý policajt správne vyhodnotil, že ten mobil na zemi v miestach, kde ho zabávalo malé rozkošné nemluvňa je asi náš. Dobieha nás 8km od kempu (už na ceste späť, keďže nám došlo, že sme niečo zabudli) a núka sa, že poňho zbehne na svojej harlejke. So slovami “každý deň musím spraviť dobrý skutok a dnes je to ľahké” nám podáva zabudnutý prístroj a my sme namäkko.

Ruka už odpúcha a aj nálada sa vracia do normálu. Lúčime sa s dunajským veľtokom a dúfame, že za nami ostáva aj kríza a podráždenie. Úplným resetom je spanie v Schwanenstadte u warmshowerov – ľudí, čo hostia cyklistov. Wilma a Alfréd sú milí postarší manželia s piatimi deťmi a deviatimi vnúčatami. S domom plným hračiek, úžasnou atmosférou a pohostinnosťou, sprchou a dobrou posteľou si nás získavajú všetkých troch. Plní nových síl sa s chuťou vraciame k pedálovaniu a opäť si užívame okolie, vietor vo vlasoch, nášho Janka a samých seba. Prechádzame okolo jazier a dokonca sa pripájame k oddychujúcemu davu dovolenkárov pri Attersee.

Ďalšie krásne výhľady pri Mondsee so skutočným cyklotunelom, trochu stresu na frekventovanej ceste a najdrahší kemp tejto cesty v Salzburgu, sú zážitky najbližších dní. Janíčko balí motorkára a jeho frajerku a tak staviame stan nečakane rýchlo. Príprava večere prebieha tiež netradične hladko. Po hodine nám motoroví dvojkolesoví kamoši vracajú dieťa a my zisťujeme, že s ich znalosťou iba jedného jazyka – taliančiny – si s nimi vie lepšie pokecať náš 13-mesačný potomok, než my sami :D. Salzburg je preslávený vďaka Mozartovi a keď už sme tu, berieme Rustyho a Janíčka na výlet po preplnených uličkách. Most lásky, historické budovy, neskutočne napchané ulice a japonskí turisti skáčuci okolo s foťákmi, nás však utvrďujú v tom, že turistické atrakcie stále nemusíme a najlepšie spravíme, keď sa im budeme vyhýbať.

Po Salzburgu sa vraciame na pekne vykosené zelené lúčky s “domčekami” s množstvom muškátov v oknách a na balkónoch. Všade navôkol kravičky a k nim prislúchajúca vôňa, kopčeky a kľukaté cestičky pripravujúce nás na tvrdú realitu blízkych dní. Na obzore sa približujú Alpy a nadmorská výška na tachometri pomaly rastie. Janíčko objavuje Nutellu a dochádza mu, že tá hnedá hmota, čo vyjedajú nenápadne rodičia, je fakt super.

Prichádzame do kempu. Z nášho predposledného “oddychového” dňa sa stáva 50km hore-dole a my máme pocit, že by sme potrebovali aspoň 2 dni oddychu a nie zajtrajší výstup. Našou čerešničkou na torte je výšlap na Grossglockner Hochalpenstrasse – platená vyhliadková cesta s prevýšením 2000m na 24km, maximálne stúpanie 12%… au. Ešte sa dávame do reči s českými bratmi, ktorí prišli na 78-ročných motorkách a lejú do nás domácu. S malou dušičkou sa mentálne pripravujeme na zajtrajšok a Janíčko behá s ťapkou okolo – taká správna dovolenková idylka :).

Pot, drina a zaslúžený pocit prekonania vlastných možností

Budíček 5:00. Všetko je mokré a studené, vonku je tma. Tlačíme raňajky a z plánu preložiť spiace dieťa do vozíčka upadá po tom, ako na nás začnú padať kvapky vody. Schovávame sa opäť do stanu a snažíme sa produktívne využiť čakanie. Balíme spacáky a všetko haraburdie a obliekame a kŕmime zobudené dieťa. Prestáva pršať a za jemného mrholenia balíme moký stan. Janíčko ide do šatky a babuším ho do páperky. Sme síce hodinku pozadu, ale odjazd o 6:45 ostane ešte dlho rekordný.

Začína stúpanie, prehadzujeme na ľahšie, ešte ľahšie a najľahšie prevody a skoro padáme z Rustyho kvôli chýbajúcej rovnováhe pri tejto rýchlosti. Nevládzeme, pauzujeme – ešte ani nie sme na oficiálnej Hochalpenstrasse a už narážame na limity. Janči začína nadávať. Ja mám problém dýchať, takže na ústne prejavy neostáva rezerva. Chytáme kŕče. Máme za sebou prvý kilometer a 200 výškových metrov – tak toto bude zlé, drsné a šialené.

Prichádzame k mýtu. Keďže sme veľmi veľký na bicyklový prechod, otvárajú nám bránu na auto. Našťastie nás stále považujú za bicykel a neplatíme. Stúpame veľmi pomaly a etapovo. Motivujeme sa blízkymi cieľmi typu “pauza pri strome/zákrute” (každých 50-100m). Aby nám náhodou neprišlo zle z toho prívalu čerstvého vzduchu a kyslíka, každú chvíľu nás obieha nejaký veterán zanechávajúci silnú dymovú stopu. Pomaly, ale isto, stúpame. Pomaly, ale isto, mrzne úsmev na tvári cyklistom, ktorí nás dobiehajú a zisťujú, že ich heroický výkon znevažujú nejakí šialenci na mega naloženom tandeme s dieťaťom. Janko pľuje vždy, keď sa chce nakojiť a trvá mu niekoľko sekúnd, kým odsolí moje bradavky :). Obdivné pokriky a najmä vyjadrenia, že to nedáme, nás posúvajú ďalej.

So stále veľkolepejšími výhľadmi si robíme pauzu v reštike. Dopujeme sa gulášom, kávou a koláčom, dieťa sa trochu preťahuje na ihrisku a okolo druhej po obede pokorujeme prvý vrchol. Víťazná šťastná fotka a pokračujeme k najvyššiemu miestu. Po 7 hodinách konečne trošku dole a potom ešte kúsok hore… alebo nie? Naberáme rýchlosť a užívame si kľukatý zjazd so 100m prevýšením. “K…a to nebrzdí!” počujem spoza chrbta. 40tku znižujeme na 20tku, no na blížiacu sa zákrutu to nestačí … počujem topánky, Janči brzdí podrážkou! Ja nedočiahnem na zem, takže sedím a čakám (keby aj dočiahnem a zasekne sa mi noha, skončím tvárou na ozubenom kolese). Zákruta blízko … my stojíme!

Janči je vyklepaný, nahnevaný no stále s funkčnou topánkou. Brzdy sú úplne horúce a nám dochádza, že 2 kotúčky sú žalostne málo pri tejto váhe a dĺžke zostupu, ktorý nás čaká. Naspäť sa nevraciame, pokračujeme k vrcholu a zvažujeme možnosti. Sme vytočení, že sme sa dali presvedčiť, že dve brzdy budú stačiť, aj keď sme od začiatku trvali na minimálne troch. Neostáva než dúfať, že to pomaly pôjde a je nám jasné, že cesta dole vôbec nebude taká pohoda v akú sme dúfali.

2500m nad morom Hochtor – ozajstný vrchol. Stretávame Čechov, ktorí nám blahoželajú k výšlapu a rozprávajú nám svoje príhody s brzdami (ojoj). Vrcholová magnetka, koláč, dážď a prichádza čas na zostup. Výnimočne naozaj starostlivo upíname dieťa do vozíčka a pre istotu ho obkladáme páperkami (okrem bezpečnostných dôvodov je tu hore vcelku kosa, takže dve muchy jednou ranou). So zásadou, že ideme maximálne 20km/h a každých 500-1000m dávame pauzu na chladenie, zostupujeme. Ešte nám chýba 6km, keď obchádzame značku “skontrolujte si brzdy”. Smejeme sa, že to robíme od vrcholu, ale aj tak zastavíme a Janči kontroluje podrobnejšie brzdné platničky … nič, majú menej než 1mm brzdnej hmoty a niekde len kov. Je to kruté no ideme po vlastných! Nadávame a hodinu kráčame popri bicykli do dediny. Nemyslíme si, že po ôsmich hodinách šlapania hore si toto zaslúžime, ale keďže dnešný cieľ je pivo v kempe s tromi prežitými kusmi, zmierujeme sa s realitou.

Značka “Auf Wiedersehen Hochalpenstrasse!”. Veru, Dovidenia! – trošku lepšie brzdy, nejaký motor a bolo by to super. Na rad prichádza zaslúžený kemp, pivo, sprcha a neskutočný pocit pri zaspávaní, že my dvaja (pred dvoma týždňami skoro čisté lemry) sme dali prevýšenie ako nikdy a k tomu na naloženom vysnívanom tandeme a s vlastným dieťaťom! Budíme sa rozbití na mraky, no nič to neuberá z našej pohodovej nálady. Šmochceme sa, nikam sa neponáhľame. Ideme na prechádzku do “centra” dediny, kde v obrovskom športe kupujeme nové brzdné platičky. Janči v kempe opravuje bike a my s Jankom v chillout nálade balíme a pripravujeme obed. Dnes nás čaká hodinka po rieke dole kopcom. Rusty sa s nami v tento posledný deň lúči pukaním a vŕzganím a my sme radi, že sa začal ozývať až teraz.

V reštike ukecávame šéfa, že si tu chceme nechať na týždeň náš stroj a my pokračujeme autom na horskú chatu. Hore ideme takými strmákmi, že Rustyho s nákladom by sme sem ani nevytlačili. Teta domáca nám smutne oznamuje, že má zajtra pršať a asi nebudeme môcť ísť na žiadnu túru. Tento fakt nás určite viac teší než mrzí. Ukazuje nám izbu s vlastnou kuchyňou, kúpeľňou, izbou a obývačkou a my máme pocit, že sme v Hiltone. Kamoši prichádzajú asi o dve hodiny a tak zahajujeme pohárikom a spoločnou večerou týždeň “rekonvalescencie”- plný túr, výletov a ferát :D.


Prvotný plán vrátiť sa vlakom sa ukazuje ako nemožný, keďže nemáme normálny bicykel ale takéto dlhé čudo, čo sa do vlaku nezmestí. Dofču teda úspešne završujeme návratom na našom aute, vďaka ochote kamarátky Katky (náš súkromný šofér :D) a ocinovi, ktorí s ujom rýchlo zvárajú nosič na strechu (náš osobný support team :)). Budíme sa v našej posteli. Rusty je stále na streche auta pred panelákom – hrdzavý a krásne farebný. Sme plní zážitkov a nabudení na ďalšie. Plní plánov na vylepšenie tandemu a nepopísateľného pocitu, že sme navrhli niečo, čo sa nám nerozpadlo pod zadkom. Obohatení o skúsenosti z cestovania s dieťaťom a so spokojným utvrdením sa, že cestovanie je možné aj v rodinnom počte.

Je koniec apríla 2017- skoro 9 mesiacov od nášho výletu. Rusty je stále hrdzavý a na prednej vidlici má novú brzdu z motorky :). Akurát sa prepletajú kolesá a na zadnom pribudne lepší náboj a V-čková brzda. V najbližšom mesiaci ho ešte čaká upravenie predných riaditok, nejaké maličkosti a povrchová úprava- samozrejme vo farbe hrdzy :). Čoskoro bude teda pripravený na nové zážitky a výlety nielen pre nás, ale aj ďalších odvážlivcov a nadšencov (kľudne sa ozvite). Mne sa v brušku hmýri suvenír z cesty a som fakt rada, že som stihla napísať tento článok pred rozdvojením, ktoré je tesne za dverami :).

On the road again…

Viac fotiek z tohto výletu je v google photos albume.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *