V Mexiku ako stopári

Campeche, západné pobrežie Yucatánu, halucinogénne Palenque v kopcoch a prechod pohoriami na vrchu pick-up-u

Po 50km prichádzame do Campeche – historické mesto s hradbami okolo celého centra a ako inak, peknou koloniálnou architektúrou. V strede je obrovský kostol, ktorý je hlavnou turistickou atrakciou (zvonku fajn no zvnútra nič moc).

Ubytovávame sa v jedinom hosteli v okolí a stretávame pankáčov z Francúzska (super pár, ktorý bol v tom istom hipisáckom kempe v Tulume). Sme na internete, okolo nôh sa nám moce malé mača a rušíme reklamáciu transakcie z pumpy (máme síce trošku dilemu, no benzín sme natankovali a bolo by od nás neférové nezaplatiť). Ráno sa prejdeme po centre, ktoré je veľmi fotogenické (množstvo malieb a sôch na ulici) a posielame balík na Slovensko plný kubánskych cigár (povolený počet 10, posielame 37… :D).

Z mesta odchádzame už pred siedmou a to viacmenej popri pobreží Karibského mora (tyrkysová voda, neupravené pláže a kopec odpadkov). Pauzu máme v Champoton, kde Janči objavuje nadstaviteľný predstavec na bicykel a tak mám Vianoce. Kým mi ho namontuje, ja sa vykecávam s Nemkou. Všetko doma predala a odišla žiť do Mexika so svojim priateľom, ktorého stretla pri cestovaní strednou Amerikou. Bývajú na dedine a z jej sna o veľkej rodine a inovatívnych plánoch sa vykľulo bývanie s ďalšími 9timi ľuďmi na dome, ktorí sa spolu skoro nerozprávajú a dedinčania nepodporujúci akékoľvek zmeny.

Po lacnom jedle a predraženom pive (ak to nie je napísané v menu, neobjednávať!) sa pohýňame ďalej. Asi po 10km vystrkujem palec a … zastavujeme veľký pick-up – náš prvý stop! Naložíme bicykle hore a užívame si vietor vo vlasoch. Asi po 15 minútach auto zastavuje, no našťastie nie preto, že sme na mieste, ale mamička si musí prehodiť ruku … áno, ideme z pôrodnice a ocko-vodič nemá také červené oči, lebo fičí na drogách, ale preto, že zapíjal svoju prvorodenú dcéru. A nie, nejde tak opatrne kvôli nám, ale kvôli svojim dvom pokladom vo vnútri. Každopádne, zbytok cesty sme natešení ešte viac, keďže prežívame tento moment s novopečenými rodičmi. Spíme v altánku na námestí (už sa to začína stávať zvykom) a okolo nás to naozaj žije – dedina má hody.

Zvoní alarm, no všade je tma … zase zmenili čas (to už je druhýkrát počas jedného mesiaca)! Náš inteligentný smartphone si síce sám posunul hodinky, no aby nás zobudil so svitaním, taký frajer nie je. Vyrážame bez raňajok, že však si niečo kúpime. Nasledujú kopce a úseky bez dedín. Mám zlú náladu, som nepríjemná, chýba mi cukor a dávam Jančimu ultimátum, že ma musí skoro nakŕmiť! Doklopeme sa na zatvorený obchod a konzumácia celej konzervy salka zo mňa zase robí poslušnú a milú ovečku (na bicykli človek naozaj spozná svoje telo – z čoho má energiu, na čo ako reaguje a ako sa správa, keď mu niečo chýba).

K obedu pripeká cez 40 stupňov celzia a tak zastavujeme v tieni zastávky. Kým Janči navštevuje záchod v blízkej reštike, ja stopujem veľký pick-up. Tentokrát sa vezieme dnu a to až 200km! Šofér je super týpek, ktorý nakupuje v Chiapas banány a tak si tento 800km výletík robí 2x do týždňa. Rozprávame sa o zvykoch, kultúre, jedle a kupuje mandarinky s chili – áno, sme v Mexiku, tu si aj ovocie spravia pikantným.

Vyhadzuje nás 30km pred Palenque a nasleduje šľapanie do kopca. Prostredie je krásne a uvedomujeme si, že tieto kopčeky sú nič oproti tomu, čo sa na nás usmieva z horizontu – obrovské pohoria tiahnutie sa pred nami až po jazero Atitlan. Tesne pred vstupom na ruiny nachádzame malé cabaňové mestečko v pralese (cabaňa je chajda so strechou z palmových listov, väčšinou bez vody a nie vždy s elektrinou). Pýtame sa na možnosť stanovania a za 30pesos dostávame miesto hneď vedľa „centra“ (tento fakt oľutujeme už prvú noc, keď sa až do tretej ráno prekrikujú dve hlasné hudby z barov okolo). Opäť stretávame Francúzov, spoznávame veľa nových ľudí a medzi nimi aj Beniho – cyklistu z Nemecka. Prišiel na 3 mesiace do strednej ameriky a v Tulume sa spoznal s dievčinou z Kanady, ktorá bicykluje celým kontinentom. Tá ho inšpirovala natoľko, že už skoro 2.5 mesiaca brázdi Mexiko, Belize i Guatemalu na dvoch kolesách. Iba so stanom, spacákom, jedným párom oblečenia a náhradným pasom (o všetko ostatné prišiel počas jednej noci v Belize) je určite jedným z najšťastnejších a najvyrovanejších cestovateľov, akých sme stretli. Pri mnohých 1.2l pivách za 35pesos (konečne normálna cena) sedíme až do polnoci.

Ráno sa tu trochu prechádzame. Je to zaujímavé miesto – v niektorých domoch akoby ľudia bývali vkuse, niektoré sa prenajímajú, inde sa stanuje a všetko je v ozajstnej džungli s viacúrovňovými stromami, lianami tiahnucimi sa z konárov a všetko to sprevádzajú strašidelné neznáme zvuky (vreštiace opice, kopec škriekajúceho vtáctva a nikdy neutíchajúci hmyz).

Stretávame chlapíka z minulej noci (samozrejme, že si nepamätáme meno) a pozýva nás na výlet k rieke. Najprv to vyzerá ako spontánna akcia kamarátov, no vykľuje sa z neho sprievodca. Našťastie sa pýtame na náklady dopredu a tak na nás nečaká nepríjemné prekvapenie.

Sme piati – my, sprievodca, Talianka Francesca a Francúzo-Mexičan Luis so svojim mačiatkom. Luis nám rozpráva svoj príbeh, ktorému je ťažko uveriť. Vyhral konkurz do reality show „Kráčajúci muž“ a jeho úlohou je prejsť napešo celé Mexiko (už má za sebou vyše 5000km a ešte ho čaká asi 800 do Cancunu). Nemá peniaze, iba 40kg (?) batožinu s technikou na natáčanie. Honorár+dom dostane až po splnení úlohy. Prešiel púšťami, pralesom, močiarmi … jedol hady, červíky, chrobáky … utekal zverom, spálil stan … Má množstvo neuveriteľných príbehov a ak je toto všetko pravda, čoskoro by sa mal dokument pod názvom Walking man vysielať na Discovery channel (mimochodom: kocúrika našiel asi pred 3týždňami medzi odpadkami a teraz tvoria cestovateľský pár).

Cesta colectivom je krásna – hore-dole, kopčeky, lúky, samá zeleň … neviem či sa mám tešiť či plakať, že o pár dní pôjdeme tadeto na bicykli. Náš sprievodca nám vysvetľuje históriu okolia a prečo je Palenque takým obľúbeným turistickým miestom – hubičky (no nie dubáky :)). Tie ich rastú na kravských lajnách a ich účinky si užívali už starí Májovia pri rituáloch a lovení zverov. Spôsoboujú halucinácie a ževraj zosilujú zmysly. V súčasnosti je to dobrý zárobok pre domácich, keďže väčšina turistov navštívi toto miesto aby sa „zhubičkovala“.

Ḱ rieke prichádzame asi po polhodine jazdy, no Francesca a Luis pokračujú ďalej na kúpalisko. Kým sprievodca naháňa colectivo, v ktorom si zabudol plavky, s Jančim objavujeme okolie – voda, pekné prostredie, nikde nikoho a opice húkajúce na celú džunglu.
Začína sa sranda … skáčeme asi z 5m vodopádu, potom z ďalšieho, plávame popod konáre, ideme naboso džunglou, mažeme sa bahnom, schneme na slnku, pripájame sa na druhú bystrinku, plávame oproti prúdu a nakoniec sa dostávame k veľkému vodopádu, kde si užívame skvelú masáž padajúcou vodou. Toto je naozaj jedno z najčarovnejších miest na zemi a celé iba pre nás!

Po výdatnom jedle v kempe Janči zisťuje, že nemáme telefón … asi sme spravili radosť niekomu v taxíku. Všetko je síce zálohované a bola tam iba mexická SIMka no sme bez GPSka.

Ráno pokecáme s Benim (dostaneme tipy na prechod pohoriami) a ideme na ruiny. Tie sú tu naozaj obrovské a pekne upravené. Pred každou stavbou sú popisky a dá sa liezť na mnoho pyramíd. Za všetky peniaze, ktoré máme pri sebe kupujeme maľbu na koži, ktorá je zmenšenou replikou panovníkovej hrobky. Keďže nám dochádza voda, slnko začína silnieť a 3 hodiny Májskej architektúry sú viac než dosť, ideme sa schladiť k blízkemu vodopádu v džungli.

Po obede kupujeme najlacneší telefón v meste a pri pivku sa zamýšlame nad zmyslom cestovania. Cítime sa nenaplnení a nie sme si istí, či toto je to, čo sme chceli. Sme iba pozorovatelia, ktorí sa presúvajú z miesta na miesto, nevytvárame hlbšie medziľudské vzťahy a neučíme sa nič nové … prichádzame k rozhodnutiu, že potrebujeme dovolenku (dlhší pobyt na jednom mieste) a teda, že sa na jazero Atitlan musíme presunúť čím skôr.

Ešte pred svitaním nabalíme veci a nasleduje 6 hodín šľapania do kopca. Prostredie je nádherné a síce máme kopec času na pozorovanie všetkých detailov (na najľahšom prevode sa pohybujeme ešte pomalšie ako chodec) je ťažké si to naozaj užívať. Oddychujeme pod veľkým stromom a neúspešne sa snažíme zastaviť nejaké auto. Asi po 20 minútach to vzdávame a zisťujeme, že naše bicykle sú plne naložené a pripravené na sťahovanie národov- položili sme ich do mraveniska!

Poobede dostáva Janči defekt (neprepichnuteľná podložka zas nepomohla) a počas opravy sa mi darí stopnúť malý nákladiak. Ten je vzadu upravený na prevoz kravičiek a tak sme doslova v sračkách :D. Šplháme neuveriteľné kopce a konečne si môžeme naplno vychutnať pohľad do údolia či na okolie. Vystupujeme v dedine a po asi 5 km šľapania do strmého svahu (v časovom preklade je to asi hodina) sa nám darí zastaviť ďaľšie auto. To nás zavezie do 40km vzdialenej dedinky, kde aj nocujeme.

Do nového dňa vyrážame s plánom prekročenia hranice a to ešte za svetla. Asi po 5minútach nám zastavuje veľké auto, ktoré, ako po chvíľke zisťujeme, je Šumacherom ciest a obiehame úplne všetko. Čerstvý ranný vzduch sa pri rýchlosti cez 100km/hod dostáva riadne pod kožu no s tým adrenalínom v krvi nám neostáva iné než sa smiať. Po pol hodine zastavujeme v meste na občerstvovačku (teplé ryžové mlieko – mňam), uväzujeme bicykle, obliekame bundy a pokračujeme v šialenej jazde pohorím :). Klíma sa úplne mení a vzduch začína voňať borovicami. Všade okolo nás sa teraz rozprestierajú ihličnaté lesy a vzduch je citeľne chladnejší. Konečnú máme tesne pred San Christobal – čo je veľkým lákadlom pre turistov, vďaka krásnej architektúre a umeleckému prostrediu.

Naše záujmy sú však ešte dosť ďaleko a tak sa vyberáme opačným smerom. Užívame si zjazd, ktorý sme si nemuseli vyšlapať a tesne pred začínajúcim stúpaním zastavujeme ďaľšie auto :) Pri nakladaní bicyklov na korbu sa prepadávam cez dno pick-up-u (čo je dosť vtipný moment) a trošku si vylepšujem nohu. Dezinfekcia a ošetrenie nasleduje až po vyložení v meste, kedže udržať seba a náklad hore je práca na plný úväzok.

Pauza na jedlo, hodinka šľapania a ďaľšie auto (naša taktika stopovania – ideme a keď vidíme v spätnom zrkadielku veľké auto iba vystrčíme ruku :) … žiadne straty času bez pohybu). Pick-up je najmenší, aký sme zatiaľ stopli a zaplnený veľkou hadicou v nákladnom priestore, ale my sme šikovní a naryjeme tam ešte bicykle aj so všetkou batožinou. Väzieme sa vo vnútri a vodič sa snaží v Jančim prebudiť vieru v Ježiša.

Posledných pár km pred hranicou ideme zase na dvoch kolesách. Platíme 25dolárov/osoba za opustenie krajiny a vyberáme sa voči posledným desiatim minútkam (ako nám povedala colníčka) cez neutrálnu pôdu… po hodine šľapania do kopca (!) sa pred nami konečne objaví veľký trh a teda hranica Guatemaly :)

> FOTKY <