Rodinná tandemová bicyklovačka – prvá časť (Slovensko)

Prvá časť nášho 1080km výletu z domu až do Rakúskych Álp.

Pod kolesami vrždí štrk, všade navôkol stromy a my sa konečne dostávame na jeden z mnohých vrcholov dnešného dňa. Pohľad na skalnaté štíty s bielou čiapkou nám zviera hrude, lebo nostalgia za domovom je aj napriek tomuto raju každým dňom väčšia. Vieme, že máme dosť a potrebujeme oddych, no už teraz si v mysli predstavujeme ďalšie výlety. Výlety s malým človiečikom na našom vysnívanom haluznom tandeme, ktorý si idealizujeme a vymýšľame posledných 4000km.

(Carretera austral, Chile, 18. mesiac svadobnej cesty, december 2013)

August 2016

Janíčko má rok a mesiac, začína už pekne chodiť a je úplne skvelý parťák. Doteraz sme podnikli len pár túr, stanovačiek a výletov, no za malý počet môže neschopnosť rodičov, nie náročnosť dieťaťa. Sme Bystričania a hoci sme na cestách kuli plány, ako sa neupíšeme systému a nebudeme mať hypotéku, potreba uhniezďovania sa v tehotenstve spojená s faktom, že sme precestovali všetky naše peniaze, neponúkala inú možnosť ako kúpiť byt na úver. Kupodivu nás tento fakt vôbec netrápi a po kompletnej rekonštrukcii máme naozaj svoje hniezdočko s našimi cestovateľskými suvenírmi. Po roku bývania v novom a štyroch rokoch manželstva dokonca priznávame pred úradmi, že nebývame každý u rodičov ale spolu.

Hosťujeme cyklistov, prespávame kamošov a tešíme sa každej návšteve. Janči definitívne ukončil doktorantúru (avšak bez titulu) a ja mám tú moju prerušenú kvôli materskej. Pracujeme (teda momentálne len Janči), žijeme bežným životom a v podstate si to užívame. Vďaka cyklistovi Jimbovi z Japonska, ktorého sme koncom februára odchytili na námestí a pozvali ku nám na víkend, si dokonca pripomíname a obnovujeme náš tandemový sen. Študujeme postupy, čítame knihy o tvorbe bicyklov, inšpirujeme sa a vylepšujeme, čo je na trhu. Youtube učí Jančiho zvárať a našťastie nachádzame chalana, ktorý bicykle reálne vyrába (nič proti online rýchlokurzu, ale predsa, učiť sa zvárať na stroji, ktorý má byť zodpovedný za životy celej našej rodiny asi nieje najvhodnejšie). Celé sa to hrozne naťahuje a vynára sa kopec komplikácii, no 2.8. máme v pivnici náš vysnívaný tandem … nenatretý, s nefuknčným skladaním a s menším počtom bŕzd ako bolo plánované, ale je tam a dokonca to vyzerá tak, že funguje.

V noci maľujeme krivoľaký nápis “JEJ – www.cos.sk” na rám a vyrábame krikľavú tabuľku s výstrahou o našej dĺžke. Skúšobná jazda, nahádzanie vecí na kopu a zaslučkované počuvanie našich cyklistických pesničiek…

On the road again

Najťažšie na ceste je vyraziť. To u nás platí určite a ešte s väčšou platnosťou vďaka novému členovi, ktorého momentálna zábava spočíva vo vyhadzovaní vecí z tašiek, rozhadzovaní pripravených kôpok a vyžadovaní si pozornosti. Z našeho plánu ranného štartu upadá a pohýňame sa až o 13:30. Raritou sa stávame už pred domom, kde sa s nami rozprávajú susedia, niektorí si nás fotia, no najmä nám prajú šťastnú cestu.

Prvá zastávka je už po 2km, kde nám chalani v cykloobchode montujú držiaky na flaše. Potom sa konečne púšťame na cestu a pri prechode námestia v duchu dúfame, že nedostaneme defekt, alebo si nevykúzlime iný trapas.

Druhá zastávka – dolná ulica (1km od bike shopu). Janíčko protestuje vo vozíku a ziape na celú ulicu… Už teraz to začína byť zaujímavé :). Nejakým zázrakom ho utišujem a my opäť pokračujeme – kruháč, mosty, sídlisko a konečne cyklocestička pri Hrone. Sme na bicykli, ideme, vietor veje vo vlasoch, so sebou dieťa, pod zadkom vlastnoručne navrhnutý tandem a úsmev taký, že nebyť uší, obmoce sa nám okolo hlavy! On the road again … nanananana … on the road again …

“Kde budeme jesť?” Hlad prináša realitu, ktorá kazí našu euforickú chvíľku a čoskoro opäť stojíme. Vrámci menu “vyprážané čokoľvek” si dávame polievku a syr s hranolkami. Budí sa Janíčko a dobýja sa nám do taniera. Nám začína v tomto momente dochádzať, že naše ročné zásady zdravého stravovania dostanú na tomto výlete silno cez hubu.

Pokračovanie po hrádzi do Zvolena, obdivovanie novej cyklocestičky, pocit šťastia, zdravenie všetkých okoloidúcich a ďalšia pauza, lebo dieťaťu je dlho … ak dnes dôjdeme do Zaježky, tak to bude zázrak! Blbnutie na námestí trvá aspoň hodinu a keďže sme dosť veľká atrakcia pre okoloidúcich, pár z nich sa nám aj prihovára.

Opäť šliapeme do pedálov smer Víglaš. Cesta je rušná a plná kamiónov a aj napriek celkom veľkej krajnici máme nepríjemné pocity. Ohučaní, mierne vystresovaní, no živí a zdraví odbáčame na Slatinské Lazy. Tu to začína byť pohoda – teda ak si odmyslíme, že cesta ide dohora, fakt dohora, alebo nešlapatelne dohora. V lokálnom obchodíku sa nám prihovárajú domáci a pozývajú nás na kávu a koláč (zatiaľ 1* za chovanie Slovákov k touringovým cyklistom).

Pokračujeme priamo za kamarátmi do Zaježovej. To “priamo” znie príliš jednoducho a rýchlo, ale vpodstate sa po dvoch hodinách čiastočného bicyklovania a tlačenia, so skoro vkuse vrieskajúcim dieťaťom, dostávame úplne zničení k vzdelávaciemu centru. Tam za pomoci susedov nachádzame ten správny dom. Večer sa nám dostáva skvelého pohostenia od Katky a Chava. Okrem toho je tu aj ich kamoš Amigo, ktorý má doma 5 detí a z toho jedny trojičky (fakt, že poznáme človeka s trojičkami nás tak zobral, že sme to tu museli spomenúť).

Prvý deň – 56km, kde-tu tlačenie, istá svalovica a poznanie, že Jančo je vpohode hlavne, keď spí, lebo inak sa chce hrať mimo vozíčka. Hrejivý pocit na duši – on the road again

Smer Dunaj

Najbližšie dni je smer aj typ trasy jasný – hľadať cesty druhej až tretej triedy a dosiahnuť breh Dunaja. Z okolia sme úplne unesení – zlá bočná cesta sa rovná veľmi občasnému autu, lazom, krásnym kopčekom a dolinkám a síce rozbitým, ale stále fajn “cyklocestičkám”. Počasie nám taktiež praje a získavame poctivé cyklistické opálenie. Na zaplavenom lome Devíčie kšeftujeme drevenicu na spanie za výmenu s postrážením aparatúry. V konečnom dôsledku sa to ukazuje ako zlý obchod, lebo sa vkuse budíme na neznáme zvuky. Spojenie súkromného večerného koncertu chalanov z Buchajtramky, ktorí sa prišli vykúpať a ranné jazero len pre nás určite zapisujú túto noclaháreň na popredné miesto tohoto výletu. Cestou sa nám pošťastí stretnutie s Jankovým bratrancom v Sebechleboch, o ktorých sme ani nevedeli, že sú po ceste. Tu objavujeme Unescom chránené vínne pivničky a pravdaže aj čo-to koštujeme. Táto oblasť nás milo prekvapuje svojou architektúrou a atmosférou a pre tých, čo tu nikdy neboli, určite odporúčame.

Po 2 dňoch a niečo cez 100km prichádzame do Štúrova. Jančiho zadok si začína zvykať a aj moje svaly na nohách sa pomaly prispôsobujú inému pohybu (nakoľko som na tandeme väčšinou vpredu a teda bicyklujem akoby poležiačky, objavujem svaly, o ktorých som predtým ani netušila). Okrem toho zisťujem, že mi fakt tŕpnu prsty na nohách a šlapať v sandáloch s 5mm podrážkou je riadna blbosť. Dokonca nepomáhajú ani drevené platničky, ktoré mi Janči s Chavom primontovali na pedále.

Janíčko sa úplne rýchlo aklimatizoval na cestovateľský režim a ak má počas dňa aspoň 2x ihrisko a časť cesty je so mnou vpredu (na mne v šatke alebo len na rukách idelálne s prsom v ústach) všetko je v najlepšom poriadku. Ja sa pri týchto mliečnobarových chvíľkach cítim ako morská panna na prove lode, ale spokojné dieťa=spokojný rodič.

Taktiež prišiel čas na spontánne pomenovanie bicykla – vpodstate nám ho ukázal a našepkal sám (navŕzgal). Ráno po daždi je náš tandemík výrazne oranžovejší ako predtým a s každou rosou sa vyfarbuje viac a viac. Aj zvuky, ktoré vydáva sú stále zaujímavejšie, pískajucejšie a pukajúcejšie… láska na celý život – náš hrdzavý Rusty.

Po dunajský cyklocestičkách

Predpokladať, že dunajská cyklomagistrála ide po cyklocestičkách pri Dunaji bolo trúfalé a nesprávne. Napriek tomu ide menšími cestami s miernou premávkou a vedie cyklistov cez malé juhoslovenské dedinky.

Naše predpoklady, že ľudia vedia lepšie po maďarsky ako slovensky, sú potvrdené, no aj tak nás milo prekvapuje ich záujem o nás a ospravedlňovanie sa, že “sú takí Maďari a po slovensky nevedia”. Okrem toho začína Rusty permanentne vŕzgať, čo v spojení s postupujúcou hrdzou vyvoláva ešte väčší obdiv/zhrozenie u okoloidúcich. Našťastie Janči vychytáva taktiku chvíľkového ticha pri miernom pribrzdení. A tak s neefektívnou stratou energie, no tichúčko, obchádzame ľudí na uliciach a potom ich s veľkým úsmevom zdravíme alebo im kývame.

Jednu noc sa nám darí uchmatnúť si rybársky flek vedľa Dunaja. Okrem neskonalej romantiky jemne žblnkajúcej masy vody a západu slnka nad hladinou to prináša aj množstvo komárov, vytvárajúcich auru okolo nás. Náš malý vodník, ktorého priťahuje každá vodná hladina ako magnet, testuje či sú naše reflexy permanentne v strehu. Hlavnou výzvou tohoto miesta je teda udržať všetkých členov výpravy v suchu a nažive :). Ráno si ešte užívame očistný kúpeľ a ponímame to ako potvrdenie našej a hlavne juniorovej “slovačnosti” (krst v slovenskom veľtoku :)). Aj naše šatstvo prechádza národniarskou očistou a pri programe “ručné pranie mama” pomáha aj Jančo, ktorý jednotlivé kúsky vyťahuje zo skladacieho vedierka a hádže ich vedľa do blata. Okrem toho nabieha do vedierka aj celý a tvári sa, že je to jeho bazénik.

Už prvú noc v stane zisťujeme, že upgrade na 2x60cm karimatky (pravdaže šírka) je žalostne málo, keď spí medzi nami krížom dieťa. V konečnom dôsledku je jeden alebo obaja rodičia mimo mäkkej plochy. Práve v spomínanú dunajskú noc vychytávame skvelý systém položenia kariematiek na šírku, čo vytvára lôžko dlhé 130cm (od pleca po kolená) no široké 190cm. Dieťa je v teple a pri prihodení vankúšov pod hlavu a šatky (tá dlhá vec, v ktorej nosím Janíčka) pod nohy, sú aj rodičia ako v bavlnke.

Naše denné bicyklovanie sa presúva na reálnu hrádzu a my chytáme nostalgiu za občasne zastavaným územím. Všade stromy, kde-tu hladina vody, kopec kvetov a rastlín a vyrehotaní cyklisti z opačného smeru, ktorí skoro nešlapú do pedálov… áno, fučí … nanešťastie v protismere.

V Komárne sa Janíčko socializuje s “miestnou smotánkou” a pri odchode z námestia si jeho noví kamoši nachádzajú čas medzi čúčom a cigou a dávajú mu malú naťahovaciu motorku. Poďakujeme sa a na destkom ihrisku stretávame support team v podobe mojich rodičov s domácou pizzou, normálnymi sandálami a ďalšími drobnosťami, ktoré ako sme zistili by bolo lepšie mať so sebou. Okrem toho im balíme 5kg slackline (lano na chodenie), ktoré ako sme pochopili, naozaj nepotrebujeme.

Šiesty deň od štartu a po asi 340km opierame bicykel o zvodidlá na preplnenej bratislavskej hrádzi a tesne pred vstupom do veľkomesta ešte dávame očistu v Rusovciach. Stretávame kamošov a s mierne prekvapenými a nechápavými pohľadmi okoloidúcich vstupujeme do mesta. Pár návštev a pohodový večer u tety sa môže začať. Smejeme sa, že keď budeme mať najbližšie 2-týždňovú dofču, môžeme si dať takýto výlet BB-BA a späť s 2-dňovou pauzou v Bratislave. Ráno Janči dolaďuje brzdu a náš Rusty je opäť ticho – uvidíme ako dlho. Kamaráti Achmedík a Katka nás odprevádzajú na hranicu a s darovanou hruškou zo záhradky sa presúvame na Donauradweg.

Viac fotiek z tohto výletu je v google photos albume.

(druhá časť je tu)

2 komentáre pri “Rodinná tandemová bicyklovačka – prvá časť (Slovensko)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *