Karičky a deti na ceste – zápisky

19. mája 2021 sme vyrazili na cestu hrdinov SNP – najdlhšiu turistickú trasu krížom cez Slovensko. Je to červená značka z Dukly až na Devín (my sme nakoniec niektoré časti vynechali a šli Dukla – Nízke Tatry-Prehyba a potom Devín – Banská Bystrica).

Keďže ísť s tromi detmi (Janko 6r., Kolomanko 4r. a Stanko 2r.) a odniesť všetku batožinu v batohoch by nebolo reálne, vyrobili sme si na to turistické vozíky.

Evka písala z cesty pravidelne zápisky na Facebook a Instagram) – tu sú pekne pokope s obrázkami, linkami na Strava aktivity a poporiadku :)

Ďalšie poznámky s mapou sa dajú prečítať aj na cestasnp.sk.


19.5. Odchod(y)

Dnes sme odišli z domu a začali našu malú veľkú cestu SNP…

Dnes odišla Ivka a Joe… Nie iba z domu, ale navždy 😥. Navždy však budú žiť v myšlienkach a srdciach tých, ktorí zažili ich úsmev a mali česť ich spoznať.

Mám slzy v očiach a zároveň si uvedomujem, aké je dôležité žiť pre prítomnosť… Lebo zajtrajšok nemusí prísť…

Žite naplno a buďte tu pre svojich blízkych 🖤


Dukla


19/20.5. Z Dukly

Prvá noc v stane… Deti spali na pána- teda na kozmonauta- celú dobu sme ich však ešte prikrývali našimi spacákmi.
Bola kosa… strašná.. v noci som doobliekala bundu
Je to tvrdé a bola som hore asi miliónkrát… Musím si zvyknúť
Vkuse som počúvala, či nepríde nejaké zviera.. neprišlo 🙂
Neskoro sme dorazili, neskoro sme večerali, hlavu som si 2 krát strašne do lietadla buchla 😉
Spíme pod lietadlom…
Balíme, chystáme sa..
Neprší, fučí a je zima…
Začiatok je dobrá zaťažkávacia skúška 💪

v stane v stane


20.5. Vyšná Pisaná

Dnes to bol masaker…

Po tom ako sme zabočili do lesa nás čakali úplne rozryté cesty od lesných traktorov a strašne veľa blata.

Dnes sme doslova brodili blato, občas prenášali cez popadané stromy, išli veľa do kopca, raz sme sa zľakli dažďa a rýchlo sa nepremokavo obliekli, raz sa pred dažďom schovali v autobusovej búdke a tretí krát nás zachránil les. Občas aj slniečko vykuklo…

Úplne sme podcenili jedlo na rýchle zakúsnutie a s našou hyper pomalou rýchlosťou a bezobchodových dedín, sme dnes žili na sušenom ovocí. Zistili sme, že náš super filter na vodu nefunguje a po hodine sme radi za 1l vody… našťastie vďaka Mišovi z @geosport_nemecka budeme mať o pár dní druhý.

Na večeru nás zachránili sušené polievky od susedov a zabudnuté jedlo od nášho kameramana.Ten si dal s nami prvé dva dni… Chceli sme vedieť, aký je to veľký rozdiel, keď to dáme z ruky my. No najväčší rozdiel je v tom, že on mal kapacitu točiť-najmä tie zaujímavé a pre nás netočiteľné momenty. Čiže ak chcete z toho vidieť film, podporte nás a pomôžte šíriť túto myšlienku ďalej 🙏❤️

Každopádne dneskajšok bol záhul a už sme v stane a ideme spať. Ťažko povedať, či nás má ešte aký terén prekvapiť. Zajtra by malo byť teplo, tak snáď v noci nevymrzneme veľmi . Dobrú noc 🏕️


21.5. Svidník

Dnes to bolo super!

Teda to je náš pocit aj napriek mnohým krízovým momentom.

V prvom rade sme však dnes ráno stretli prvých Snpčkárov 🤩… kým my sme len dojedali raňajky a behali v pyžamách (dobre nemáme pyžamá – takže v merino spodnej vrstve), tak si na náš super flek s prameňom dobehli traja vysmiati chlapíci – traja veteráni (SNP meno), rýchly ale veľmi príjemný pokec, spoločná fotka a dohoda, že na západnom Slovensku sa možno niekde pridajú. Boli z nás paf ale oni to idú za 14 dní a to by sme nedali ani sami bez detí… Takže, každý máme tú svoju šialenosť 😅

Večer aj ráno sme varili na ohni! Janči spravil suprovú trojnožku a vytasil pripravený drôt, retiazku a háčik- vidno, že bol skaut 😉!

Ja som oprala a Janči ma potom zvozil, že kde to zavesíme ..tak aby nepindal, obvešali sme jeho vozík 😂

Dneska to išlo väčšinou po ceste, po niekoľkých km sme museli prezuť sandále za tenisky, lebo nás fakt začali bolieť podošvy.

V dedine Kapišová je otvorená krčma a ja kupujem sľúbenú kofolu – deťom sme ju sľubovali už posledné 3 dediny… Janči na mňa nechápavo a smutne pozrel, že kde má pivo 😅 tak som sa vrátila a kúpila mu…

Kupujeme posledných 9 dedinských rožkov, syrové črievko, šunku a kyslé uhorky a super obed na svete! … ďalší Snpčkári, tentoraz aj s panákom

Pokračujeme… Krásna lúka… Vyzúvam sa a je to super! Úplne úžasné…

Prichádza les a blato, nechce sa mi obúvať, zabáram prsty do blata- Janči obchádza blato, ja idem rovno- s trochu horším gripom, ale nepremokavá a ľahko umyteľná… Je to super pocit!
Na lámaných skalách sa obúvam.

Spíme na super fleku, kde nas zobrala Natalia a Sergej počas našej bicyklovačky do Novej Sedlice.

Dnes bolo aj ťažko – deti vymýšľali, povadili sa za balík cukríkov (a my, že im spravíme radosť 🙈), nohy nás boleli, blato bolo…ALE, dnes bolo aj slnko a bol suprový deň plný krásnych výhľadov, dlhých rozhovorov s deťmi, ich pozorovaním a stretnutím s fajn ľuďmi❤️ dnes som mala na chvíľku pocit, že začínam chápať, prečo ľudia kráčajú.

Dnes to bolo niečo cez 12 km a spíme v lesoparku pred Svidníkom. Čaká nás fakt studená noc a fučia dve karimatky…no čo už, budeme v noci fúkať 😉 Dobrú noc 🏕️


Intímne o hovienkach… 💩

Proste to patrí k životu a napriek tomu, že celý les je jedno veľké wc pre zvieratká, nik si to ani nevšimne…

Keď to ale príde na človeka, ostáva po ňom papieriková spúšť… ALE DÁ SA TO AJ INAK!

Na obrázku sa s vami delím o moju rannú potrebu 🙈💩 … Fľaška s cucákom je ideálny prenosný bidet, strom na opretie pre väčšiu pohodu a lopatka- ktorá vám pomôže zakopať vaše „poklady“…

Ak si nestihnete vykopať jamku, Janči vám ukazuje ako sa zakopáva hovienko (keď Stanko zahlási, nieje čas kopať jamu 😅)

Snáď vás to motivuje, ako sa „to dá“ aj v prírode a bez stôp 😉💩


22.5. Čierna hora

Upršane, rozprávkovo a spoločensky

Asi sa zohrávame, lebo sa nám ráno darí „rýchlo“ zbaliť a vyrážame niečo po 10-tej. Vo Svidníku nás chytá dážď (dejavu z cyklovýletu) ale my ho prečkávame na káve s koláčom.

Potom vyrážame do kopcov… Jančiho odhad, že to dáme až do Makovice, kde je prameň je silno odvážny, ale veríme mu a vody máme tak pomenej.

Dostávame sa do úplne rozprávkového lesa, ktorý má po daždi úplne čarovnú atmosféru…zjavne si to myslia aj salamandry, ktoré tu majú zjavne stretko a vidíme ich postupne asi 5…

Deti sú úplne unesené zo slimáka ale Janči je taký zničený z mega kopca, že im iba odpovedá, že kým ten slimák nebude modrý nestojí. Keďže je tento les ale úplne čarovný, stojíme už o pár metrov pri modrom slimákovi…

Cestou dávame jednu pauzu aj so šlofíkom v prístreškoch, potom naberieme vodu z takej kaluže (vyzerá fakt čisto 😅) a potom končíme v rozprávkovej útulni na Čiernej Hore.

Chata je už zohriata od troch Prešovčanov, ktorí nám dnes v noci robia spoločnosť a časom sa pripája aj ďalší Janči, dokonca z Bystrice 🙂 Varíme efektívne špagety v sáčkovej slížikovej polievke a výsledok je nad naše očakávania… ešte sa aj podelíme 🙂

Dnes to bolo o brutálnych stúpaniach, o jednom pokakaní sa, veľa rozhovoroch, vymyslených pesničkách, daždi a fúkaní, ale najmä o krásnom prítomnom čase v prírode s deťmi…

Asi sa mi to začína páčiť 🙂 a asi si začínam myslieť, žeby sme to mohli dať až po Devín… uvidíme 😉



23.5. Kohútov

Keď je deň o vzostupoch a pádoch…a riešeniach a stretnutiach

443 m prevýšenie
4 hodiny šliapanie
13,5 km vzdialenosť

Po zistení, že fučia 3 zo 6 karimatiek robíme ráno dôležité rozhodnutie a organizujeme poslanie normálnych penových karimatiek z domu. Taktiež naše nadšenie z praktickosti nositeľných spacákov sa nestretlo s úspechom u našich detí a prehodnocujeme výbavu. Teda momentálne to vyzerá na jeden nový páperák a poslanie naspäť minimálne 2 nositeľných a jedného normálneho detského spacáku. Týmto síce eliminujeme váhu ale mega pridávame objem, takže uvidíme ako to nabalíme.

Ráno si užívame vymoženosti murovanej útulne a keď vidím, ako Janči drží Stanka na latríne, mám pocit, že je tam zaseknutý po pupok 😅

Dnes sme veľa stúpali-strašné-prestrašné stúpania…do toho mega úzke naklonené klesanie z Makovice a puklina na kolese… Chvíľku si fakt myslíme, že to v nedeľu nevyriešime a organizujeme odvoz do Zborova.

Pod kopcom však stretávame Jančiho-miestneho turistu, ktorý po zistení, čo sa nám stalo, zburcuje všetkých kamošov. Cestou ešte opekáme jeho slaninku, ktorú aj zjeme (tvrdí, že nechce) a dole v dedine nás už čaká Dávid, ktorý berie Jančiho do dielne a ja idem s deťmi k nim domov. Tam mi Janka robí kávu a deti sú unesené z elektrického malého autíčka.

Chlapi sa vracajú so zvareným vozíkom (škoda, že si Janči nevšimol, že mám puklinu aj na druhom kolese) Kým od nich odídeme, máme v sebe toľko panákov, že som rada, že nevidím vysielač dvojmo.

Ešte dáme mega výšľap a nakoniec to ukončujeme v strede lesa, lebo ďalej už nevládzeme…trochu mi lepí, ale David tvrdil, že tu nemajú medvede… Mne sa zdalo, že som dnes jedného videla 🙈 možno to bol ale nejaký opilec, ktorý sa stratil v lese a už sme ho nestretli…nejak mi nedošlo sa nad tým zamyslieť v konkrétnom momente, keď som sa mohla lepšie zahladieť. Všetko šuští a vietor hučí a ja mám celú noc na zmotávanie svojej fantázie…čo viem určite, dnes v noci necikám 😂



24.5. Zborov

Zišli sme z červenej, prepískli sily a skončili

Pekne poporiadku…

Naša noc v lese bola na moje veľké počudovanie najlepšia zo všetkých…spanie na listoch odfiltrovalo nízke nočné teploty a konečne mi nebola zima. Stanko síce dosť plakal a nevieme prečo (my máme pocit, žeby dieťa nemalo byť mega studené v noci, ale keď prikrývame Stanka, má strašné nervy a ukľudní sa, keď „primrzne“a schladí sa… 🤷

Deň ubieha pekne, kopce samozrejme sú, blato je v pohode čiže zabárame sa len čiastočne (naša ryska, čo je blato sa hodne posunula 😂) …

Na ceste stretávame divadelníka Miška, ktorý ide opačným smerom a má posledné dni. Príjemných 15 minút ukončujeme tým, že nás natáča kamerou, aby sme mali aj spoločné zábery všetci piati 🙏 (absolútne nie sme schopní nabiehať dopredu a štelovať kameru na statív). Mimochodom, včera spal v penzióne a vonia… Ja radšej ani nezdvíham ruky, lebo je fakt, že sme už v štádiu recyklácie oblečenia a s minimom vody, je to masaker 🥴

Janči nám ráno povedal, že to nebude taký hardcore – 12km so 400 metrovým prevýšením… Sú z toho nekonečné kopce, strmáky také, že sa môžem rukami zapierať o svah, dochádza nám jedlo a tešíme sa, že v Andrejovej doplníme zásoby… Andrejová nemá krčmu ani obchod 🙈 … klesá mi cukor, som hladná a zúfalá z predstavy, že k jedlu to je niekoľko hodín.

Vychádzame na lúku, kde si dávame pauzu pod stromom a tlačíme čisté tuniakové konzervy a rybičky so zbytkom tyčiniek. Deti sa šťastne hádžu do vysokej trávy a mne je jasné, že sa musíme večer riadne pozrieť od kliešťov.

S mega mastným a divným pocitom v ústach, ale plní energie pokračujeme nad Zborov, tam odbáčame z červenej a ideme pozrieť vychýrený hrad, ktorý tu nadšenci opravujú už cez 10 rokov. Hrad určite stojí za to a na 100% ho navštívte, keď tu budete! Naša energia je však už dosť na dne.

V Zborove navštevujeme kamarátov, kúpeme sa, perieme, Miška sa o nás stará ako v bavlnke, jeme varené jedlo, Janči s Vladom a so zváračom spevňujú vozíky, deti sú vytešené a tancujú s babami na nejakú hru.

Dali sme 17,9km s prevýšením 450m… Po piatich dňoch sme fakt na pokraji našich síl a čaká nás brutálny výstup na Maguru.

Dávame si deň pauzu 😉 @ Zborov, Prešovský, Slovakia



Keď sa ľudia boja viac medveďa ako kliešťa

Strach z veľkej šelmy pred strachom z malej skoro neviditeľnej potvory mi pripomína súčasnú situáciu s kovidom.
Ľudia si mysleli, že ak niečo zastaví spoločnosť alebo rozhádže ekonomiku, tak to bude vojna, zbrane alebo niečo hmatateľné…nakoniec to bol malinký vírus, ktorý zmenil životy toľkým ľuďom…
Na tomto výlete nie sme striktní na každodenné umývanie zubov či čisté oblečenie. Čo je ale úplná povinnosť, je skontrolovať si kliešte. Toto malé zvieratko vie tak zmeniť váš život, že si to ani neviete predstaviť- boreliózou či encefalitídou. Napriek tomu sa dá byť opatrný- každý deň sa prezrieť (my sme si zatiaľ našli 3 kliešťov.)
Prvú noc na našej ceste SNP som v stane pod lietadlom plakala…lebo vyhasol život jednej úžasnej usmievavej mladej mamičky Ivky- ktorá podľahla svojmu ročnému boju s kliešťovou encefalitídou.
Práve vďaka Ivke sme si naštudovali, aká vie byť táto malá potvora nebezpečná a dali sme sa všetci zaočkovať proti kliešťovej encefalitíde. Rok Ivkinho boja som silno prežívala s ňou a strašne ma mrzí, že ho nevybojovala. 😢
Milí kamaráti, proti kliešťovej encefalitíde sa dá očkovať! Dokopy to stojí asi 100€ na osobu, ale ževraj už 50% a viac prepláca poisťovňa. Ak chodíte do prírody, zvážte očkovanie, prosím. 🙏
Ivka odišla, ale možno jej prípad zachráni niekoho iného, kto sa dá očkovať. A ja nebudem musieť plakať za ďalší vyhasnutý život.
Ivka zbohom… Jergi, Maťko, Jurko, úprimnú sústrasť a držte sa! ❤️


25.5. Civilizácia, oddych a nervy

Ráno sa presúvame do miestneho penziónu, kde ideálne plánujeme iba oddychovať a regenerovať.

Deti sú unesené z výklopnej tatrovky a potom je od nich ešte chvíľku pokoj, kým pozerajú sľúbenú rozprávku.

Keďže sme nestihli miestnu vývarovňu, končíme s pizzou a kofolou. To nieje vôbec zlá kombinácia, len má príliš veľa energie v deň, kedy chceme od detí aby oddychovali a šetrili ju na zajtrajší mega výstup…

Naivita so šetrením energie pokračuje pri naivite, že peniažky od starkej si ušetria a nevykúpia všetky blbosti v obchode…

Berieme ich aj na prechádzku, lebo ich zvukový level prekračuje všetky normy a dúfame, že ich trochu unavíme. Kolomanko od začiatku zúfa, že je to do obchodu ďaleko a my sa mu snažíme vysvetliť, že už sme dali 50km a toto je nič… neúspešne – zúfanie pokračuje až kým všetci nedostanú nanuky…

Po nákupe, vytočení sa nad vymýšľaním a bitím sa navzájom, sa chvíľku ukludňujú pri kreslení a volaní so starkou (počkať, nie neukľudňujú 🤯)

Ideme dole do baru, kde je majiteľka nadšená, že Janči je na materskej a rozhodol sa s nami takto stráviť čas a majiteľ, ktorý to ani za živý svet nevie pochopiť. Ináč je ale veľmi zlatý a nápomocný 😉

Najväčšou udalosťou dňa je určite stretnutie s SNP-čkárom Palinom, ktorý je …. A teraz sa podržte HASIČ!!! Človek by povedal, že taký sympaťák bude priťahovať záujem ženského obyvateľstva ale u nás si získal všetkých chlapov-aj veľkého Jančiho…síce sa o nás nič nedozvedel, ale my vieme všetky hasičské podrobnosti 😂

Večer ešte prichádza Miška a baby s naším support balíčkom z domu a s obyčajnými karimatkami, novým spacákom a filtrom na vodu. Naspäť posielame skoro rovnaký objem vecí- našťastie…

Večer na izbe dobieha všetok dnešný cukor a je to čistá zúfalosť 🙈 Keď to zhrnieme, jediným pozitívom bolo to, že si nohy oddýchli- psychicky to bol 10x väčší zaberák, ako na ceste.

Za oknom už pol dňa prší a zajtra nás čaká zatiaľ najhoršie stúpanie na ceste. Janči tvrdil, že bude pekne a nebudeme potrebovať nepremokavé ponožky…idem snívať o tom, že tam nebude blato 😉

Mimochodom spím na zemi s deťmi a vedľa mňa je prázdna posteľ…asi mi už hrabe 😂🤪



26.5. Čerešňa

Brutal makačka a deň pádov

Celkovo 84km, dnes 15,3km, 700m prevýšenie

Deň začínam dolámaná, lebo hoci sme v penzióne spím na karimatke-to by bolo ok, keby sa mi tam nevtreli aj všetci potomkovia a ja som sa nemohla ani otočiť… ešte, že dve postele boli prázdne 🙈

Náš plán vyrážať o deviatej nabúrava vymýšľanie, že ako upevníme penové karimatky. Tie pôvodné začali fučať a hoci sú menšie a spratnejšie -keď sú prázdne, stoja za … nič

Lúčime sa so super milými majiteľmi penziónu Jana (to keď pôjdete pozrieť ten hrad, čo sme vám ho už odporučili, odporúčame aj toto ubytko 😉). Nakúpime a vyberáme sa opustiť dedinu.

Mne pri jedinom obrubníku nedôjde, že Stanko tam už nieje tak zafixovaný, ako iba v nosiči a on tiež nemá potrebu sa pridržiavať. Padá…na hlavu a štrk a aj si ju rozbije. Dezinfikujeme to, samozrejme, že nervy máme na pokraji… mňa to riadne mrzí a ako sa potom ukáže aj malého Janíčka. Keď je už po najhoršom všimnem si, že plače opodiaľ…na otázku, čo sa stalo mi povedal, že on má Stanka aj Kolka rád a nechce, aby sa im niečo stalo ❤️

Prerábame usporiadanie karimatiek a pokračujeme už na Maguru. Začiatok je fajm ale je nám jasné, že to také ľahké nebude. Prichádza blato, krkaháje, Stanko opäť padá dole, teraz ale iba do mäkkého- do blata, takže ho prezliekame. Cesta je taká zúfalá, že si občasne musíme tlačiť vozíky, padáme na blate a nie sme schopní ísť ďalej…chlapci si to musia odkráčať celé samé…napodiv, chalani sa hrajú s papekmi a cesta im dosť dobre ubieha….hore sme asi po 4 hodinách…

Tam je nulový výhľad, kosa, ale majú aspoň altánok. Cesta dole je zdĺhavá, lebo Stanko kráča a je fascinovaný papekmi. Naberáme vodu a úplne ľahko ju filtrujeme v novom filtri.

Spíme na Čerešni nad Bardejovskými kúpeľmi. Je tu prístrešok a aj húpačka… ideálne miesto dopĺňame cestovinami a keď píšem tieto riadky, krížia sa mi oči od únavy…

Karimatky sú strašne tvrdé ale nefučia a nevrzgajú…to si budem večer pripomínať, keď ma bude všetko bolieť 😉.

Dobrú noc 🌃

PS:dnes ma v jednej časti začal dosť bolieť nejaký úpon na nohe… uvidíme či to cez noc prejde…




27.5. Bardejov

Veľa malých krokov, roztrhnutá topánka a „celebrity“ v Bardejove 😉

Deň na Čerešni začína úžasne… Janči ako zvyčajne vstáva prvý, robí oheň, varí raňajky a my štyria sa ešte túlime v stane a pomaly preberáme k životu. Keď sa konečne všetci vytrepeme zo stanu, čaká nás teplá ovsená kaša s brusnicami a čaj – toto na Jančim milujem ❤️ (aj keď, asi nemá na výber, lebo ja veľmi skoré vstávanie nedávam)

Dolamaní sme riadne ale je ťažké určiť, či zato môžu nové karimatky alebo včerajší výstup na Maguru.

Dole z Čerešni idú deti samé, rozprávajú sa, pomáhajú si a fakt sú samostatní. Túto idylku trochu nabúrava fakt, že zisťujeme, že nám chýba deka, s ktorou sa deti hrali na Čerešni. Vybieham hore a do 15 minút sa pripájam s tromi zabudnutými vecami 🤪

Pri vstupe do Bardejovských kúpeľov ja zažívam úplnú nirvánu z pohodového rána a na Jančiho dolieha fakt, že nás toto čaká ešte 2 a pol mesiaca… Kupujeme kávu a nanuky a pýtame sa detí, čo sa im najviac páčilo… Človek by čakal hasiča Palina alebo niečo podobné a oni suverénne pobedia, že táto pauza a nanuk…

Zatiaľ, čo my sme chceli deťom touto cestou ukázať aké je Slovensko a život-oni nám ukazujú, že čo riešime s tým, čo bolo a bude, keď majú teraz v ruke nanuk!… A majú pravdu! S Jančim sa nad tým zasmejeme a prestávame riešiť, koľko nás toho čaká. Teraz sme v kúpeľoch, užívame si lokálnu pohodu, dávame si menu a pokračujeme na výhliadku.

Tam zisťujeme, že Janko má roztrhnutú topánku a tak riešim reklamáciu cez telefón, kde sa snažím e-shopu vysvetliť, že sme na túre a nemôžme ostať bez topánok. Ich riešenie po dvoch hodinách- pošlite nám topánky nech si ich pozrie náš znalec. Návrh riešenia nulový a ja sa zamýšľam, či som ja nezrozumiteľná alebo len oni úplne nechapaví.

Objednávam nové topánky, lepíme Janíčkove a dúfame, že dôjdeme aspoň do zásielkovne, kde sme si ich dali poslať.

Okrem toho ma dobehli aj komunitné projekty, ktoré sme riešili pred odchodom a zisťujem, že nie sú až tak ukončené, ako som si myslela.

V Bardejove na námestí sa dávame do reči s Deniskou, Miškom a ich detičkami. Práve Deni deň predtým videla naše video- to už aké sme celebrity 🙈. Spíme u nich a je to úplne top zážitok! @ Bardejov




28.5. Hervartov

Človečina na ceste

Dneskajšok sa začal o 00:00…niekedy o tejto dobe bola už fľaša fakt silnej domácej v svojej spodnej polovici, všetky deti šťastne spali po skvelom pohraní sa s hračkami svojich nových kamošov Jurka a Aničky, oprané veci sa už točili v sušičke a my v neskutočne skvelej spoločnosti Denisky a Miška preberáme X-tú tému a večer sa ani nechýli ku koncu.

Nevedeli sme do čoho na tomto výlete ideme, ale čo nám bolo jasné, že sa nebudeme vyhýbať ľuďom a už vôbec neodmietne možnosť stráviť s niekým večer.

Určite sa vám stalo, že vám niekto sadol ako r.ť na šerbel. To sú tie momenty, kedy aj pri cudzom človeku máte pocit, že sa poznáte roky a viete kecať celé hodiny. Je to ten pocit, kedy viete, že daná spoločnosť obohacuje vás a vy obohacuje ju ❤️

Asi vás neprekvapí, že našich hostiteľov opúšťame ďalší deň na obed- nie, nie kvôli opici. Proste toho bolo stále tak veľa na zdieľanie. Lúčime sa s vierou, že toto nie je jednorázové stretnutie. Ďakujeme!

Bardejov opúšťame výšľapom do sedla, kde mám na svojej rikši dve spiace deti a cestou sa rozprávame s okoloidúcimi. Na vrchole nás zastaví ujo vodár, ktorý nám svojou rýdzovýchodniarčinou tak spraví deň, že Jančimu ešte 5 minút rozprávam, ako zbožňujem ľudí na východnom Slovensku.

Na lavičke s neskutočným výhľadom pod dedinkou Mihaľov nám dochádza, že máme za sebou prvých 100km! Neverím! Človek dokáže tak veľa prejsť na pešo – chce to len trpezlivosť a odhodlanie.Kopec malých krôčikov našich chlapcov dosiahlo vzdialenosť, ktorú sme si ani nedokázali predstaviť.

Zbytok dňa mám mega úsmev na tvári. Vidíme slepúcha, krásne scenérie, dostávame kopec povzbudivých správ od známych i neznámych ľudí, pribrzďujú autá aby pozdravili. Opäť sa veľa rozprávame, ja si spievam a som vďačná, že sme sa odhodlali na túto cestu.

Ale zas buďme úprimní, to že večer prevláda spomienkový optimizmus nevylučuje, že chlapci vymýšľajú, vrieskajú, bijú sa a neposlúchajú a nám už občas dochádzajú nervy… Proste taký správny rodičovský balans aj s tým dobrým aj s tým zlým.

Spíme pri zarastenom futbalovom ihrisku v Hervartove. V tejto dedine je krásny UNESCOm chránený drevený kostolík. Zajtra nás čaká Žobrák a mrholenie




29.5. Čergov

Kríza, zima a riadne do kopca

15,5 km
829 m prevýšenie
Skoro 5 hodín čistého času v pohybe

Noc na ihrisku je pre mňa veľmi trhaná, lebo mám každú chvíľku pocit, že okolo stanu niečo chodí a bola som veľa hore. Ráno sa fakt skoro budíme a po výdatných super raňajkách sme už 8:15 na ceste.

Ešte raz si pozeráme miestnu architektúru v Hervartove, ktorá je okrem dreveného kostolíka charakteristická aj tradičnými pivničkami.

Začiatok na Žobrák je tak hrozný, že chlapci musia ísť po svojich. Po pár 100 metroch sa cesta zlepšuje, Stanko zaspáva a my pomaly postupujeme k vrcholu. Kopec je občas taký strmý, že mám pocit, že som na súťaži v ťahaní kamiónov.

Na Žobráku stretávame SNPčkára Ferdinanda- starého pánka, ktorý ide túto cestu so svojím psíkom Mikym. Hoci je Miky celkom zlatý, naše deti nezvyknuté na nového psíka, chytajú celkom stresy.

Pokračujeme na ďalšie sedlá tentokrát so spiacim Kolomankom na vozíčku a buď metre strácame, lebo klesáme, alebo naberáme, keď opäť stúpame… Strašný brutál. Výhodou dňa je fakt, že hoci je vlhko a zima, dážď nás celý deň obchádza a stihne nás iba pár kvapiek.

Tým, že chlad sa zarýva až do kosti a je to dnes fakt strašná makačka, plus extra batožina v podobe nejakého dieťaťa, ktoré v tom momente šlofíkuje na mojom vozíku… ma lomia.

Mám krízu…nie takú na odchod ale takú, že sa chcem schúliť s teplým čajom do klbka v mojej posteli. Čakám, či príde nejaký väčší príval zúfalých myšlienok, aké nemám silu ani na to.

Čakám na chlapcov a zahlaďujem sa na blízky stromček… normálne má bábätkovské konáriky a lístky, ktoré majú jemné chĺpky. Asi nič výnimočné, ale ja som si to nikdy neuvedomila.

Dnes to ťaháme až na chatu Čergov…teda posledných 10 minút utekáme s chlapcami na vozíčkoch a cítime sa ako ozajstní rikšiari.

Za dneskajšok si doprajeme izbu, posteľ v chate, polievku a halušky. Dokonca pozeráme hokej…teda ja štopkám roztrhané veci a teším sa na spánok.

Zajtra má celý deň pršať 🙈🌧️ môžte prosím niekto vysvetliť počasiu, že už je pokročilá jar. Ďakujeme 😉




30.5. Terňa

Zlé odhady a úvaha nad neúspechom

Noc na Čergove bola studená, keďže im vypadlo kúrenie a v izbe sme mali 15 stupňov. Taktiež sme však mali hrubé periny a teda sme sa dobre vyspali.

Vonku prší a my sa vôbec neponáhľame- ujo nám povedal, že do Terne je to pohodová jedna hodinka a ešte dole kopcom… Chlapci pozerajú rozprávku na telke a ja s Jančim dopisujem všetky novinky.

Taktiež opäť spamujem s naším startlabom a chytám stresy, že to nedáme.

Vonku stretávame Vlada – chalana, ktorý nám zváral vozíky a miesto odchodu s ním dávame ešte kofču.

Cestou dole (a hore) cez hrozne zahádzanú cestičku kilometre odbúdajú fakt pomaly. Keď po hodine prichádzame k značke, že Terňa 1:40 tak nám dochádza, že ujov odhad bol dosť mimo a náš oddychový deň až taký oddychový nebude.

Ja v kuse kontrolujem net, či nám pribudli nejaké príspevky… A potom mi konečne dochádza, že som odveci. S Jančim sa rozprávame, že čo to pre nás znamená, keď to nevyzbierame… Je to také vlastné nabúranie ega, že náš projekt nezaujal natoľko ľudí, že by ho chceli podporiť ale zároveň je to skvelá spätná väzba a predsa o tom celý štartovač je.

Hoci všade tvrdím, že táto cesta je o nás ako rodine, práve kvôli štartovaču mám pocit, že som nás začala silou mocou predávať… Komu a prečo?

Je fakt, že keď už niečo s Jančim robíme, snažíme sa to urobiť, čo najlepšie… A keď nevyjde niečo s čím sme „počítali“ s dali do toho kopec času, sme sklamaní… Na druhú stranu nám toho v živote tak veľa nevyšlo a nakoniec to vždy nejak dopadlo, že až sa čudujem ako má to celé zobralo.

Dávam si záväzok, že cez deň telefónom iba fotím a otvorím ho, len keď spíšem report. Vaše povzbudivé slová sú také dôležité a naozaj potešia, ale zároveň mám pocit, že táto cesta má byť pre mňa lekciou vlastného uznania, bez externých pochvál…a bude to ťažké, lebo mňa fakt poteší, keď sa vám naše zážitky páčia…a dáte nám like.

Deň je dlhý ale nakoniec dávame v Terni obrovskú pizzu a spíme vo Finticiach u kamarátkinych rodičov… Zajtra dúfame, že vyzdvihneme topánky…Hanková lepiaca páska na jeho roztrhnutých je už na pokraji životnosti 😅




31.5. Malý šariš

„Oddychový“ deň, veľa brodenia a posteľ a sprcha.

17,5 km
300 m

Ráno vstávame s domácimi o 6:00. Vďaka tomuto aspektu fakt skoro vyrážame a ževraj nás dnes čaká pohodový deň iba s pár stúpaniami.

Za dedinou sa začína blato, čo je zaujímavé, lebo nás dážď tak obchádzal, že si neuvedomujeme koľko pršalo.

Blato vyzerá, že nás vcucne minimálne po členky a teda vyberáme najlepšiu a najpraktickejšiu obuv – žiadnu 😉👣

Zo začiatku je to sranda, ale už keď brodíme asi šieste blato, kde často západnú aj vozíky, je to strašné spomaľovanie.

Prichádzame k prvému brodu a tešíme sa, že si umyjeme nohy. Druhý brod, oveľa hlbší a akčnejší natáčame a je to celkom sranda. Ale keď nás cesta vráti naspäť cez žihľavu (stále bosých) a opäť nás čaká zatiaľ najhorší brod, to už sme vytočení-toto totiž nieje normálna cesta SNP- tá ide priamo lúkou povyše. To nejaký veľkostatkár obohnal lúku plotom a veď pár km navyše pri tak dlhej ceste si nikto ani nevšimne. No všimne! Nám ten 1,5 km brodenia cez riečku, blato a chraštie trvá hodinu a sme úplne zničení.

Mňa doráža informácia, že topánky, ktoré mali byť poslané vo štvrtok boli poslané dnes a teda naše ponáhľanie sa do Šariša je úplne zbytočné a ešte sa budeme musieť vracať 🤬

Vypínam telefón a skúšam sa sústrediť na prírodu. Na rôznorodý štebot vtákov, poohýnané stromy a deti. V lese pri náučnej tabuli dávame šlofíka a dojedáme všetky záchranné sladkosti, čo máme.

Za Kanašom nás čaká asfaltka a kopec s takou premávkou a žiadnou krajnicou, že s Jančim vynervovaní zhodnocujeme, že toto bol zatiaľ najhorší úsek cesty (som fakt rada, že vieme deti naložiť na vozík a mať ich bezpečne na mieste)

Vo Veľkom Šariši robím taký nákup, že Janči pozerá, či mi hrabe 😂 no hold, hladný človek by nemal nakupovať.

Na námestí nás chytá dážď a prihovárajú sa nám ľudia, že nás poznajú- fakt milé. Dokonca si dohodneme zajtrajšie vyzdvihnutie topánok a prinesenie na cestu 🤩

Posledný kopec do Malého Šariša je kľudnejší. Dokonca nám pribrzďuje chalan z Prešova, či niečo nepotrebujeme.

Dnes sme od vás dostali taký príval správ a pozitívnej energie, plus pohostenie u Alžbet-večera, sprcha a posteľ, že dneskajšok bol vlastne SUPER.😉 ĎAKUJEME 🙏 @ Maly Saris




1.6. Deň detí… deň našich 3 šintrov

Tento rok naše deti nečaká žiadna oslava či súťaže na nejakej akcii… nečakajú ich čokoládky ani iné darčeky…

Tento rok majú od nás prírodu, voľnosť, spanie v stane a veľa kráčania… myslím, že s týmto prístupom veľa ľudí nesúhlasí a dokonca si môžu myslieť, že deti týrame 🙈

Čo však vidíme my ja neskutočná radosť z každého momentu, objavovanie krajiny okolo seba, dlhočizné rozhovory, túlenie sa v jednom spacáku a bytie tu jeden pre druhého.

Keby sme boli doma Janíčko by žobral tablet a ostatní rozprávky… A myslela som si, že budú frflať dlhšie, že sme im zobrali tieto vymoženosti…a oni sú proste dokonalé deti a našli si radosti svojím spôsobom v prírode…

Teraz sa tešíme z malého detského ihriska pri jazierku a chlebu s paštékou.

Moje dnešné úvahy sú o tom, čo dieťa potrebuje k šťastiu…a teraz zisťujem že iba voľnosť, rodičovskú blízkosť (ale nie kontrolu ale dôveru) a prírodu- tá totiž ponúka hračky, kulisy a aj samotné hry.

Krásny deň detí všetkým deťom prajeme! A rodičia, možno im miesto tohtoročnej čokoládky darujte svoj čas a zoberte ich do lesa ❤️🌳🌲




1.6. Lubovec

Arogancia ľudskej rasy, radosť z bytia a úvaha nad zmiešaným lesom

17,2km, 340m prevýšenie

Z Malého Šariša odchádzame voňaví, najedení a spokojní. Pohostinnosť od @alzbet.akel.rusnak bolo presne to, čo človek potrebuje, keď vonku hlásia výstrahy pred prízemným mrazom.

Ešte v Šariši sa s nami dávajú do reči lokálni ujovia a keď odmietame kávu, tak nás nabaľujú aspoň cukríkmi a keksíkmi.

Už za dedinou sa na poliach začína ozývať streľba. Opakuje sa tak často, že usudzujeme, že bude blízko streľnica. Ja sa cítim fakt nepríjemne a Janíčkovi nakazujem, nech ide za mnou. Je mi jasné, že šanca, že by letela niekde guľka, je malá, ale aj tak. Neviem si ani len predstaviť ten strach rodičov v krajinách, kde je vojna, keď nevedia, či nejaká guľka nechytí ich alebo ich deti.

Zamýšľam sa aj nad tým, že aj na Slovensku niekto zažíva vojnu – sú to zvieratá, na ktorých číha na každej lúčke posed. Už viac krát sme v lese počuli streľbu. Na náučnej tabuli nad Kanašom sa písalo niečo v zmysle, že človek je nad zvieratami nie preto, že ich vie zabiť ale preto, že vie s nimi súcitiť.

Ľudia, ktorí dajú streľnicu do lesa, však úplne ignorujú zvieratá. Tesne pri streľnici je hluk tak strašný a počujeme ho ešte asi hodinu, lebo sa ozýva lesom…do toho hukot motorových píl a kosačiek a smetisko pre Prešov. Smeti výfúkané na okraji cesty, s opakujúcim sa hukotom zo strieľania vo mne vyvoláva hanbu za nás ľudí, za ignoráciu s akou pristupujeme k prírode a akú neúctu máme voči zvieratám.

Neskôr ma však poteší náučný chodník lesníckej školy, ktorý nás odkláňa od cesty a kde naše deti vystrájajú a tešia sa z bytia. Teším sa s nimi a som šťastná, že sme sa rozhodli obetovať vlastný komfort za tento spoločný čas.

Deň je dlhý a medzi Cemjatou a Radošovcami je nádherný zmiešaný les. Stromy rôznych druhov sa tam doslova objímajú a žijú v symbióze so zvieratami. Prajem si aby takto fungovalobaj ľudstvo…bez predsudkov, pestro, vzájomne a jeden pre druhého.

V Radošovciach stretávame Ďuriho, ktorý nám priniesol topánky. Ide sa s nami prejsť a ochotne berie vozík až na kopec (verili by ste, že sme sa spoznali len včera?) Ďakujeme za všetko!

Dnes opäť kempujeme, tak snáď nebude zima🙂




2.6. Malá Lodina

Ranná pohoda, celková únava a opätovné opustenie červenej značky.

15 km, 200 m stúpanie

Nad ránom sú vonku a teda aj v stane 4 stupne a my sa tešíme, že nás ráno vyháňa zo stanu slnko a teplo. Tým, že sme za dedinou a na nikoho nie sme viazaní, riadne sa lemríme. Potom už Janči stratil nervy, že nikdy neodídeme a tak sa začíname pohýnať (asi o pol jedenástej 😅).

Keďže mi oznamuje, že to bude pohodový deň, zaváňa to prúserom 😂. Ten začína asi po 10tich minútach, keď sa široká cesta mení na úzky chodníček s množstvom žihľavy (to mám zato, že som si povedala, že dnes mi stačia šaty).

Pokračuje to takými strmákmi, že ma musí Janči tlačiť, ináč by ma vozíček vrátil naspäť…samozrejme nechýbajú popadané stromy a blato- ale Jančimu treba uznať, že toho dnes nebolo až tak veľa, takže to bolo asi v pohode 🤪

Počas dňa dávame viac páuz… cítime, že sme unavení. Dnes sú to presne 2 týždne, čo sme vyrazili na túto našu cestu a zatiaľ sme mali iba jeden deň oddychu. V rámci obednej pauzy si rozkladáme piknikovú deku na kraji lesa. Pozerám na nebo cez množstvo krásnych zelených listov a s Jančim zhodnocujeme, že máme asi lepší život než 99% planéty.

Žijeme svoj sen, vďaka tomu, že sme v pohybe, máme dennú aktivitu, spoznávame skvelých ľudí a najmä si užívame čas s našimi deťmi.

Kolomanko má dneska riadny šlofík na vozíčku. Stanko má malú dierku na tepláčkoch a tak si sama pre seba vravím, že ich treba dnes zašiť.

V Kysak Brezie sa odpájame z červenej a vyberáme sa do Malej Lodiny. Ide o 5 km zachádzku avšak práve na tomto mieste môžeme vďaka Zsuzsi a jej rodinke stráviť deň voľna…a to je ponuka za ktorou sa oplatí dokráčať. Po prvej polhodine je nám jasné, že by sa sem oplatilo dokráčať aj kvôli jednej noci.

Stanko je ináč úplne ukážkové dieťa a z malej obednej dieročky je už taká diera ako hrom!

Ľudko nám ukazuje svoju dielničku v ktorej vyraba výrobky z rôznej rohoviny, zahrá nám na gajdách a rôznych rohoch a trúbach, snažím sa plieskať bičom a proste je to návšteva plná skvelých objavov a domácej pálenky 😉

Teraz uspávame deti a dúfame, že bude večer v tejto skvelej spoločnosti skoro pokračovať (snáď nezaspíme) a už teraz sa veľmi tešíme na deň oddychu.🙂




3.6.

A tak som vám večer chcela iba rýchle vtipné momenty zozdielať a dala som to na zlý účet 🤣… To tak , keď človek drží v jednej ruke telefón, v druhej pohárik a ešte sa pritom snaží byť spoločenský 🙈
…. Tak vám to sem zozdieľam ešte raz 😉
V prvom rade som sa odvážila sa odvážiť… veď keď už človek 2 týždne kráča, tak už sa aj cíti, žeby sa tá postava začala formovať…
Váha ukazuje rovnakú váhu ako pri odchode?!
Čiže vysvetlenia sú len dve… buď zlé váži váha, alebo mi pribudli svaly, ktoré sú ťažšie 🤣
Druhá vec je naša perepúť s topánkami…Jediné funkčné boli tie Kolomankove. Tak že by im ľúto nebolo, že sú veľmi zachovalé, Janíčko ich prešiel ručnou kosačkou… 🤯 … A tak som šila- ževraj som mala vyšiť čičmanského vtáčika ale zvládla som iba stromček…
A už spolu sedíme, kecáme, pijeme a je nám dobre… Zajtra doplním ďalšie postrehy dnešného dňa – je ich veľa 😉.




Pohostinnosť na cestách

Prvýkrát sme sa s ozajstnou pohostinnosťou stretli počas našej svadobnej cesty po Amerických kontinentoch. Už vtedy sme boli očarení a neskutočne vďační, že do nás ľudia vložili dôveru a prichýlili nás pod ich strechu. Poniektorí nám dokonca nechali svoju posteľ…

Takou čerešničkou na torte boli Vianoce v Chile, kde sme šiesti pútnici strávili štedrý večer v chatke okolo stola so šiestimi plnými a jedným prázdnym tanierom, ktorý čakal na majiteľa. Ten strávil Vianoce s rodičmi ale nám dal darček o akom sme ani nesnívali…teplo domova, miesto na strávenie úžasného štedrého večera v spoločnosti ďalších cyklistov, ktorých sme stretli na ulici.

Naša svadobná cesta bola pre nás veľkou školou nezištnej pohostinnosti a zároveň lekciou o dôvere voči neznámym, veľa krát špinavým a zarasteným ľuďom.

Po našom návrate sme sa rozhodli vrátiť to, čo nám bolo dané. Hosťovali sme u nás doma cez 50 cyklistov, ponúkli im náš byt, naše pohostenie a miesto na oddych. Doba hosťovania je čas, kedy my sami niesme na cestách, ale práve vďaka cestovateľom chodí svet do našej obývačky…svet cudzích kultúr, jazykov, pesničiek, receptov a príbehov…

Samozrejme, že nie každý z nášho okolia chápal naše nastavenie pustiť si do domu cudzích ľudí… veď nám môžu niečo zobrať…no môžu, ale my im veríme…

Naša cesta by mala trvať do augusta a náš byt je voľný. Ak by ste mali záujem stráviť čas v Bystrici, kľudne sa nám ozvite.

Pre nás je síce najkrajšia časť na hosťovaní spoznávanie ľudí a vytváranie si kamarátov, napriek tomu si náš byt môžete vychutnať aj bez nás 😉

A na záver…ak by sa naša cesta skončila dnes, stretli sme tak úžasných ľudí, ktorých už teraz považujem za priateľov, že som nesmierne vďačná s šťastná. A ďakujem im, že nám verili a otvorili nám ich domovy ❤️ už teraz sa teším na ďalšie stretnutia 😉




4.6. Kysak

Deň s kamerou za chrbtom

14km a 73m stúpanie.

Zámer vstať skorej a stretnúť nášho kameramana na ceste nám nevychádza ani náhodou a tak sa všetci stretávame u Zsuzsi pri raňajkovom stole. (Dík Zsuzsi za tvoju otvorenosť 🙏😘)

Dáva nám rozumy, čo všetko natáčať, čo sme robili zle a čo vôbec 😅. Napríklad nám bolo vždy blbé natáčať ľudí, ktorí nás pozvali, lebo nám to prišlo ako narúšanie ich súkromia. Tomáš je dokumentarista a nemá s tým problém 😂. Takže ak nás náhodou k sebe pozvete, prosím buďte v pohode s tým, že budete vo filme – lebo sme vďaka vám vyzbierali plnú sumu a Tomáš chce po nás aj zábery s ľuďmi, ktorých stretneme 🙏😘 Ďakujeme!

Vyrážame po pohodovom ráne a kávičke o 11-nástej a vieme, že to bude dnes na pohodu. Najprv si musíme odšliapať naspäť našu 5 km zachádzku (kde každý krok stál za to).

Ide to ale pomaly, lebo napr. taký dron urobí super záber, ale kým ho človek rozloží a zloží, tak to celkom trvá. Tomášovi treba uznať jeho šikovnosť pri chôdzi dozadu v miernom podrepe, aby gimbal (taký vyvažovací statív) urobil super záber. Toto je ináč jeho druhá návšteva. Dnes vypočítal, že za tú dobu s nami prejde asi 100km 😉

Cez deň nám dáva kopec otázok a núti nás zamýšľať sa a analyzovať náš doterajší výlet. Po chvíľke už zabúdame, že máme mikrofóny a že na nás mieri kamera a tak vlastne ani nevieme, čo sme všetko povedali 🙈

Na kopci pred Kysakom nás čaká komplex pre detské tábory a dávame tam pauzu. Mega milý pán nám robí exkurziu a hrá sa s chlapcami.

V Kysaku máme dohodnuté ubytko od Tomáša- nie kameramana. Bol prvým človekom, ktorý nás k sebe pozval- dokonca ešte pred vyrazením. Vtedy sme si tak povedali, že možno to nebude iba o stanovačke ❤️🙏.

Každopádne nás súradnice posielajú inde a tak nás Tomáš objaví v krčme, kde si dávame pauzu na kofolu. Vraciame sa asi kilometer (autom) a stretávame aj jeho ženu Katku a synčeka Lukáška… Opäť raz luxusny večer, ktorý sa bude hodiť pred zajtrajším výšľapom.

Kameraman Tomáš ide domov a zase je to na nás… poučení čo a ako natáčať sme si už teraz istí, že z tohoto úletu bude super film. 😉




5.6. Kráľova studňa

Deň,kedy chcete byť inde

14,2km, cca 630 metrov prevýšenie

Ráno je pomalé a pohodové a práve vidina dnešného mega prevýšenia nás vôbec neťahá ďalej. Keď sa do toho ešte púšťa mrholenie, fakt máme chuť ostať.

Práve dnes máme u nás na sídlisku úplne mega super deň detí, ktorý urobila naša komunita. Okrem toho majú naši spoluotužilci z BB spoločný guláš. Neviem, či ma posledné 2 dni rozmaznali ale priala by som si dneskajšok vymeniť a teleportovať sa domov.

Vyrážame… v Kysaku ešte dokupujeme jedlo, kecáme s miestnymi. Možno ste postrehli, že minulý týždeň auto zrazilo mladého cyklistu. My práve tu stretávame jeho skormútenú rodinu. Opäť sa zamýšľam nad relatívnosťou bytia a ako nikdy nevieme, do kedy tu budeme my, či naše deti.

Na horárni nás chytá ďalší dážď, ktorý však prečkáme pod strechou. Tam kecáme s ďalšími turistami (nie títo o nás nikdy nepočuli 😅)

A začíname šliapať… Dlho, strmo, občas koreňovo hore. V polke kopca sú skaly s krásnym výhľadom a potom už len les s vrcholová cestička – som úplne zničená a zničená. Spravili sme prevýšenie okolo 750 m… našťastie to už nemá ísť veľmi do kopca.

Ale ono ide!! A veľa a strmo a dlho. Netvrdím, že to bolo nejaké mega ťažké ale bolo to nad rysku mojej dnešnej psychickej prípravy.

V rámci nekonečnej cestičky prichádzame na Ostrý vrch so super útulňou no nieje tu voda a tak pokračujeme ďalej. Začína pršať, viditeľne sa stmieva a začína hrmieť. Cestička ku kráľovej studni je nekonečná, najmä keď sa snažíme zdrhnúť dažďu a búrke. Blesky sa približujú a Janíčko sa začína báť.

Nakoniec dobiehame mokrí pod malý prístrešok. Tam postupne dojedáme celé pečivo, lebo je nám jasné, že dnes variť nebudeme. Nie je tu signál a tak si ani nevieme pozrieť, kedy prestane pršať.

Sme nervózni, je nám zima, prší, fučí… Darí sa nám postaviť stan v malej nepršivej diere a teraz sme už v spacákoch a dúfame, že nás do rána nevytopí.

Na stan bijú kvapky vody, zurčí potok a ja sa aj napriek dnešnému fakt ťažkému dňu nemám chuť vrátiť domov. Teda možno len taký rychly teleport na fajn akcie s kamarátmi 😉




6.6. Košice – Kavečany

Deň plný úžasných stretnutí

8,4km a 105 metrov prevýšenie

Ráno na Kráľovej studni je krásne pokojné ale stále mokré. Veci z včerajšieho prania niesú suché ani náhodou. Recyklujeme včerajšie prádlo a balíme mokrý stan.

Ja sa snažím chytiť na hrebeni signál a zozdielať príspevky z predchádzajúceho dňa. Zisťujem, že sa mi jeden vymazal a tak ho píšem znova. Cesta je občas dosť šmykľavá a viackrát sa presviedčam, že ruku by som mala mať skôr na brzde ako na telefóne 🙈.

Väčšinu cesty lemuje obrovitánsky čínsky múr – plot a my tak tipujeme, čo by to mohlo byť. Nakoniec zisťujeme, že ide o ZOO.

Na chate Hrešná stretávame Evku a Mira – úplne úžasný pár s malým synčekom, s ktorým chcú dať SNPčku na jeseň. Evka behá ultramaratóny a tak myslím, že s tým nebudú mať žiaden problém. Okrem iného má ešte ďalších 5 detí… Nechápem, ako úžasne vyzerá a aká je akčná! Miro vraví, že to prichádza po piatom dieťati. Janči tvrdí, že to by bolo nepraktické a my určite nepokračujeme😅

Ináč už tretí deň nás naháňajú s koláčom po hrebeni ❤️🙏 Ponúkame aj SNPčkára Peťa a ďalších dvoch SNP-čkárov. Po chvíľke dostávame medovníčky od ďalšej rodinky, ktorých synček Stanko sa riadne vyhrá s naším Stankom. Potom ešte prichádza Janči, ktorý má na tričku nášivku horská služba a my sa smejeme, či nás pre istotu sleduje. Rozpráva nám o všetkých krásach Košíc a ukazuje, kde býva. Na rozcesníku v Kavečanoch bojujeme s myšlienkami opäť opustiť červenú a ostať v Košiciach.

O pár hodín sú už deti spokojne vyhrané, my najedení, po rozhovoroch s úžasnou spoločnosťou, perú sa nám veci a my sedíme v autobuse a smerujeme do mesta na zmrzku.

Áno neodolali sme a skončili sme u Jančiho. V meste stretávame kamošov z výšky a užívame si takú nečakanú stretávku… nakoniec sa lúčime až pred deviatou. Na domčeku ešte kecáme s domácimi – tí majú 5 detí, jedno vnúča a sú tiež riadne akční… A Katka vyzerá riadne super! Asi poviem Jančimu, že by sme si mali priniesť ďalší suvenír 🤣

Dneska sme stretli toľko ľudí, ktorí nám vyjadrili takú obrovskú podporu, že nechápeme. Ďakujeme 🙏🙂❤️ pre vás je to možno maličkosť pozdraviť nás s prihovoriť sa, no nám to dáva motiváciu ísť ďalej 😉




7.6. Sedlo pod Kamenným hrbom

Došli sme do lesa

13km, 400metrov stúpania a veľa klesania, 20.deň na ceste

Budíme sa u Jančiho v Kavečanoch a dávame si pohodové raňajky v prítomnosti Katky.

Janko je ešte stále nadšený z helmy, ktorú mu včera požičal Mišo- najstarší syn a študuje všetky jej funkcie.

Ešte predtým než ideme do ZOO prichádza kamoš Janík a skúšame potenciálne nové topánky- síce veľkosti nesadli ale aspoň vieme, čo si objednať. Ostávame pri barefootoch ale rovno priznávam, že tento krát ideme do Ali expressu. Síce som zástanca podpory slovenských predajcov, ale ak máme na tomto výlete zodrať 2-3 páry topánok na človeka, tak to je úplne mimo náš rozpočet. Potom vám napíšem, či bol náš výber dobrý 😉

Do ZOO prichádzame niečo po 9-tej. Včera tu ľudia stáli v dvojradoch, dnes je tu zaparkovaných 7 áut. Vnútri máme pocit, že ZOO máme privátne pre seba. Hneď na začiatku je kopec pre mňa nepochopiteľne malých klietok. Keď si predstavím, že nám trvalo cez hodinu, kým sme išli okolo plotu ZOO (a to sme ju neobišli ani náhodou), je smutné, že zvieratá sú v malých vybehoch.

Ja mám vlastne po každej návšteve ZOO veľmi zmiešané pocity. Na jednu stranu je super, že človek môže vidieť zvieratá na živo. Možno sú to veľakrát zvieratá zachránené z voľnej prírody…ale dáva nám naše chcenie právo držať zvieratá v klietkach?
Dúfam, že raz sa mi podarí navštíviť ZOO, v ktorej budem mať pocit, že je to naozaj príjemné aj pre zvieratká.

Čo je ale dôvod, prečo sme tu, sú tučniaky. O nich Janíčko básni posledného pol roka a teraz máme dokonca také šťastie, že stíhame ich kŕmenie…a potom aj kŕmenie tuleňov. Teda, mne Stanko zahlásil „kakam“ na začiatku programu a kým sme sa vrátili zo záchodu, je po zábave.

U Jančiho sa balíme a s hodinovým meškaním vyrážame na cestu. Mňa fakt rozbolelo koleno, teda iba dole kopcom, ale problém je, že dnes to ide veľa dole. Neviem vlastne čo sa stalo, ale v kolene mi ťahá.

Cesta sa vlečie a je fakt teplo. 2 deti spia. V doline ledva stojím a tak dávame pauzu pri slonovi na Barančeku. Zjeme čerstvý syr, ktorý sme dostali od jednej babičky v Kavečanoch a po štvrtej sa pohýname už s objednaný mi teniskami.

Teraz sme ešte iba na Hornom Bankove. Robíme večeru a plánujeme potiahnuť ďalej k Jahodnej…

Najedení, s umytými zubami sa niečo po ôsmej vyberáme hore kopcom. Ešte dávame rýchly pokec s cyklistom, ktorého žena nás sleduje – ahoj Zuzi 😉

Vchádzame do lesa a postupne sa všetko stmavuje. Spievame si a motivujeme deti, že sa môžu nahlas rozprávať… im výnimočne nie je do reči.

Po ceste je kopec super prístreškov pri lúčkach, ale my chceme dnes aj výhľad, tak ťaháme ďalej do Sedla pod Kamenným hrbom… hádate správne, žiadny výhľad tu nieje, ani lúčka ale zato čiernočierna lesná tma.

Až na to, že po mne niečo lezie v stane bol tento nočný pochod zaujímavým spestrením 🙂 už to lezie po Jančim 🤣 … Ok bol to mega veľký pavúk. Už sme ho zabili… To preto, že si mladý pán nechal nabíjať telefón a pre kábel nechal taký otvor, žeby aj srnka prešla. Som zvedavá, čo sem ešte naliezlo. 🙈 Každopádne, ak to pôjde po smrade, bude to dnes okupovať Jančiho nohy 😂

Toľko vtipných večerných príhod. Verím, že v Košických lesoch sa pohybujú iba bežci a bikeri a dúfam, že nik z nich nezakopne o náš stan.

Dobrú noc… Zajtra ideme smer Jahodná a ďalej 🍓




8.6. Za Lajošku k Prameňu

Filozofické úvahy a karma je zdarma

14,1km, cez 667m prevýšenie
Pod Holým vrchom

Ráno je pohodové a pristavuje sa pri nás viac cyklistov. Jeden sa nás aj pýta, či sme spali priamo tu v lese a či sme v noci nepočuli diviakov. No my sme aj niečo v noci počuli ale Janči mi povedal, že je to ježko a spal ďalej 😂

Dneskajšia ceste väčšinou stúpa, čo je pozitívne pre moje boľavé koleno. Každopádne som zistila, že ak brzdím tak, že musím ťahať vozík aj dole kopcom, tak ma to nebolí… ale verím, že sa to zlepší a je to len chvíľkové…

Väčšina cesty je fakt super aj na vozíčky, teda až na pár kamenistých a strmých úsekov. Na chate Jahodná kupujeme deťom palacinky, nakoľko vieme, že najbližšie dni vo Volovských vrchoch nás žiadna civilizácia nečaká.

Už od rána stretávame milých ľudí, ktorí sa pristavujú a vedia o nás. Jeden bežec, ktorý má akurát dcéru tiež na SNPčke nám daroval klobásku a pikao-to bolo fakt milé.

Dnes je posledný deň našej startlabovej kampane a ja sa zamýšľam, čo chceme povedať týmto filmom. Od začiatku je to pre mňa taká paralela k životu a dochádza mi, že hoci sa tešíme na cieľ, už keď tam budeme, budeme spomínať na tieto chvíle na ceste… Dôležitým aspektom je tiež fakt, že toto je taká škola plánovania. Tým, že vieme aký je cieľ, vieme trasu, tak už nám treba robiť iba kroky správnym smerom, aby sme dosiahli úplne neskutočnú vec…

Ak máte cieľ a viete pomenovať a naplánovať, ako sa k nemu dostať, udržať smer je oveľa jednoduchšie a už je to iba o mnohých malých krokoch.

Okrem filozofovania však dnes riešime aj malých soplošov- doslovne… Stanko má pod nosom úplné sviečky a Janka to dnes tiež láme. Do toho chytá Stanko riadnu hnačku a tak to z neho tečie celý deň… Nakoniec volíme cestu bez gatí, čo ušetruje kopec slipiek. Mne krúti žalúdok celý deň a Jančiho to chytí večer (našťastie nie do treniek 🤣)

Zjavne nami prechádza viróza, ale verím, že to dáme za pochodu.

Ešte malá spomienka na opičku zo ZOO, ktorá sa škrabala v zadku a my sme sa na nej zabávali. Košické lesy majú fakt veľa cestičiek, cyklistov a bežcov. No a človek na cestách aj cikať musí aj poškriabať sa kde tu… Toľkým ľuďom som zadok ukázala 🙈 že koniec 🤣




9.6. Trohánka

Sprievodci na ceste

13,1km a 325 metrov prevýšenie

Ráno je pomalé…ale extra 🤣. Ťažko určiť, či je na vine to, že je na tomto mieste tak dobre, alebo naša bežná lemrivosť, ale dnes odchádzame o hodinu a pol neskôr,oproti plánu…

Načo je nám plán, keď sme takto na výlete? No v podstate na nič, ale akurát dnes nám má Evka priniesť podporný nákup na chatu Erika a dohodli sme sa na konkrétnom čase. Našťastie nám potom volá, že sa mocú tiež a ja prestávam chlapcov hnať.

Stanko si dáva hneď ranný šlofík no potom si to riadne užíva. S chlapcami behajú a tešia sa z lesa, z pohybu, jeden z druhého, z voľnosti. Pri pohľade na nich mi dochádza, že toto je prvýkrát dovolenka aj o nich.

Na všetkých našich doterajších cyklovýletoch, sme deti odviezli. Samozrejme, že sme oveľa viac stáli a snažili sme sa im to urobiť príjemnejšie, ale odviezli sme ich my.

Teraz je to z veľkej časti na nich. My sme tu takí sprievodcovia na tejto ich ceste objavov, pocitov, radosti a aj zúfania. Detské oči pozerajú zvedavo na každého chrobáčika, kamienok či rastlinku. Zatiaľ, čo naše oči veľa vecí odignorujú, lebo už to videli, naše deti nás nútia pribrzdiť a pozrieť sa opäť… ❤️

Občas sa to dá a občas nie (napríklad, keď sa blíži dážď, ako dnes na Golgote)

Na Erike nás nečaká Evka s rodinou, lebo ich otočil dážď, ale podporné balíčky tu sú… Z nášho 5 bodového zoznamu, máme nákup ako pre kráľov a zvažujeme kam to napratať. Evi, ešte raz, obrovská vďaka! 🙏😘

Dneskajšia Volovské vrchy za Kojšovom idú po hrebeni a výhľady sú dychberúce. Kolomankove zvedavé očká objavujú nádherného chrobáčika… akurát okolo prechádza ďalší SNPčkár, tak ho donucujeme, aby sa pozrel (ach tá naša dospelácka ignorácia ku krásnym maličkostiam). Hoci cesta dole k studničke je úzka, cez čučoriedky a polom, ževraj sa to nechytá na to, čo nás čaká zajtra.

Pri troch studničkách je super útulňa, kde nás ešte príde pozdraviť Janči z Kavečian- dal si taký biatlon, aby nás ešte stretol ❤️. Dneskajší večer nám robia spoločnosť ešte ďalší 6-ti SNP-čkári a vedľa mňa v stane už sladko odfukujú moji 4 chlapci.

Dnes bol krásny deň! Zajtra má byť masaker a pozajtra sa má pokaziť počko. Uvidíme 😉




10.6. Sedlo Jedlovec

Keď človek potrebuje teplé kakao a kľud a miesto toho má najťažší deň z celého výletu

23.deň, 11,9 km, 379 metrov prevýšenie

Ráno ešte stretávame našich SNPčkárskych spoluprespávačov a rovno sa im ospravedlňujeme za noc. Kolomanka v noci bolelo bruško a potom sa ešte Stanko nevedel uložiť- takže revy riadne.

Ja som úplne zlomená…bolia ma kríže aj noha. Normálne si idem zacvičiť nech sa porozťahujem. Potom mi dochádza, že toto je deň, kedy by mi bolo najlepšie doma, s dekou, teplým kakavkom a v kľude. Pre pánov- dostala som menzes a pokoj by bol viac na mieste ako výstup na Kloptáň.

Kým balíme prichádzajú páni z turistického klubu, ktorým ďakujeme za tak úžasný prístrešok. Stanko ukazuje ujovi úlovok, čo našiel na zemi a ten vraví, že sú to s najväčšou pravdepodobnosťou pozostatky z keltského osídlenia. Kúsok železa mu darujeme pre kamaráta archeológa a my sa vyberáme na cestu.

Začína to dobre, ale pri prvom polome nám dochádza, že to dnes bude na dlho. Zisťujeme, že najrýchlejšie je, si cestu odhádzať, než vymýšľať ako to poprenášať. Zo začiatku je to celkom sranda…no po asi 10- tom polome už nie. Sme strašne pomalí, unavení a doškriabaní.

Po asi 3 hodinách sa dostávame na úzke chodníčky, lemované čučoriedkami…potom skaly, mega strmáky a sme hore.

Zostup je na pokraji skalolezenia a raz sa musíme istiť lanom. Dnes sme síce neprešli závratnú vzdialenosť, či nespravili veľké prevýšenia, ale bol to jednoznačne najťažší deň na ceste. Pre bežného turistu to bolo prejditeľné, no pre karičky to dnes bezbariérové nebolo 😂

Čerešničkou je však miesto s krásnym výhľadom- síce opäť v polome, ale po celodennom odhadzovaní konárov máme takú prax, že si miesto rýchlo vytvoríme.

Čo nás však teší najviac je fakt, že nás doháňa rodinka (na IG bacujeme) – Katka, Janči a 10-mesačná Hanka. Tiež idú cestu SNP a sú to úplní makači. Keď Hanka spí, dajú aj 25 km denne. Majú náš obrovský obdiv, lebo my to máme vlastne s rýchlosťou detí a našimi vzdialenosťami fakt na pohodu. (Teda s výnimkami ako bol dneskajšok)

Toto bol najnáročnejší deň pre nás všetkých… Napriek tomu sme teraz riadne šťastní, že sme to dali…a najmä unavení 🙂

Dobrú noc 🏕️




11.6. Kúpele Štós

Pripečený mozog a cesta do civilizácie

11,5 km, 159 výškových metrov

Ráno sa budíme na teplo v stane a s @bacujeme si iba zakývame – hoci odchádzajú o hodinu neskôr ako chceli, my sa len preberáme. Stan orientovaný na východ má síce najkrajší výhľad, ale aj najhorší výpek.

Slnko fakt praží a kým sa najeme a zbalíme, pripekajú sa nám mozgy. Janči je úplne zúfalý a nevie si predstaviť pokračovať ďalej. Pohýname sa po dvoch hodinách a Janči dáva svoju úvahu o tom ako to nedáme…

Vchádzame do lesa a síce to ide hore dole, schladzuje sa a Jančimu sa mení nálada. Vlastne si uvedomujeme, že pokračovanie pre nás nebude také ťažké kvôli ceste, ale kvôli teplotám. A o tom budú aj Nízke Tatry…o výpeku na hrebeni… momentálne sa toho bojíme asi viac, ako samotnej kvality cesty.

Na druhú stranu si vravíme, že 10 rokov dozadu sme bicyklovali v najhorších výpekoch v Strednej Amerike – a tiež sme sa najprv roztápali a potom sme sa aklimatizovali. Vymýšľame plány, ako budeme vstávať skorej, vlhčiť si čiapky , variť až na obed…a najmä nám dochádza, že opäť rozmýšľame nad tým ako to pôjde…čo je pozitívne 😉

Janči podrobnejšie pozerá pokračovanie a zisťujeme, že nás čakajú Štós kúpele a potom 6 dní nič. Mňa pri zostupe stále bolí koleno a cítime únavu. Nakoniec sa rozhodujeme, že si dáme pauzu. To však nabúrava plán s natáčacím dňom a teda zháňame alternatívne riešenie, pre donesenie vecí.

Prichádzame do kúpeľov a mňa úplne odrovnáva cena, ktorú nás táto pauza bude stáť. Predýchavam to asi prvé dve hodiny, operiem v rukách skoro všetky veci, ideme do predraženého bazéna a vybavujeme, že nás príde v sobotu pozrieť babka a dedko.

Oddych vo vode však dobre padne a my sa zmierujeme s tým, že tento oddych bude taká naša tohtoročná luxusná dovolenka. (Ono to možno ani predražené nie je, to len keď človek rok nebol na žiadnej chate, tak si neuvedomuje, koľko stoja služby).

A tak sme v kúpeľoch. Regenerujeme, deti pozerajú rozprávku, my sťahujeme a zálohujeme videá, riešime veci na diaľku – plánujeme…a tešíme sa na stretnutie s babkou a dedkom 😉

Krásny víkend vám! ❤️ A ďakujeme za všetky milé a podporné slová, ktoré nám posielate, fakt nás to poháňa ďalej 🙏

PS: všade je hrozne veľa mŕtvych myšiek/hrabošov. Tá na fotke má aj dierku ale väčšina z nich nejaví žiadne známky ďobnutia či kúsnutia. Vie nám niekto vysvetliť, čo ich loví alebo prečo ich je tak veľa mŕtvych? Ďakujeme za rozšírenie obzorov 🙏




13.6. Za Osadník

Oddýchnutí, vytešení a vytočení

15,4 km a cez 600 výškových metrov.

Ráno sa ešte pred ôsmou opúšťame izbu a s počudovaním sme schopní zbaliť všetky potraviny – a veru je ich dosť.

Na raňajkách sa deti nadopujú vianočkou s nutelou a majú fúzy až za ušami 😂

Nakoniec to v tom Štóse nebolo vôbec zlé. Ale veľký kredit na našej pozitívnej skúsenosti majú určite moji rodičia, ktorí prišli a strávili s nami sobotu (chlapcom doniesli na pohranie lego ❤️🙏)…a nám buchty, mne stahovačku na koleno a Jančimu tenisky. Ďakujeme!

Doobedie ubieha skvelo. Stúpa to mierne a ani nevieme ako a máme prvých 280 výškových metrov. Stretávame Vlada na elektrobiku (naposledy sme ho stretli na Čergove), ktorý ide tiež ide SNP. Radi by sme tvrdili, že sme takí rýchli ako elektrobike, ale on chodí etapovito na 2 dni raz za dva týždne 🙈😂

Prvýkrát oddychujeme s buchtami od babky, ďalší obedný oddych máme s výhľadom do doliny a tretí na lúčke pri značke. Až na pár odhadzovaní stromov a trochu blata sme fakt prekvapení, akí sme dnes borci.

A tak, aby sme si nenahovárali, nás čaká na vrchole polom a naša posledná polhodina sa naťahuje na hodinu a pol. 🙈😅

Prenášačky, hrozné cestičky, nervy z neistoty kde zakempíme… ešte nás doráža posledný strom, ktorý treba preliezať, podliezať, obchádzať… Proste jeho koruna zabrala celú cestičku.

Naše final miesto je našťastie úplný luxus- prameň, bazénik s ľadovou vodou, ohnisko a rovinka na stan 🙏❤️ úplný ideál. Každopádne sme zničení a unavení.

Jančiho ešte drží nerva až kým sa nenaje- potom je to lepšie. Robíme vatru a potom aj tak rýchlo zaliezame do stanu, lebo je zima…dnes to vyzerá na kosu- veď aj spíme vo výške cez 1000metrov.

Chalani drtia s palicami a šiškami hokej a v stane im ešte Janči rozpráva rozprávku o medveďovi Mišovi a ovečke Miške. Ale nie tú o zuboch… totiž Miška a Mišo išli na výlet…po červenej značke 😉 Bol by potom záujem o pokračovanie knižky, tentokrát SNP pre deti 🙂?

A ešte dneskajšia myšlienka…pocit, že sa približujeme domov je super a ja si neviem predstaviť aké ťažké bude vzdialovať sa. A tak nás napadlo, že by to mohla byť Dukla-BB a Devín BB… že po červenej domov.




14.6. Sedlo Krivé

Vyfučaní ale spolu

Cez 13 km a cca 560 výškových metrov

Ráno je studené. Obdivujem Jančiho, že sa prinútil ráno vstať a vyjsť vonku… Mňa prehovára iba tým, že tvrdí, že už sú hotové raňajky a že je pri ohni teplo.

Môj plán dať si ráno osviežujúci kúpeľ (veď sme ľadové medvede 🤣) ostáva v zabudnutí a iba sa zasmejem sama nad sebou. Nakoniec si s Jančim aspoň nohy pred túrou oplachujeme.

Viem, že sme sa sťažovali na teplo, ale dneskajšie počasie prekonáva horúčavy. Teda – schladenie je fakt príjemné ale to, že fučí a fučí a fučí, až má človek pocit, že už mu vyfučalo aj poslednú myšlienku je únavné.

Dnes to ale ide. Síce buď hore alebo dole a najmä celé pomaly, ale na to si už začíname zvykať. K obedu prichádzame na Útulňu Uhorná, ktorá je úplne nová a chalani z @cestahrdinovsnp tu ešte cez víkend dokončovali posledné úpravy. V hornej spiacej časti nachádzame tašku s jedlom a po dlhšom váhaní zhodnocujeme, že sa môžeme ponúknuť. 😂 (Nakoniec sa dopátrame aj k majiteľom a poprajú nám dobrú chuť)

V rámci opekania nakoniec opečieme iba 4 špeky a zbytok vyhadzujeme po zistení, že do nich muchy nakládli vajcia. Aj chvíľku váhame, či je to dobrý nápad ich jesť, ale je iba pondelok, je to z víkendu a fakt sme si pochutili. Pre istotu si po jedle každý dáme hylak 😂 a ideme ďalej.

Dneskajšia destinácia je taký autobusový príves kúsok od Sedla Krivá-uplný In to the wild. Pre tých čo neviete, je to o chalanovi, ktorý hľadal šťastie a nakoniec odišiel do divočiny, kde býval v takom opustenom prívese. Hlavnou myšlienkou bolo, že tesne pred smrťou si uvedomil, že „happiness is only when is shared“…

„Šťastie je iba vtedy, keď je ho s kým zdieľať“. Táto myšlienka vytvorila silné spojenie so včerajším krásnym obrázkom, kde sa panda pýtala, čo je dôležitejšie: cesta alebo cieľ? A malý drak jej odpovedal: spoločnosť.

Bolo mi jasné, že nám nejde o cieľ a že cesta je cieľ… momentálne mám však pocit, že SNP je pre mňa iba doplnkom k tomu, prečo sme sem prišli – pre spoločnosť…preto, aby sme mohli byť šťastní a zdieľať naše šťastie s tými najbližšími – našimi chlapcami … SPOLU ❤️




15.5. Pod Holou

Susedia na ceste a strach z divočiny

Dneskajšia noc bola zatiaľ najhlučnejšia zo všetkých. Nie kvôli deťom či chrápaniu, ale kvôli vetru. Ten lomcoval stanom tak, že sme mali občas pocit, že ho zlomí. Budím sa často, lebo pri tých buchnátoch to veľa krát znie, že je niečo okolo stanu.

Ráno je tak bežne pomalé. Raňajkujeme v prívese a postupne kecáme so štyrmi zo 6-tich SNPčkárov, ktorí spali na novej útulni. Poslední dvaja nás dobiehajú až pred vrcholom, dnešného prvého kopca (teda vrchol je ešte hodne ďaleko, ale tie zlomy vždy vyzerajú, že tam už nič ďalšie nie je 🤣)

Andrejka a Tomáš sú sympaťáci a neuveríte, bývajú vo vedľajšom paneláku 🙈… Nie nepoznáme sa z BB, ale SNP túra je každopádne zaujímavý spôsob ako zväčšovať domácu komunitu 🤣

No hrebeni nás čaká veľmi zaujímavý les. V ňom prechádzame viac krát okolo výkalov plných chlpov (dobre si pamätám, že to sú medvedie?🙈) Obednú pauzu máme priamo v lese a sme radi, že jedinou návštevou sú 4 lokálni turisti, ktorí sa s nami fotia a nechávajú nám svoje zásoby ❤️🙏

Prvú energetickú tyčinku jeme hneď na najbližšom vrchole Skalisko- čo je krásna skala, z ktorej je vidieť na všetky smery… nádherne vidno Vysoké Tatry, Silickú planinu v Slovenskom Krase aj Kráľovu holu, na ktorú sa budeme šplhať o niekoľko dní.

Vzhľadom na zvýšený adrenalín sa však rýchlo vzdávame výhľadov a ostatné pochutiny dojedáme na stole pod skalou. Chlapci tam lozia a Stanko sa hnevá, že mu to nejde.

Pokračujeme ďalej, stretávame ďalších SNPčkárov-tento krát z opačného smeru a na najbližšej studničky dopĺňame pitný režim. Okrem toho periem a umývame deti.

Mňa asi po piatich minútach prania prestávajú bolieť od zimy ruky a tak sa zamýšľam, či by nebolo fajn zliať tie naše malé potvory aspoň 5 minút, žeby si zvykli… 😅 Jasné že som im to neurobila

Naše vozíky vyzerajú ako praví karičkári- ja suším a zo všadial visí prádlo a Janči má vody ako na týždeň. Veru vodu treba, lebo sa pohýname ďalej do sedla pod Hoľou, aby sme si nadbehli zajtrajšok.

Spíme vedľa rúbaniska a tentokrát máme v stane aj sprej na medvede 🙈

PS: Boli to vlčie hovienka..už nám to ozrejmil ranný SNPčkár… Takže moje zlé sny s medveďmi boli zbytočné 😂




16.6. Útulňa Gálová

Pohľad cez prsty

Hoci nás v noci žiaden medveď nenavštívil, mne sa snívali celú noc katastrofálne medvedie sny 🙈 Dnes som naozaj rada, že je ráno a že sny ostávajú snami.

Kolomanko mi berie telefón a za 5 minút mi pribúda v telefóne asi 50 fotiek 🤣. Táto cez prsty celkom vystihuje môj občasný zúfalý pohľad na veci… teda najmä, keď sa zameriam len na ten malý výrez a zabúdam na komplexný pohľad na vec.

Ešte počas balenia máme šťastie na SNPčkára, ktorý si pri nás urobí čaj a dá pauzu. Tesne po jeho odchode sa pristavujú Saška, Adam a ich fenka Lola, o ktorých sme počuli od super bežca od Košíc (pamätáte? nabalil nás klobáskou a pikaom 🙂). Saškin ocino prichádza aj s kamarátom asi o 15 minút a je to veľmi vzácne stretnutie – prečo vzácne? Lebo sa opakuje a nás na SNPčke každý iba obieha a teda sa vidíme len raz.

Cesta je úzka, strmá, do kopcae a aj s pár prenášaniami. Stanko hádže už svoj pravidelný doobedný spánok a ja sa opäť cítim ako ťahač kamiónov. Potom nás čaká úplný polom, kde nám pripeká mozgy. Po riadne dlhom zostupe oddychujeme v sedle pri ceste. Ja som naivne dúfala v kávu ale postačia aj paštéky na deke.

Kopec, ktorý nás čaká na Galovú mi tlačí slzy do očí od zúfalstva…mega strašne strmá cesta do hora, kamene, prach a teplo…Hoci toto trápenie netrvá dlho (našou rýchlosťou asi hodinu) mne sa zdá nekonečné. Potom však prichádzajú lepšie cestičky a nakoniec aj útulňa Gálova.

A tu mám chuť plakať znova – od šťastia…od neskutočného pohostenia, ktoré nám tu chatári pripravili. Chlapci, chýry predbiehali Galovú niekoľko dní dopredu a oprávnene. Toto miesto nie je len nocľah pre turistov ale miesto stretnutí a radosti 🙏🙏🙏

Dávame si sprchu pod úžasným prameňom a perieme opäť veci.

V spoločnosti ďalších 5 turistov a 2 psíkov pozorujeme dych berúci západ slnka za Vysokými Tatrami. Večer pokračuje do noci v priateľských rozhovoroch a chlapci si užívajú večernú vatru

Môj pohľad cez prsty kúskuje môj deň na mega úžasný, mega hrozný, priemerný, fajn… Keď sa ale pozriem na celý obraz mám pocit vďačnosti, vlastného prekonania a obdivu v ľudskosť a ľudskú prácu. „Dneskajšok bol opäť úžasný“ hovorí môj spomienkový optimizmus 🤣




17.6. Dedinky

Neoddychový deň alebo aj, keď sa začneme obávať

15,4 km a 310 metrov

Dnes aj so štatistikou:
30 dní na ceste
3 dni oddychu
350 km
9972 výškových metrov

Ráno je luxusné (noc ani tak nie a tu si pripomínam, že naše mrviace sa deti nedokážu spať spolu na vyvýšenej posteli, lebo putujú, kopú sa do hlavy, potom mrnčia a otravujú ďalších spoluspiacich v útulni!🙈)- vonku je krásny výhľad, narajňajkujeme sa v skvelej spoločnosti a ešte si spravíme výbornú kávu v koťogu.

Prvých 5 kilometrov klesá a Peťo, Mirka a Daisy ostávajú za nami. Pred stúpaním dojedáme chleba a pripravujeme sa na výstup. Vieme, že tam nejaký je, dokonca aj to, že bude zlý ale ževraj krátky.

Začína to zle, lebo Kolko začína zúfať a nechce sa mu šliapať. Ide to mega hore, menej hore, stále hore, úplne choro hore. V jednom fakt zlom úseku naša manželská telepatia vôbec nefunguje a Janči ide dopredu s vozíčkom. V strede fakt strmého kopca mi necháva Stanka, ktorého beriem za ruku a za vozíčkom ešte ťahám Kolka. Hlina mi uteká pod nohami a je mi jasné, že ak zastanem vozíček sa začne posúvať dozadu na Kolka.

Z posledných síl to vyšliapem aj s deťmi hore, kde keď uvidím Jančiho s kamerou, tak by som mu s ňou najradšej rozbila hlavu. Dýcham ako pes na vyprahnutej púšti a snažím sa neskolabovať. Janči sa vyhovára, že som ho nepochopila a že myslel, že ho počkám pod kopcom a príde mi pomôcť. Ale keď ma videl, že to dávam, tak sa rozhodol to aspoň natočiť…no na facku nie?

Dneskajšok sa ešte točí a stúpa a klesá a stúpa a ide ďalej.Tento deň nebol hrozný, dokonca panorámy s pasienkami boli fakt nové a pekné, ale z nejakého nepochopiteľného dôvodu sme sa nastavili na to, že toto je oddychový deň- a prd! Možno pre SNP-čkárov 😂. Pre nás plnohodnotná makačka na výpeku, kde sa ale Kolomankovi zachcelo štrajkovať a teda ho buď veziem alebo ťahám celú dobu.

Naša záchrana je na Dobšinskom kopci v podobe Janky s čerstvo vypraženými šiškami a rezňami. Práve vidina tohto úžasného pohostenia nás hnala dopredu.

Rozhodujeme sa pre oddych, končíme v penzióne Nita, deti sa hrajú s hračkami a zajtrajší „oddych“ bude v znamení jaskyne a kúpania.

Začíname naozaj podrobne plánovať Nízke Tatry a začíname sa báť🙈!




18.6. „Oddych“

18 000 krokov a 2 hodiny šliapania na lodičke 🙈

Napriek skorému odchodu vlaku sme na stanici už pred ôsmou a bez stresov. Vlak s nápisom Banská Bystrica je silným podrytím vôle a pokušením.

Keď však deťom povieme, že tento vlak ide do BB, tie začnú hneď protestovať, že oni chcú byť ešte na túre a nechcú ísť domov. To je dobré znamenie, že 😉?

V Dobšinej ideme náučným mokraďovým chodníčkom po vyvýšených drevených chodníčkoch a je to fakt pekné. Potom po ceste lesom k jaskyni objavujeme ešte zavreté lanové centrum a deti zdolávajú väčšinu detských atrakcií.

Cestou do kopca so mnou spraví ešte telefonický rozhovor moderátor z BB FM a hore prichádzame opäť s predstihom (nechápačka, že 😂- to preto, že na nete bol zlý čas- o pol hodinu skorej 😉)

Ľadová jaskyňa je studená a pekná. Dozvedáme sa kopec informácií- napríklad, že sa tam v 50-tych rokoch korčuľovalo, hral sa tam hokejový zápas, je tam najviac ľadu a každý rok je iná výzdoba… takže človek kľudne môže prísť koľkokrát chce a vždy uvidí niečo iné…

Cestou naspäť dávame ešte malý banský náučný chodníček a z Dobšinského kopca potom pešo na ubytko.

Tam balíme veci a ideme k Palcmanskej Maši. Voda je studená ale my berieme lodičku so šúchačkou a v najväčšom výpeku na najnemotornejšej šľapacej veci sa vyberáme na objavy. Ideme po rieke až za druhý most, kde sa ale otáčame (áno mali sme pokračovať, lebo je to tam krásne- už vieme) a otáčame sa proti vetru a rýchlosťou slimáka sa vraciame k priehrade. Janči je uplne KO a odmieta šliapať.

V strede priehrady nechávame deti sa ešte vyšantiť a zaprisahávame sa, že takto neefektívnu vec, si už nikdy nepožičiame. Najbližšie ideme s paddle boardami 😉

Na brehu dávame ešte pizzu a nákup a po ceste domov okolo piatej Kolomanka odvalí- ako sa ukazuje, už je to jeho nočný spánok.

Balíme, čo sa dá, plánujeme, riešime čo priniesť…

Zajtra je stretnutie turistov na Čuntave- bude to dlhá túra a s veľkým prevýšením, ale ževraj nám nechajú guláš, takže máme veľkú motiváciu dôjsť! 🙈




19.6. Čuntava

Cesta s plánmi

17km a 740m prevýšenie

Ranný plán byť o ôsmej už na Dobšinskom kopci nevychádza a o deviatej sa pohýname z ubytovania.

Je nám jasné, že dnes to pôjde veľa hore a bude to celé zdĺhavé. Vzhľadom na posledné Kolomankove zúfanie a následné celodenné vozenie, volíme taktiku zakecávania a ona naozaj funguje.Síce je kecanie energeticky náročné- oni kráčajú

Prvú hodinu naozaj stúpame hore a hoci to nie je až také strmé, prekvapuje nás veľmi zlá cestička, ktorá je v strede riadne vymytá. Ja v jednom momente skoro strácam spiaceho Stanka, ale dvojité zaistenie ho našťastie udržalo a tak sa len prevesil na stranu. O pár minút Janči úplne otáča vozík, ktorý sa mu šuchol do stredového jarku.

Dneskajšia scenéria je však úplne nádherná. Lesíky striedajú pasienky a kvetinové lúčky a v podstate máme kopec krásnych výhľadov no okolitú scenériu.

V jednom kopci počujeme hore dupot a zvončeky a tipujeme to na kravy. Na vrchole však objavíme stádo plamenných štátnych kobýl, ktoré sa tu voľne pasú. Rozprávame sa aj s pastierom a ten nám vysvetľuje ako to funguje. Tvrdí, že ani stádo koní utekajúcich oproti vám nie je nebezpečné a iba treba zdvihnúť ruky.

Dnes už ideme cez čiaru ale náš dnešný cieľ je guláš na Čuntave. Táto túra je takou skúškou na najbližšie dni- dni plné veľkých prevýšení a daných vzdialeností, pretože v Nízkych Tatrách sa smie spať iba pri chatách.

Začínam sa cítiť ako SNPčkár, ale výnimočne to nie je pozitívna vec. Týmto plánovaním strácame spontánnosť a slobodu, musíme ísť občas nad limit a deň je plánovaný. Doteraz sme boli na prechádzke a dnes prichádza turistika. S Jančim sa rozprávame, že nič siliť nebudeme a keď uvidíme, že Nízke Tatry sú nad limit a šťastie našich detí, tak zídeme dole a obídenme ich.

Vysilení prichádzame na turistickú chatu Rita na Čuntave, kde nám úžasní ludia, pohostenie a alkohol vnáša silu na pokračovanie. Večer sa nasmejeme tak, až nám slzy tečú a pri Jánskej vatre sedíme až do noci…

Kráľova hoľa ideme! Hľadíme na tvoju majestátnosť posledné 2 týždne a z najšedivejšieho kopca na obzore sa stávaš výzvou dnešného dňa. Budeme spať v tvojom lone a kochať sa výhľadmi z tvojich svahov. Tešíme sa s rešpektom 😉




20.6. Chata pod Kráľovou Hoľou

Kráľova hoľa plná milých i nemilých prekvapení

21km a 650 metrov prevýšenie (dnes si plne uvedomujeme, že Jančiho strava asi pridáva km, lebo oficiálne to malo byť 17 a veru sme sa až tak nemotali)

Po výdatnom spánku (nie som si istá, či ďakovať posteliam alebo množstvu alkoholu 🙈) sa v celkom dobrom čase dostávame k raňajkám. Ráno sa ešte rozprávame s turistami na chate a počas balenia sa k nám pripája @adamlisy – náš nový kameraman. Ubezpečujeme ho, že už sme vlastne skoro zbalení a za chvíľku odchádzame. 😅 Naivky sme…

Trvá nám viac než hodinu dobaliť zbytné veci a vyraziť na cestu. Tá ubieha pekne a dokonca sa nám otvára krásny pohľad na Kráľovu Hoľu. Tentokrát s viditeľnými detailami a na dosah. ❤️ Je obrovská a majestátna a je nám jasné, že aby sme stáli na jej vrchole, bude nás to stáť kopec potu.

Pri ceste dostávame od Adama koláčiky zo včerajšej svadby a prvýkrát tak naozaj opúšťame červenú značku. Tá totiž odbáča do Telgártu a potom šialene a priamo stúpa na vrchol. My si volíme druhý smer a po zelenej cyklistickej trase sa vyberáme na dlhší ale zato plynulejší výstup hore.

Ešte na parkovisku sa stretávame s posilou z domu – s bratovou rodinou a rovno si rozkladáme piknik, ktorí nám pripravili naši rodičia 🙏❤️😘 Ďakujeme!

Balíme zásoby jedla na najbližších 5 dní a začíname stúpať…vešiame vozíčky na plecia nažhavených spolukráčačov a nechápeme ako sa dobre chodí. Ja si skúšam moje nové črievičky a som sklamaná z nepohodlnosti. Beriem pre istotu aj moje rozpadnuté, že ich dorazím.

Deti sú vytešené, my vkuse niečo jeme a užívame si voľnosť ale zároveň sme hrozne pomalí. Brat aj s Adamom sa odpájajuú okolo tretej a my sa začíname konečnej hýbať. ešte nás toho dnes naozaj dosť čaká.

Počas cesty zisťujem, že mi nebrzdí jedna brzda a uvedomujeme si, že toto je veľký prúser. Spoliehame sa na chatu pod Kráľovou Hoľou, ale tam nikoho nie je. Nakoniec zoženieme aj vodu aj odvoz do opravy bikov. Medzitým si ešte Stanko rozbíja ústa a my riešime hrozne otravné mušky.

Nakoľko sme v NZ ja mám rešpekt pred 🐻. A tak ukecávam Jančiho, že si stan stavať nejdeme a budeme bivakovať na terase. Vkuse po mne niečo lezie ale celkom sa teším na túto skúsenosť




21.6. Andrejcová

Výstup na Kráľovu Hoľu 💪

17,4 km a 760 metrov stúpania

Ráno sa začína už o štvrtej, pretože sme boli leniví postaviť stan a nadránom nás objavujú mušky, ktoré to robia húfne nálety. Ja sa hrám na ventilátor a v polospánku švihám rukami nad našimi hlavami.

Ešte pred siedmou ma budí Janči, že už prichádza biele auto. To nám prišiel dohodnutý odvoz za čo ešte raz ďakujeme Zuzke, Jarke, šoférovi a všetkým, čo sa podieľali.

Dole v Telgárte ide Janči k Peťovi z @ebikypodkralovouholou a spolu odvzdušňujú brzdy a dopĺňajú brzdovú kvapalinu. Potom ešte Peťo požičal Jančimu ebike a ten s úsmevom prichádza na chatu skorej ako obsluha. Obrovská vďaka Peťo!

My už sme najedení a skoro zbalení a tak sa po káve a kofole vyberáme na cestu. Asfaltka je zdĺhavá, ale stúpanie je plynulé a výhľady stále úžasnejšie. Zamračuje sa, čo celkom uvítame, lebo sa nám pripekajú mozgy.

Hoďku pod vrcholom (ktorý sa už poslednú pol hoďku zdá úplne na dosah) sa okolo nás začínajú objavovať hlavičky. Najprv to tipujeme na sysle ale je to také prerastené, že s našimi neznalosťami deťom tvrdíme, že sú to svište 😂

Kým dokráčame navrch vystrieda sa asi 10x hmla, s jemným mrholením a krásnymi výhľadmi… Pri smerovníku výchytáme najbežnejšiu vrcholovú fotku akú má väčšina turistov a teda smerovník a nič…len hmla 🤣

Hore sa však opäť mraky otvoria a síce vysoké Tatry vidíme jasne iba na informačnej tabuli, sme na seba hrdí… Hore je kopec turistov, ktorí mieria na Andrejcovu a tak nám je jasné, že dnes večer budeme mať super spoločnosť.

Keďže už druhý deň nemáme signál, pozeráme okolo a snažíme sa vyhodnotiť počasie podľa seba

Tlačíme chleba a paštéky a vyberáme sa v ústrety, ževraj už pohodovej etapy na chatu… Juj, tešíme sa. Hoci to chvíľku vyzeralo, že nám Nízke Tatry dopriate nebudú, po výstupe na Kráľovu Hoľu začíname veriť, že to pôjde…

Druhá polovica dňa si však pre nás pripravuje to najhoršie, čo môžu Tatry ponúknuť…



Keď jedno poobedie povie viac než dosť

Po občerstvovačke na Kráľovej Holi a zoznámení sa so všetkými budúcimi spolunoclažníkmi sa vyberáme na dnešnú „pohodovú“ časť túry – dokráčať na Andrejcovu chatu.

Začiatok je ako z rozprávky. Z času na čas sa cez holé hole Nízkych Tatier prevalí hmla, ktorej vlhkosť úplne cítiť v nose. V ďalšej chvíľke sa potom obzor otvára a kocháme sa nádhernými výhľadmi.

Vozíčky aj napriek širokému chodníčku idú ťažšie, ale potom mi dochádza, že to som len rozmaznaná, po dvojdňovke na cyklotrase.

Začína mrholiť a my obliekame pončá a bundy. Krajinu zahaľuje zvláštny odtieň, vzdialené búrky na stranách vytvárajú ohraničené daždivé miesta na horizonte a skalnatý útes blízkeho kopca je ako z rozprávky. Napriek dažďu klopkajúcemu na pončo mi príde táto chvíľa kúzelná a zamýšľam sa, koľko krát sa človek radšej schová miesto toho aby si užil takúto atmosféru. Deti sú vytešené a skáču do vytvárajúcoch sa potôčikov…

Po chvíľke však spoznávame relatívnosť vzdialeností a smeru vetra na hrebeni. V romantických búrkach na horizonte začína blýskať a začínajú sa rýchlo približovať.

Spúšťa sa riadny dážď a my preventívne ostávame v sedle. Deti berieme pod pončá, Stanko je čiastočne pod pončom a čiastočne zabalený v igelitovom vreci, s Jančim odpočítavame blesky a uvedomujeme si, že okolo nič nie je… Nie je sa kam schovať a my sme najvyšším bodom v širokom sedle. Krúpy prečkáme s deťmi pod pončami a zvažujeme čo spraviť.

Na kopci kam máme pokračovať je hrozná búrka a najhoršie je, že 4 turisti, čo išli rýchlejšie, sú presne v nej. Po pol hodine s úplne premočenými nohami stúpame na vrchol, na ktorom sa oblaky otvorili. Tam nás čakajú klzké nepriechodné skaly. S vozíčkami nám na nich pomáha Peťo a Majka.

Neskôr prestáva pršať no zavalí nás taká hmla, že nevidíme na 10 metrov. Presne v takejto hmle stráca Janíčko bundu a nám je jasné, že nie je šanca ju ísť teraz hľadať.

Začína zostup. Až dotialto to Kolomanko dokráčal sám. Je nám však jasné, že už ledva stojí na nohách a tak ho berieme nachvíľu vozík… Avšak jeho tak odpaľuje, že zostup po strašne skalnatom a strmom chodníčku prespí.

Pod kopcom nahrávame video o zamyslení sa nad pokračovaním tejto etapy. Hoci sa hmla rozfúkala, za kopcom to riadne bije a my len dúfame, že sa nezvrtne vietor a opäť dnes nezmokneme.

Dokráčanie na Andrejcovú je úplne nekonečné no nakoniec to v suchu zvládame- teda sucho je veľmi relatívne slovo a dnes som fakt rada, že deti majú spodnú vrstvu Merino…lebo sú kompletne mokrí, ale teplí.

Dávame polievku a pivko a ja prehováram Jančiho, že chcem spať vo vnútri, aby sme preschli. Naše mobily nemajú žiadny signál a tak iba počúvame predpovede iných turistov s iným operátorom, že aké má byť zajtra počko.

Zaspávame bez porozprávania sa, či pokračujeme alebo nie… Na dneskajšiu nebol hrozný dážď, hrozná bola búrka a bezmocnosť schovať sa pred ňou. Hrozný bol zostup úzkym kamenistým chodníkom a čučoriedkami. Hrozný bol fakt, že nie je sa kde schovať a že ešte musíme dôjsť na útulňu.

Toto sú ale Nízke Tatry, ktoré nám dnes ukázali svoju majestátnu silu a nepredvídateľnosť. Zaspávam s pocitom, že neviem, čo bude ráno…či pokračujeme a či prijať fakt porazenia a zmierenia sa s tým, že na toto nemáme…

PS: Napriek tomu, že to znie tak pesimisticky, chalani (teda Kolko a Janko) dnes podali úplne kráľovský výkon. Väčšinu času si to užívali a skackali z mláčky do mláčky. Čo nás odrovnalo bola veľká vzdialenosť, ťažký terén, relatívne málo času, keďže sme sa báli búrky a rodičovský strach o zdravie vlastnej rodiny…deti neriešili a tešili sa z dažďa 😉




22.6. Heľpa

Zmena plánov

16,7 km a 216 metrov prevýšenie

Hoci sa budíme relatívne skoro (o siedmej) časť turistov je už na ceste. My nevieme, kam naša dnešná cesta vedie a to mňa osobne dosť vytáča.

Uvedomujem si, že hoci to bolo včera zlé, stále to vo mne niečo nechce vzdať a že možno v rámci kratšieho dňa, by to mohlo byť OK.

S Jančim vymýšľame rôzne alternatívy a mám pocit, že rovno sme mohli obtrhávať okvetné lístky, že pokračovať… nepokračovať… pokračovať… a bolo by to o tom istom.

Nakoniec sa dohodneme, že zídeme do Pohorelej, odvezieme sa do Bratislavy a pôjdeme z druhého smeru… S týmto plánom oboznamujeme aj všetkých zbytných turistov a lúčime sa s nimi.

Neviem síce, kde sa zabudol posledný „okvetný lístok“, ale Janči prichádza s návrhom, že poďme to skúsiť dať na Čertovicu. Dohodneme sa, že Vápenicu obídeme cyklocestičkou a vyrážame po červenej ďalej na Helpiansky vrch.

Hore ide úzky chodníček lemovaný čučoriedkami s dosť veľkou frekvenciou skál. Kosodrevina na okolí neponúka žiadny tieň akurát bráni vetru v čo i len jemnom prefukovaní. Tečie z nás cícerkom. Teda ja som si až dodnes myslela, že ja sa takto potiť nedokážem a je to tu 😅

Pretláčanie čučoriedok pokračuje aj do dola, kde v jednom výmoli Janči padá aj s vozíkom. Mne našťastie pomáha tesne predtým a nejak to ustojím.

V sedle Priehybka sa opäť odpájame z červenej a zostupujeme dole po cyklotrase. Tá sa potom napája na zvážnicu a nám sa ponúkajú krásne výhľady na Horehronie. Pretíname viacero potôčikov, kde sa schladzujeme a opäť sa utvrdzujeme, že chceme pokračovať.

Avšak! Mne sa zdá, že mi niečo škrípe v kolese. Keďže z hora nič nevidno, obraciame vozík a zisťujeme, že mám úplne vylomené koliesko. Po pár minútach objavujeme pukliny aj na Jančihoch oboch kolesách.

Teraz sa už iba smejeme. To máme za to, že sme si opäť začali myslieť, že máme v niečom jasno. Voláme bratovi, či po nás môže prísť a dohadujeme zváranie vozíkov.

Je nám jasné, že aj v Heľpe by sme našli zvárača,a že by bol určite ochotný. Avšak toto je už poslednou kvapkou, ktorú sme potrebovali, aby sme s pokorou prijali fakt, že Nízke Tatry teraz nedáme… a ak sa sem vrátime, tak bez vozíčkov a s väčšími deťmi.

Čaká nás nekonečný zostup po asfaltke do Heľpy a je nám jasné, že ak budeme z niečoho odpálení, tak z tohoto. V krčme počkáme na náš odvoz a fakt sa tešíme domov…

Teda pred náš panelák parkujeme auto okolo siedmej, berieme vozíčky a rovno sa presúvame na ihrisko za dom k piknikovému stolu… dopotení, špinaví, ale šťastní, že vidíme tých najlepších susedov/priateľov pod slnkom. Práve slnko musí zájsť, aby sme sa konečne pohli do nášho bytu. Samozrejme, že deti sa tešia z hračiek, sme osprchovaní a budeme spať v posteli, avšak po dneskajšiu mi je jasné, že nič z domácich vymožeností mi nechýba tak ako priatelia ❤️

Kedže sa blíži Jána ostávame v BB, aby sme mohli osláviť s priateľmi a rodinou Jankov a Janíčkove narodky. V piatok by sme sa chceli opäť pohnúť na cesty, avšak ešte zvažujeme odkiaľ. Zatiaľ to vyzerá na Devín a následnú cestu domov, ale po našom plánovaní na Andrejcovej, nedám ani prštek do ohňa za miesto štartu, kým tam naozaj nebudeme stáť 😂




22-26.6. BB – Intenzívny domov

Už od začiatku výletu sme si vraveli, že najťažšia časť bude, keď pojdeme cez Donovaly a budeme vedieť, že sme 20km od našej postele. Vraveli sme si, že ak zbehneme domov, tak bude priam nemožné pokračovať.

Nakoniec to však celé vypálilo inak a po zlomení vozíkov v Nízkych Tatrách odchádzame na nútený odpočinok domov celkom radi.

Už prvý večer nám vlastne načrtáva, o čom náš pobyt doma bude… o priateľoch a susedoch. Po príjazde pred náš panelák rovno berieme vozíčky za dom na ihrisko a stretávame sa so susedmi…piknikujeme, kecáme, smejeme sa. Až tma nás musí donútiť ísť domov.

Potešenie z výdobytkov ako tečúca voda, splachovací záchod, elektrika, práčka a iné sa však ani zďaleka nechytajú na možnosť stráviť čas so svojimi susedmi.

Pred 7-mimi rokmi (po návrate z našej svadobnej cesty) bola moja duša taká rozcestovaná, že domov pre mňa neznamenalo konkrétne miesto ale prítomnosť Jančiho.

Náš bytík na Severnej je malý (a napriek tomu tam vieme spraviť bordel ako v štyroch domoch 😅) a z počiatku to bolo miesto, kde bývame. Postupne so spoznávaním susedov a budovaním komunity sa však toto miesto stalo domovom plných úžasných priateľov – ďakujeme naši drahí 🙏❤️🏠

Zo 4 večerov 2 krát susedsky piknikujeme vonku, raz grilujeme na večeru, raz máme veľkú Jánovskú oslavu s uvítaním nového suseda Riška medzi nás, 2 krát ideme na amfík-raz čisto ženy, raz rodinne aj s deťmi, stíhame prespávačku bratových detí, kúpanie na Krpáčove, stretnutie s rodinou…

Pobyt doma bol intenzívny a potrebovali by sme deň na regeneráciu 🤣. Tento intenzívny a krásny čas nás však utvrdil, že chceme aby naša cesta pokračovala smerom domov…

Prijať fakt, že na Nízke Tatry nemáme bolo asi ťažšie, ako sme mysleli. Do Tatier by sa dalo vrátiť s pomocou a nejako to dať, len nám to nedáva logiku. S letnými búrkami a ťažkým terénom sa stáva tento úsek utrpením a doslova ohrozením našej rodiny… táto cesta nás má však predovšetkým všetkých napĺňať a práve preto sa do Tatier vrátime, keď budú chlapci väčší a s batohmi.

A tak balíme a plánujeme cestu z Devína opäť domov – domov za tými najúžasnejšími susedmi pod slnkom ❤️🙏




26.6. Devín – Karlovka

Keď je plánovaný koniec opäť začiatok

13,7km a 412 metrov prevýšenie

To, že k Devínskemu rozcestníku prídeme autom a nebude to náš koniec ale opätovný začiatok, by nás na Dukle ani nenapadlo.

Okolo pol druhej vyberáme veci z bratovho auta, ktorý nám ochotne robí support na tomto výlete 🙏 ďakujeme 😉. Ja v sebe analyzujem pocity, ktoré mám pri tejto značke a skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby sme sem naozaj došli podľa plánu. Teraz je to komorné (keďže sme na poslednú chvíľu oznámili, že ideme), bez ovácií a gratulácií 😅 to v predstavách si človek aj pani prezidentku vysníva 🤣.

Pripája sa k nám ale aspoň Matúš s Maťkom a po hodine sa lúčime s bratom a vyrážame. Pozeráme pamätník železnej opony pod hradom a potom sa už naozaj napájame na červenú. Ide to super- však sme vypapaní a oddýchnutí 😂.

Ešte v Devíne nás v tieni medzi domami objavujú komáre a naše výroky- to je v pohode sa veľmi skoro menia na- rýchlo ťahaj repelent.😅

Hneď v úvode stretávame prvé prekvapko dneskajška – Paliho (hasič, ktorého sme 2 hodiny spovedali v Zborove- pamätáte?) Už je 2 týždne doma ale stále sa pravidelne vracia na červenú. Šikovník dal to celé za 21 dní!

Lesík aj cestička na Devínsku kobylu je fajn a hoci sa aj zadýchame fakt najnepríjemnejšou vecou sú komáre, ktoré úplne ignorujú fakt, že sme sa nastriekali repelentom.

Hoci Matúša už dlhšie spracuvávam, že sa mu to celé nebude rátať ak si nevyskúša vozík, berie si ho akurát pred najťažším úsekom 🤣- serpentínky tesne pred bývalou útulňou (nie, nikto z nás netušil, čo sa blíži). Aj som mala v úmysle ho odfotiť, ale nakoniec som pendlovala medzi vozíkmi a zozadu ich tlačila, aby sa chlapi vôbec pohli.

Práve tu stretávame aj veľkú skupinku, s ktorou sme spali pod prístreškom Rohánka. Majú posledné km- blahoželáme chalani!

Na kobyle sme vyliezli na krásnu novú výhľadňu a pri stolíku hodovali z domácich a Matúšových zásob. Cestou dole sa k nám pripojila babi Andy, čo bolo veľmi príjemné!

Dneskajšok je prekvapivo zdĺhavý a nachvíľu zliezame z červenej, aby sme sa dostali bližšie k dneskajšiemu nocovisku. Spíme na Dlháčoch u Ďuriho a Paliho a dostávame skvelú večeru a sprchu 🙏❤️

Matúš+Maťko 🙏 za spoločnosť!




27.6. Nad Raču

Keď som nie hlavná kobyla v závese

18,7km a 540 metrov prevýšenie…

Ráno sa začína v kľude a z Dlháčov od chalanov sa vôbec neponáhľame. Ďuri- Jančiho brat sa k nám pripája na prechádzku a po 10-tej sa vyberáme napojiť na červenú.

Vo vodárenskom múzeu stretávame sesterku Aďku a Ďuri sa ponúka, že mi môže zobrať vozíček. Keďže mi je jasné, že je to súčasť zážitku a pre mňa chvíľka uvoľnenia, rada ho zaprahujem do záprahu.

Pokračujeme okolo FEIky a Janči chlapcom ukazuje svoju Alma mater. Chlapcov najviac zaujal fakt, že je tam plaváreň a snažia sa nás ukecať, nech sa ideme okúpať. Miesto kúpania im kupujeme kofolu a bryndzové halušky a pokračujeme smer Slavín. Aďka sa odpája a vrámci nehorázneho výpeku pomaly stúpame strmými kopčekami hore.

Cestou pod pamätníkom vidíme toľko viliek, že sa zamýšľame či sa dá v jednom živote vôbec zarobiť na niečo také… našu úvahu však uzatvárame s tým, že s tak úžasnými susedmi ako máme my a možnosťou takéhoto voľna a bytia s rodinou sme možno oveľa bohatší v mnohých aspektoch života, ako majitelia víl na Slavíne 😉

Na pamätníku je pocitovo 50 stupňov (ak počítame rozpálený betón a ani náznak vetra) a tak sa po stretnutí s Ivkou veľmi radi posúvame do lesoparku. Tam je to naozaj krásne a s Jančim sa zamýšľame, že ako je možné, že sme tu za tie roky boli len raz. Prechádzame na Patrónku a tu začína naozaj zdĺhavý a namáhavý výšľap na Kamzík.

Nebudem hrať frajera a rovno priznám, že bol Ďuri úplný gentleman a povedal, že ja to budem ťahať celý ďalší mesiac a teda mi to dnes bude brať on ❤️🙏 Napriek tomu som zničená aj ja a po krátkom zastavení na výhliadke na americkej lúke som rada, že kupujeme kofolu za Kamzíkom.

Tam sa dávam dokopy a dávam sa do reči s Viktorka, ktorá je na ceste do Rumunska… áno dobre čítate, kde sa my hrabeme? 🙈

Lúčime sa s Ďurim a ďalšou rodinou a vyberáme sa voči posledným dnešným kilometrov. Za Jánovým prameňom sa skladáme v altánku a rýchlo staviame stan. Okolo to teraz celkom cupoce, tak sa tu asi preháňajú srnky.

Dnes nás Bratislava roztopila teplom ale zároveň v nás aj vyvolala pocit, že naozaj ponúka kilometre a kilometre krásnych cestičiek v prírode. Odporúčame prechádzku 🤣




28.6. Salaš nad Jurom

Strašiak v Karpatoch a šošovicovo-tuniakové kari

12,3 km a 305 m prevýšenie…

Ráno sa budím celkom dolámaná – to mi prosím pripomeňte, keď budem zase frajeriť, že mne posteľ nechýba 😉 Proste prvé dni na penových karimoškách sú fakt záhul 🙈

Zo stanu vyliezam ešte pred siedmou- samozrejme už na pripravené raňajky 😅 a stretávam pri ohníku babi Andy. Akože sme dobrú hoďku šliapania od nejakého normálneho spoja o ona býva v Petržke. Práve som si prestala myslieť, že som skoro vstala 🤣

Minimálne 2 hoďky nám trvá ranný rituál a sme zbalení akurát vtedy, keď sa pripája Ondro so Sebíkom. Dneskajšie putovanie Karpatmi je fakt pekné. Husté listnaté lesy schladzujú vzduch a aj napriek výstrahám z tepla, je vďaka nim znesiteľne.

Cesty sú luxusné a teda máme poväčšinou naložené nejaké dieťa…alebo rovno všetky štyri 😂 Prekvapuje nás množstvo nepitných studničiek, ale pri jednej nás turista ubezpečuje, že nepitná je iba z dlhodobého hľadiska – a tak dopĺňame fľaše.

Na bielom kríži dopĺňame pitný režim, jeme a lúčime sa s Andy. Cestička pokračuje stále luxusne a jediným stresujúcim aspektom sú občas cyklisti, ktorí tu podľa mňa trénujú na rýchlostné preteky.

Pri jednom potôčiku sa rozhodujeme, že to bude naša dnešná destinácia a keďže máme fakt super čas, konečne robím veľké pranie. Potom to všetko vyvesím na vozík a postavím to hneď vedľa cesty. Tento náš strašiak aspoň upozorňuje cyklistov, že sú tu nejakí podivíni a nezrazia nám deti 😂. S Ondrom postavíme malú priehradku a tak si večer s Jančim doprajeme aj sprchu s hrncom. (Hoci je potok hneď pri cestičke, ja mám šťastie a neprebehne okolo žiaden cyklista 🙈)

Dneskajšia večera je fakt luxusná a tak sa s vami podelíme o recept:

Do hrnca sme hodili tuniaka v oleji (to preto, že nemáme samostatný olej), cibuľu a cesnak- opražíme… prihodíme nakrájanú mrkvu a zemiaky, zalejeme vodou, osolíme, dáme kari, varíme. Pred dovarením sme dali ružovú šošovicu a nechali ešte 10 minút. Podávali sme s nastrúhaným parmezánom 👨‍🍳👩‍🍳 Mňamka 😉 (originál recept je s olejom bez tuniaka a s pridaním kokosového mlieka, to je tiež riadna pecka)

Večer zaliezame do stanu až okolo pol desiatej a rozprávame si rozprávky❤️




29.6. Pezinská Baba

Deň v spoločnosti fajn ľudí

16,6 km 430 metrov prevýšenie

Zo stanu vychádzame na pokraji uvarenia o pol ôsmej. Už ráno to vyzerá, že dneskajšie výstrahy pred teplom budú vyplnené. Vo vzduchu je úplne rušno a nad lúkou, kde stanujeme lieta množstvo obrovských vážiek…ale fakt mega veľa!

Ondro a Sebi už majú skoro zbalený stan, kým sa my s chlapcami pomaly presúvame k raňajkám 😂 nie že by sme aj my nechceli byť niekedy ráno efektívni, len sa asi veľmi motáme 🙈

Úspešne sme ale nabalení už o pol desiatej a tak s pocitom, že už pol Bratislavy má za sebou ranný cyklistický okruh vchádzame do lesa a schladzujeme sa. Listnaté Karpatské lesy našťastie naozaj ponúkajú príjemný a hustý tieň a teda sa dobre šliape. Deti majú na striedačku zufajúce stavy, ale potom sa rozchodia a ide to super.

Pri rozcestníkoch ma prekvapuje okrem množstva cyklo a turistických tratí aj kopec jazdeckých 🐎 a zamýšľam sa, či nám niekedy prepne natoľko, že sa naučíme jazdiť a spravíme si niekoľko denný/týždenný pochod na koňoch 🙈

Dnes nám ale stačí Somár- ten s pekným výhľadom 😉 (názov kopca). Dávame si tam obed a chalani sa doťahujú na deke. Našťastie je tam jeden strom, takže sme v tieni.

S Ondrom sa doťahujeme, že kedy a kto z nás prvýkrát počul o bitcoine (ja na katamaráne, keď stál 10$… jasné že som ho zakázala Jančimu kúpiť, však načo taká blbosť s ktorou sa nedá platiť – vtedy 😂). So smiechom dodáva, že sa čuduje, že ma Janči nevymenil (cena súčasného bitcoinu je asi 30000). Taktiež ale konštatujeme, že mať zdravie a možnosť byť takto spolu na cestách z nás robí milionárov aj bez bitcoinu 🤪.

Dneskajší cieľ je nakoniec na Pezinskej Babe, kde sa k nám pripája aj Dada s Rebekou, ktoré si vyzdvihujú našich dvojdňových parťákov a pripájajú sa Maťka a Maťo s deťmi zo @vcelobal. Presúvame sa s nimi na zadnú zjazdovku a pri takej búdke, kde si dneská rozkladáme iba vnútro stanu sa pri ohníku rozprávame až do noci. Oheň zapaľujeme darčekom od nich #ekopal a fakt to dobre funguje.

Janíčko si pri strúhaní papeka zareže do prstu a tak máme večer aj s ošetrovaním.

Dneskajšok bol opäť v príjemnej spoločnosti, plný inšpiratívnych rozhovorov, za čo vám všetkým krásne ďakujeme🙏




30.6. Čermák

Nad rámec socializačnej rysky

9,6 km 369 výškových metrov

V noci sa budím dosť často, pretože sa tak rozfúka, že mám pocit, že bude lámať stromy. V podstate by som to asi odignorovala, ale keďže sme na okraji lesíka v už aj tak dosť naklonenom prístrešku, mám zmiešané pocity.

Ráno ma už budí vôňa dymu a vychutnávam si čaro ležania v iba sieťovej časti stanu…so skvelým výhľadom a tromi spokojne odfukujúcimi potomkami mi príde ráno úplne pokojné a fajn. Keďže sa ale dobre spí, kým sa potom najeme a pohneme je pol jedenástej a Janči je už dosť na hrane vypenenia.

Na horskej chate dáme ešte kávu a objednávame ďalšie topánky…tento úkon je dosť nad Jančiho kapacitu a keďže chalani vymýšľajú stráca úplne nervy… to znamená, že je na všetkých zlý a nepríjemný a naštve ho v podstate všetko.

V rámci svojej zlej nálady ide asi 200 metrov pred nami, čo by bolo úplne v pohode, keby ma opäť nenechal v najstrmšom kopci samú s deťmi a ešte aj bez vody. A týmto vytáča aj mňa a keď ho dobehneme, tak mu poviem pár teplých slov. Ešte máme tichú „domácnosť“ kým nedosiahneme vrchol s vojenskou vežičkou. Tam sa všetci objímeme a vôbec nás to neukľudňuje 🙈

Čo je ale lepšie je fakt, že je Janči ochotný komunikovať. Máme asi hodinový rozhovor, že čo sa deje, že má takú zlú náladu a prichádzame k záveru, že sme prekročili socializačnú rysku. Áno dochádza nám, že posledných 8 dní sme strávili v intenzívnej spoločnosti ďalších ľudí.

Už sa nám to raz stalo, keď sme 3 týždne vkuse hosťovali u nás na byte cudzích cyklistov a tiež nám trvalo si uvedomiť, čo nám vadí. Ono, aby sme boli zrozumiteľní, nám nikto nevadil a prítomnosť každého jedného človeka nás obohatila a boli sme radi, že s nami bol. To sme si len zabudli dopriať vlastný čas na regeneráciu.

Pripája sa Adam- náš fotograf a chytá super úsek kde tlačíme, prenášame, zostupujeme v šmyku, či oddychujeme. Jeho prítomnosť má taký terapeutický účinok, lebo analyzujeme svoje pocity a dosť aj mlčíme.

Dnes máme opäť čas rozprávať sa s deťmi, ktoré našou ignoráciou úplne zdiveli 🤪, objavovať zvedavými očami prírodu- napríklad krásneho fúzača modrého a slepúcha.

Na Čermákovej lúke sa nám darí zaliezť do stanu pred búrkou.




1.7. Sološnica

Zlaté ráno a život bez pozlátka

15km a 200 metrov prevýšenie – ale dole to bol brutal

Ráno na Čermákovej lúke je pohodové ale efektívnejšie ako deň predtým – aj Janči má viditeľne lepšiu náladu 🤪

S polo zbaleným stanom, umytí v prameni a viac menej zbalení stretávame kamarátov, ktorí nám prinášajú kávu- dokonca dve na výber… Janči sa pri nalievaní tvári ako profesionálny barista.

Ranné tvory, ktoré objavujeme sú dnes odeté do zlatej farby. Najprv nejaká mucha podobná moli s riadne dlhými tykadlami a potom zlatá lienka 🐞. Táto naša chvíľka zoológie naťahuje odchod asi o hodinu 😅

Väčšina ľudí, ktorých stretávame sú prekvapení (väčšinou milo ale občas aj nemilo) s naším momentálnym nastavením, že dôležitejšie ako zarábať, je venovať sa teraz deťom (teda najmä otec). Práve Katka a Mišo, ktorý idú ranný úsek s nami, majú však hodnoty nastavené veľmi podobne tým našim a tiež sú teraz so svojími 3-mi detičkami doma.

Ani oni a ani my nepochybujeme, že čas, ktorý do detí investujeme je viac ako peniaze, ktoré by sme mohli zarobiť v práci navyše. A hoci v tom máme jasno, keď to má veľa ľudí okolo nastavené inak, človek začne mať pochybnosti. Práve preto bolo doobedie také fajn, lebo nás niekto naozaj chápal.

Po skvelom obednom pikniku pokračujeme sami a prichádzame k Taricovým skalám- to je masaker! Doslova zlaňujeme vozíčky a vraciame sa hore dole na 3 krát. Pred zostupom do Sološnice nás ešte čaká dlhý strmý zostup a niekoľko km po asfaltke.

Vidina teplej večere končí so zavretou reštikou a tak stačia potraviny. V krčme nabíjame baterky a presúvame sa na ihrisko

Tu mám po dlhšej dobe pocit, že sa na nás ľudia divne pozerajú. Sme špinaví, máme vyťahané oblečenie, deti majú špinavé šaty. Veci, ktoré človek v prírode nerieši odrazu určujú ako pôsobíme. Silno si uvedomujem, že nám chýba pozlátko, aby sme boli príjemné spestrenie ihriska.

Nakoniec však vďaka ochotnému futbalistovi, ktorý zavolá vedúcemu, stanujeme pri ihrisku, máme sprchu a je nám dobre. Ďakujeme!🙏

Cestovanie nás naučilo, že chýbajúce „pozlátko“ nemusí určovať financie alebo či je človek bezdomovec. Možno je len dobrodruh 😉.

Ďakujeme všetkým, ktorí nás príjmu aj bez pozlátka❤️




2.7. Amonova lúka

Zmeny plánov, pád a obdiv tým, čo to dali

12,3 km 445 metrov prevýšenie.

Ráno na futbalovom ihrisku stretávame vedúceho a ďakujeme mu za skvelý nocľah. Ešte pred odchodom stíham veľké pranie a tak opäť vyzerám ako pouličný predavač ponožiek 😅

Dnes sa rozhodujeme opäť odbočiť z červenej. Už včera nás totiž varoval jeden SNPčkár, že hrebeň, ktorý nás čaká je hodinový pochod cez skaly- pre nás teda 3 hodinový… Hoci sme nedali Tatry, stále som niekde vo vnútri dúfala, že tú červenú dáme.

Myslím si, že hoci mal byť tento výlet o samotnej ceste, stále bol aj o dosiahnutí veľkého cieľa. Podobnejší k reálnemu životu je však práve tým, že my sme tú SNPčku nedali. Niekedy v živote nestačí poznať cieľ a pomaly sa približovať… niekedy sa veci zvrtnú tak, že je na nás aby sme si znovu určili, či v tom pokračovať, dať si pauzu alebo úplne zmeniť smer 🙂

My teda definitívne prijímame fakt, že je v poriadku byť iba na ceste (aj keď nie vždy na ceste SNP). Do Plaveckého podhradia prichádzame síce po nepríjemnej asfaltovej ale krátkej ceste a ušetríme asi 4 hodiny, ktoré by sme odbojovali v horách. V dedine ostávame nakoniec až do pol tretej, lebo ja stíham očkovanie v Malackách (pôvodne som sa chcela dať zaočkovať po návrate, ale so súčasnými pravidlami, by sme sa nedostali do Čiech) a potom vyrážame na Plavecký hrad. Výhľady sú krásne,ale človek si ich fakt po prvotnom skalnatom úseku zaslúži.

Od hradu na Amonovu lúku nás ešte čaká riadny strmák. Mňa na jednom šutolinovom hrozne šmykne a len len, že ma vozík aj so Stankom nestiahol dole. Mám narazené koleno a ruky…ale dôležité je, že sme sa nezosunili až dole (to asi preto, aby som sa nemohla vyhovárať, že som ubolená z vakcíny. 🙈)

Na Amonovej lúke sa stretávame s @bacujeme, ktorí to fakt dajú celé aj s 10 mesačnou Hankou… Katka a Janči sú ozajstní makači a my ich úplne obdivujeme, že to takto s úsmevom a prehľadom dávajú. Bola to pre nás česť vás stretnúť (dokonca 2 krát) a tešíme sa na ďalšie stretnutia 😉

Zatiaľ mi je dobre. Zajtra nás čaká pohodový deň dole kopcom na Bukovú a tam nás čaká oddych. Áno ten mal byť už dnes, len to nejak nevyšlo. Paralen mám pre istotu pripravený 😉




3.7. Buková

Od SNPčkárov k pútnikom

10,5 km a 138 m prevýšenie

Budíme sa do zamračeného rána. Niežeby to vyzeralo na búrku, len je všetko šedivé a človeku sa chce iba otočiť v spacáku a polihovať celé doobedie. Napriek tomu sa balíme v rekordnom čase a už 9:15 sme na ceste.

Chlapci začínajú štrajkovať hneď po pár metroch a pýtajú sa na vozíčky… že sú unavení a chcú ležkať. Dneskajšok je našťastie poväčšinou dodola a najmä po dobrých cestách a tak to majú aj s odvozom. Práve v týchto momentoch si uvedomujeme veľkú výhodu vozíčkov, lebo my sme naozaj schopní odviezť 3 deti (z toho 2 spiace) aj s batožinou a nepociťovať to ako obrovskú záťaž (teda po rovine a dole kopcom) 😅

Únava a útlm je naozaj citeľná, lebo náš dnešný pochod je omnoho tichší ako zvyčajne. Ja mám čas vnímať okolie a najmä sa opäť ponoriť do seba. Dneska si utrieďujem myšlienky a cítim sa šťastná. Mne totiž konečne došlo, že nebyť SNPčkárom nie je neúspech… že naša cesta nebola o zdolaní SNP trasy ale o objavení čara pútnictva.

Mám pocit, že prijatím faktu, že sme pútnici sa nám otvárajú horizonty a konečne dokážeme vnímať aj za hranice červenej značky. Netvrdím, že prejsť SNPčku po červenej je zlé- je to naopak obdivuhodné a naozaj náročné, ale dnes mi dochádza, že slobodu, ktorú sme tak veľmi touto cestou chceli zažiť, sme práve kvôli nasledovaní červenej okresávali.

Prichádzame k stromu, na ktorom sú všetky 4 značky a ja konečne prežívam radosť, že je úplne v poriadku, ak sa vyberieme ktorýmkoľvek smerom. A tak s úsmevom na tvári nasledujeme žltú a zahajujeme oddych na nádrži Buková 🙂

Prvé dve hodiny strávime v bufete Lážo Plážo a potom sa v super spoločnosti kamošov Katky a Miška a ich detičiek ideme kúpať a neskôr aj opekáme. Nakoľko sa obaja venujú mentorovaniu, tak rozvíjanie dnešných myšlienok (a aj mnohých ďalších) pokračuje až do večera. Podvečer sa k nám ešte pripája kamarát Marek s dcérkami.

Tešíme sa na oddych a v sprievode kolotočárskej hudby a hustého slovníka z vedľajšej párty, ktorá bude asi pokračovať ešte dlho, vliezame do spacákov. Po dneskajších zamysleniach to však beriem ako súčasť nášho putovania a nejaké tuc tuc odieračky sú vlastne súčasťou tejto cesty 🤪🎵🎶📻




5.7. pred Dobrú Vodu

Oddych, inšpirácia a samota

15,7 a 350 m prevýšenie

Deň oddychu na Bukovej chceme prežiť ničnerobením a oddychovaním. Človek by si povedal, že takúto super činnosť zvládne každý ľavou zadnou, no ja s tým mám problém. V podstate si uvedomujem, že aj doma si neviem sadnúť a zobrať len tak knihu do ruky bez toho, žeby mi niekde v podvedomí nešiel zoznam úloh, čo všetko by som mala spraviť.

A tak pijeme rannú kávu v bufete Lážo Plážo a ja rozmýšľam nad tým, čo treba oprať, umyť- čo treba spraviť 🙈. Prichádzame k stanu, ja periem iba ponožky (lebo nám došlo pracie mydlo) a Janči umýva riad. Potom však laháme na deku a v polospánku krochníme až kým neprídu kamoši s deťmi. Našťastie máme rovnaké nastavenie a odpočinok pokračuje aj naďalej – akurát pribudlo kopec ovocia, ktoré konzumujeme. Kúpeme sa, opekáme, kecáme.

Ráno spoločne pokračujeme na túru. Cesty idú od super asfaltky, cez poľnú cestičku, hore, dole, húštinou aj lúkou. Malý Ben najprv odmieta vozík, ale nakoniec ho ukecávame aspoň na nejakých úsekoch. Zbytok ho Marty odnesie na rukách a v nosiči.

Druhý štrajkér je Kolomanko, ktorému sa tiež nechce kráčať a tak mi Drobcov zadný pohon (do kopca ma tlačí palicou) veľmi dobre padne. V podstate máme pocit, že naši súčasní parťáci sú náš klon s menej deťmi.

Celý deň vedieme inšpiratívne debaty, ktoré síce vychádzajú z veľmi podobných životných prístupov, ale samozrejme, že niektoré názory sú iné. Práve táto odlišnosť pri podobnom nastavení mysle je pre nás inšpiratívna a hmatateľná.

Po spoločnej večeri sa však lúčime a opäť ostávame „sami“. Ono to síce nie je úplne pravda, lebo na tom istom mieste nocujeme asi 10-ti, ale opäť sa dostávame do stavu prázdnosti vzťahov. To znamená, že hoci človek stretne úžasných ľudí, za tú chvíľku, čo ich stretne, nemá čas vytvoriť si vzťah.

S Včelobalovcami sme vzťah nadviazali a teraz máme pocit, že opäť opúšťame priateľov. Keď človek putuje, vzťahy sú intenzívnejšie. Ak stretnete človeka, ktorý vám sadne, dáte do toho všetko lebo s najväčšou pravdepodobnosťou sa vaše cesty čoskoro rozídu. Z krátkodobého hľadiska je to v poriadku, z dlhodobého je to dôvod, prečo aj cestovatelia potrebujú z času na čas niekde zastaviť.




6.7. Brezová pod Bradlom

Cesta k sebe

19,6 km a 389 metrov
#46 deň putovania

Ráno sa nám prvýkrát darí odísť z nášho noclažiska pred druhými turistami – stredoškolská skupina kamošov na Štefánikovej magistrále. „Preteky“ s nimi však vyhrávame aj s naším bežným odchodom po 10-tej. 🤪

Vieme, že nás dnes čaká dlhý a teplý deň a preto sme radi, že väčšina cesty ide pod stromami. V Dobrej Vode sadáme do šenku a dopĺňame tekutiny a polievku. Vonku strašne pečie ale aj tak sa pohýname ďalej.

V dedine vyviera najsilnejší prameň aký sme po ceste zažili a tak sa schladzujem tak, že mi vyschnutie trvá asi hodinu. 💦💦💦

Deťom sa dnes nechce kráčať a tak ich väčšinu cesty berieme na vozíčkoch. Na rozohriatych asfaltkách sa ligocú čierne perličky, ktoré sú predzvesťou, že tadiaľ nechceme ísť 😅. Janči si jeden asfalt nevšimne a tak necháva stopu svojich topánok a odtlačky vozíčka pre ďalšie generácie (alebo teda aspoň do najbližšieho teplého dňa, kým jeho stopy neprevalcuje kamión naložený drevom) 😂.

Dneskajšia trasa ide pekným lesom, ale začínam si uvedomovať, že už sa aj moja myseľ začína nudiť. Kedysi som počula prednášku, že ozajstná kreativita prichádza až hodnú chvíľku po tom, čo nedáme mozgu žiadne nové podnety…najprv totiž analyzujeme čo sme zažili, potom začneme plánovať a až na koniec začíname tvoriť.

Od začiatku som mala pocit, že naši traja potomkovia sú takým intenzívnym podnetom dňa, že iba ťažko sa mi podarí prepnúť do stavu, ako má bežný SNPčkár. Do stavu, kedy už človek nevníma nové podnety cesty ale vyberie sa na cestu „do seba“. A cesta do seba je podľa mňa ozajstný dôvod, prečo idú ľudia na dlhú túru či púť.

Ja som prišla na dôležité poznanie, že ak má človek veľa podnetov- spoločníkov či deti, stále je možné preniknúť do vlastných myšlienok, len na to treba neporovnateľne dlhšiu dobu.

A druhé veľké poznanie dnešného dňa je, že bolesť alebo nepríjemné podmienky, dokážu zatemniť myseľ 🙈 (Ak sa chystáte v týchto teplách na túru, pribaľte si detský púder alebo masť na riťku 😉 zapareniny sú strašne nepríjemná vec 🙈😅)

Máte nejakú aktivitu (kľudne aj domácu), ktorá vás zoberie na púť k sebe samým?

PS: dnes spíme u babkinho spolužiaka zo základnej školy…🙏




7.7. Polianka

Chvíľka bez detí a úvahy o „osamostatnení“

13km a 500 metrov prevýšenie

Noc v posteli padne vynikajúco a deti sú od rána vo vytržení, že sa k nám dnes pridá babka a dedko. Všetky veci nám krásne voňajú po včerajšom práčkovom wellnese (veru dlhodobé pranie v žlčovom mydle je síce efektívne ale aj úplne bez vône).

Balíme, triedime opäť veci a hoci babka s dedkom prichádzajú až okolo desiatej, nie sme ešte ani zďaleka pripravení na odchod. Práve vďaka tejto návšteve môžeme ukázať našim deťom, že sila priateľstva vie prekonať desaťročia a aj vzdialenosti… Veď keď sa už babka stále kamoší so spolužiakom zo základky aj keď opustila svoj rodný kraj, tak to je niečo 😉

Dneskajší plán je úplne luxusný- Dušan, Ivka a babka a dedko berú chlapcov vláčikom hore na Bradlo a my šliapeme hore. Začíname s úsmevom, zmrzkou a radlerom…keciame s ďalšími SNPčkármi. V rámci stúpania sa držíme červenej a kvapká z nás cícerkom pot.

Na jednu stranu je táto chvíľková samota vítaná, no na druhú otvára otázky toho, že do kedy „nútiť“ deti s nami pokračovať. Teda deti sú z veľkej časti v pohode, to len Kolomanko posledných pár dní nechce kráčať a pýta sa, kedy pôjdeme domov.

Uvedomujem si, že som si vysnívala, že tento výlet bude o našej rodine – o nás piatich… že ukážeme deťom v rýchlej forme, že život je o spoločnej pomoci, o učení sa o dosahovaní cieľov malými krôčikmi. Nenapadlo ma, že budeme riešiť osamostatnenie a ich vlastnú cestu…

To, že si niečo ako rodičia vysnívame možno neznamená, že to je správna cesta aj pre naše deti. Otázka je, kedy ich ešte motivovať pokračovať ďalej a kedy im začať veriť a dať im „voľnosť“ (v tomto prípade pár oddychových dní u starkej)

Večer sa nám darí objaviť úžasný flek v Polianke na futbalovom ihrisku. Všetci sú na nás úžasne milí, máme sprchu, pivo a Monika nám ešte večer prináša cestovný balíček plný domácich dobrôt. Zo srdca ďakujeme všetkým, ktorí boli súčasťou dneskajšieho dňa a spravili ho krásny 🙏

V stane máme debatu s deťmi o pokračovaní a možných prázdninách u starkej… názory sú rôzne. Zatiaľ pokračujeme spolu ale po dneskajšku si uvedomujeme, že niekoľkodňové rozdelenie je možnosť…a že aj osamostatnenie patrí k životu




8.7. Stará Myjava

Pripečený a veľká

19km a 230 metrov prevýšenie

Z Polianky sa nám darí odísť až v čase, keď je už riadne teplo a sparno a teda z nás od rána leje. V podstate na nás všetkých teplo zle vplýva ale najhoršie je na tom pripečený Janči. Určite mu nepridal ani fakt, že som ráno písala príspevok a „zasierala sa“ 🤪🙈

Deti sa začnú pýtať na vozíček dosť na začiatku, čo v Jančim otvára nekonečnú studnicu negatívnych komentov, ktoré priebežne loví celý deň na hladinu.

Ja sa teším z výhľadov a najmä z faktu, že ma v Myjave čakajú topánky… áno ďalšie – proste topánky sú samostatná kapitola celého tohoto výletu 🙈 . Ale v skratke- začali sme s 10-timi pármi topánok, 3 sme rozodrali, 8 nových kúpili, 4 nesadli, 2 máme v zálohe… A teda tie topánky, čo ma čakali v Myjave boli malé 😭…

To, že sú malé má viacero nepríjemných aspektov – v prvom rade komplikovanú logistiku s vracaním tovaru do Španielska, hľadanie ďalších topánok, logistiku doručenia a pre fakt, že 43 topánky sú mi malé 🤦.

Zatiaľ, čo prvé dve veci, sme vybavili v najväčšom výpeku asi za 2 hodiny, tá tretia (pre mnohých úplne banálna) vo mne opäť otvorila tému vlastnej veľkosti. Vždy som bola vysoká a „väčšia“ alebo pevnejšia. Väčšinu strednej a aj výšky som nebola spokojná s tým ako vyzerám. Cítila som sa príliš veľká a že nezapadám do ideálu. Keď si predstavím, že tie tlaky sú v súčastnosti ešte silnejšie na mladé dievčiny, je mi to ľúto.

Z tohoto ma začal liečiť Janči a dal mi pocítiť, že som akurát a krásna. Myslela som si, že skoro 10 ročná terapia od môjho muža ma naučila mať sa rada vo svojich veľkostiach…a potom ma rozhodí veľká topánka 🙈

Svoje emócie spracúvam, kým dôjdeme na priehradu v Starej Myjave. Tam mi Katka donesie nové topánky z BA a to už s úsmevom hodnotím, že ešte trochu sa mi roztiahne noha a môžeme si s Jančim požičiavať 🤪

Pripečený Janči dnes rieši opäť zmysel cestovania a zamýšľa sa, čo nám toto všetko dáva, prečo sme tu a či má zmysel vláčiť deti takto po Slovensku. Tieto jeho negatívne chvíľky ma nútia formulovať do slov dôvody, ktoré nejak vnútorne cítim ale pre seba nemám dôvod ich popísať.

S pivkom, okúpaný, so spokojnými deťmi vymýšľajúcimi opodiaľ – je opäť OK😉




9.7. Veľká Javorina

Naplnenie základných potrieb a pohoda

12,4 km 639 metrov prevýšenie

Ráno ma preberá dážď, ktorý ťuká na stan. Chlapci ešte spia a ja sa teda iba otáčam na druhý bok a hlbšie sa kutrem do spacáku. Opäť sa budím až keď Janči buntoší okolo stanu a vraví mi, že už je na móle prvý plavec… My sme predsa pri vode!

S Jančim je nám jasné, že chvíľku kým deti spia ideme využiť na ranné kúpanie. Vchádzame na naháča do vody a začína pršať. Kvapky vyskakujú na hladine a vyľudnené okolie dáva tomuto miestu úžasné čaro.

Táto ranná očista s výdatnými raňajkami a ďalším dažďom, ktorý nás naspäť vracia do stanu (takže ešte driememe) je super. Deti potom bežia na ihrisko oproti a my sa pomaly balíme. Rozprávame sa pritom v čom môže tkvieť Kolkova neochota kráčať a dochádza nám, že sme ho prestali dávať poobede spávať.

Po fajnej káve a so spokojnými pohratými deťmi sa púšťame po 11-stej na cestu 😂. S Kolkom som dohodnutá, že mi dnes do kopčeka pomôže a som zvedavá ako to pôjde. Strmý výstup po zjazdovke dáva prvý a ešte sa vracia aby ma tlačil.

Veľa sa rozprávame, smejeme, dávame si pauzy s odmenami, rozprávame s SNPčkármi a fakt si užívame dneskajšok. Po rovine a dole kopcom chlapcov vezieme ale tú väčšinu dohora idú chlapci po svojich.

Obedujeme presne na hranici a teda chlapci majú dnes český a my slovenský obed😂. Najväčšou zmenou dneskajška je kopec prírody (takže môže človek prdieť zase kedy chce 🤣🙈) a najmä zima – v podstate je nám trochu chladno celý deň, čo je super!

Po obede, beriem Kolka a Stanka na vozíček aj keď viem, že asi prídu kopce. Obaja dávajú šlofíkové kombo akurát v najväčšom kopci, ale uvedomujem si, že tie napumpované lýtka stoja za spokojné deti.

Na vrchole Javoriny už vychádza aj slniečko a my tam stretávame kamošov Bašku a Matúša. Výhľady sú úplne neskutočné a vlniace sa trávy vyzerajú ako vlny na mori.

Na Holubyho chate ešte stíhame kúpiť pár plechovkových pív a na rovinke pod zjazdovkou stanujeme. Pri ohni pokračujeme v rozhovoroch s našimi dnešnými parťákmi ešte dlho potom, čo deti idú spať a tak je dnešná noc úžasná.

Vlastne dnes je úžasný celý deň! Pretože sme konečne citlivejšie vnímali potreby našich detí a bolo chladnejšie🙏




10.7. Rozhľadňa nad Březovou

Deň bez myšlienok

15,6 km 200 metrov prevýšenie

Dneskajšie ráno sa nieslo v príjemnej spoločnosti Bašky a Matúša. Aby si zažili celú našu motanicu, naše ranné balenie trvá tradične dlho 🤣

Potom ešte dávame kofču na Holubyho chate a zažívame viacero veľmi milých stretnutí s ľuďmi, ktorí nás sledujú. Za všetky vaše povzbudivé slová – aj tie naživo a aj tie online veľmi krásne ďakujeme! 🙏

Dneska sa mi ide skvelo, lebo Matúš sa ponúka, že ide do záprahu. Teda pomáha mi s vyšliapaním svahu na Javorine a potom sa dole kopcom meníme – Kolko chce sedieť a asi nejak nemá veľkú dôveru v jeho brzdiace schopnosti 🙈

Čas s Priehodovcami je super sociálny a preberáme všetky možné témy. Keď sa poobede odpájajú, ja nakladám oboch chlapcov na vozík a pokračujeme s Jancim v tichosti… Bežne by som mala asi milión myšlienok, ale mám spuchnutú nohu okolo päty, kvôli štípancom a plus som dostala svoje dni, takže som taká rozhodená…

Dnes si úplne uvedomujem, ako nepohodlie dokáže človeka rozhodiť. Už len obyčajný otlak pripomínajúci sa každým krokom je silným nabúraním cesty k sebe. Chvíľku mám pocit, že možno nad niečím rozmýšľa Janči, ale v podstate sa zamýšľal nad technickým problémom našej web stránky a žiadne hlboké úvahy nevyplodil…

Nechápem a občas závidím. Ako vedia chlapi nemyslieť alebo úplne odignorovať také silné obdobie ako niekoľkostokilometrová túra? 😅 Zatiaľ, čo ja mám už v sebe vyriešenú aj „nesmrteľnosť chrústa“ Janči ešte stále nezačal rozjímať 🙈

Pri výhliadke objavujeme super veľkého koníka a dneskajšie písanie postu zvládame bez stresov – Janči sa s chlapcami hrá pexeso a ešte si aj zdriemne.

Ďalšia výhliadka je naša dnešná konečná a najprv nás dosť sklame kvôli nefunkčnému prameňu. Potom však objavuje Janči potôčik, my rozkladáme stan priamo pod výhliadkou a večer ešte zažívame dychberúci západ slnka!

Veríme a dúfame, že ráno si vychutnáme aj východ slnka, čo ale zo skúseností prespíme aspoň o 2 hodiny…🙈 Uvidíme!

Napriek neschopnosti myslieť mám z posledných 2 dni fakt super pocit. Hoci sa nám super šliape, dochádza nám, že už 6 dní zase šliapeme.




11.7. Machnáč

Sloboda

18, 8 km, 515 metrov prevýšenie a 54. deň na ceste

Ráno sa budím na vŕzganie schodov na výhliadke. Cyklisti, ktorý spali opodiaľ, nás už včera informovali, že si chcú pozrieť východ slnka. Ja kontrolujem telefón a keďže si dali predstih asi 45 minút, opäť zaspávam. Zneistím, keď chalan zbehne k stanu a nahlas povie, že kto chce vidieť krásny východ slnka, musí vstávať (boli sme dohodnutí, že nás má zobudiť 😉)- podľa Jančiho predpovedí ale máme ešte 30 minút?!

Nakoniec vyliezame von a šliapeme na vežu. Janči sa netrafil a slnko vyšlo ešte neskôr. Hoci si musíme počkať, stojí to za to. Aj keď sa na seba ani z tretiny nelepíme tak, ako mladý cyklo párik, je to celkom romantikuš a aj pusu si dáme 😅. A aby sme nezabudli, že máme deti, tie začínajú mrnčať a my k nim zaliezame do stanu a ešte 2 hoďky pospíme 🙂

Dneskajšie ráno je však silno efektívne a my 3 minúty pred 9-tou! kráčame (ešte pol roka a dáme to ako bežný turista na siedmu 🤣)

Prvý tvor dnešného dňa je zelená húsenička, z ktorej sa vytešuje Kolko a druhým úplne úžasným je bábôčka, ktorá sa nás najprv snaží odplašiť svojimi tigrími očami a keď sme neodbitní, hrá sa na spálený list.

Začína pršať a náš deň pokračuje pri mrholení až do obeda. Vzduch je vlhký a vône intenzívnejšie. Opar medzi horami a v údolí vytvára čarovnú atmosféru. Na chatu Vyškov prichádzame už o jednej. Obedujeme a oddychujeme počas najväčšieho dažďa.

SNPčkári z vedľajšieho stola nám natajnáša platia časť účtu 🙏 (veľká vďaka Pribináčik a Sabináčik) a potom nás ešte „spoznávajú“ ďalšie 2 žienky (je to milé)

Na Kopaniciach je naozaj krásne. V rámci pauzy nám to potvrdzuje aj chalan, čo tu kúpil dom a žije tu s rodinou.

Zbytok cesty ide popri hranici…raz Slovenskom raz Českom. Žiadne ploty, žiadne stráže, žiadne psy. Spomíname na pomník pod Devínom, ktorý znázorňoval železnú oponu.

Žijeme v dobe a krajine s obrovskou slobodou! Mnohí z nás sa teraz sťažujú, aké zlé časy sú s byrokraciou okolo korony. (Vyplnené formuláre máme za pol hodinku.) Korona nám ukázala relatívnosť slobody. My sme však vďační, že sa nám podarilo prejsť túto veľmi peknú českú časť SNPčky.

Už sme ale opäť doma. Spíme na Machnáči nad TN 😉




12.7. Trenčín

Blato, civilizácia a rekord

21,2km a 366 výškových metrov
53.deň na ceste

Nad ránom fakt veľa prší a ja som naozaj šťastná, že súčasné materiály stanov vydržia takýto nápor vody. Potom sa to však ustáluje a Machnáč sa ponára do hmly, ktorá obklopuje aj náš stan.

Postupne sa oblaky presúvajú pod nás a Trenčín vyzerá akoby bol ponorený v našľahanej pene. V riadne vzdialenej pene!

Ešte ráno sa ku nám pridáva kameraman a chlapci sú opäť celí natešení z drona. Natáčame nové zamyslenia a najmä náš pohľad na vývoj nášho cestovania.

Začíname zostupovať a vstupujeme do lesa. Prvotné nadšenie z pohodových ciest strieda šikmý úzky traverz.

Výstup na kopec získava úplne iný rozmer a bežné zapotenie sa je doplnené o intenzívne fixovanie každého kroku a prepočítavania možností „čo keď sa mi šmykne“.

Pomáham si všetkým čo je okolo a buď sa zachytávam o trávu či mladé stromčeky.

Priali by sme si napísať, že zostup bol už pohodový ale šikmá blatistá cestička a klzké konáre boli zaberák aj dodola. Asi 500 metrov beriem aj Kolka aj Stanka, lebo ťažší vozíček lepšie brzdí, ale na jednom hrbole ho zvrtne a deti vysypem- našťastie nie do žihľavy a nekotúľajú sa dole kopcom… Zbytok ešte bojujeme a potom si na zostup vyberáme zľab na sťahovanie dreva.

Do Drietomy to malo trvať 2 hodinky, no prichádzame rozbitý asi po 4-roch. Dávame obed a pokračujeme cez kopec a výpek do Trenčína. Poučení z minulých skúseností sa pri kyselke umývame a prezliekame“čisté oblečko“.

Na parádu vstupujeme do Trenčína podchodom pod diaľnicou a vybavujeme telefonáty. Keďže sme síce pekní ale nevšímaví, tak schádzame z červenej a nakoniec robíme o 3 km navyše 🙈 pozdĺž váhu po hrádzi.

Sme úplne KO a nebyť vidiny úplne super ubytka v meste, tak sa zložíme niekde v kríkoch pri rybároch.

Do Penzión Branecký prichádzame úplne zničení, ale vďaka Janke, Marošovi a ich detičkám vieme, že dneskajší výkon stál za to! 🙏

Úprimne veľmi sme váhali, či ísť do penziónu s našimi malými Tarzanmi z lesa(Stanko napríklad pri dnešnom obede vylial Kofolu a rozlial džús 🙈), takže predstava oddychu v peknej izbe bola skôr desivá ako lákavá.

Teraz sme však veľmi radi, že sme dali tomu šancu a dali si tu oddych!




13.7. Trenčín – miesto na dovolenku!

5 x mokrí, stretnutie so 14-timi ľuďmi

Dneskajšok bol o oddychu a o tom, ako nás Trenčín milo prekvapil.

V prvom rade chcem začať naším ubytkom v Penzión Branecky

Fakt sme mali obavy, že tento“oddych“ bude jedno veľké napomínanie detí a že si vlastne až tak neoddýchneme.

Janka, Maroš a ich detičky nám však od začiatku dajú pocítiť, že sa tu máme cítiť úplne v pohode. Na izbe čakajú detičky hračky a pekné knižky. Izby vyzerajú veľmi pekne a príjemne.

Tento penzión je však iný vo veľmi zásadnej veci – je to miesto, ktoré v sebe nesie nadšenie, pracovitosť a najmä srdce ich prevádzkovateľov. Nie je to developerský či investorský projekt s dokonalými ale neosobnými interiérmi. Je to sen mojej rovesníčky, ktorá si s mužom a popri troch malých detičkám povedali, že si idú plniť sen – sen o nápaditom penzióne s kvalitnými službami a najmä so srdcom.

Na raňajkách nás čaká najlepšia domáca cesnaková nátierka, ktorú som kedy jedla a je mi fakt jedno, či budem mať cesnakový dych celý deň.

Doobedie sa chceme ísť kúpať a domáci nás berú na prechádzku k vode- teda pôvodne k Váhu, ale naši chlapci objavili na námestí paru, potom v prerobenom dvorku vedľa námestia skvelé prelievacie misy a do úplného premočenia to zavŕšil vodník.

Deti zničené z doobedného „čľapkania“ zalamujú tak, že Stanko má najdlhší spánok celého výletu (možno sa tak teší, že má konečne fajnú mäkkú posteľ 🙈)

Poobede sa ešte dostávame na pláž k Váhu, kde je úplne super a fakt závidím Trenčínu tieto kúpacie možnosti. Napriek skvelému programu s deťmi sme toho dnes toľko nevideli! Neboli sme na hrade vláčikom, v čerešňovom háji, na kupku, či na ďalších suprových ihriskách!

Čo sme ale stihli bolo kopec skvelých stretnutí- v prvom rade sme väčšinu dňa strávili s Jankou, Marošom a deťmi…stretli sme však aj Adama s Jurkom, uja Maja so ženou a vnúčatami, tetu Evku, Veroniku (ktorá sa nám ponúkla, že nám opere veci) s deťmi, Wipa so Zuzkou a Adel, Ivetku-Luckinu maminu… každý mal pre nás nejakú drobnosť za čo zo srdca ďakujeme 🙏❤️

Hoci nás hory chytili za srdce, keby sme si mali vybrať mesto,v ktorom chceme dovolenkovať bol by to Trenčín a Penzión Branecky . 🙏😉😘

PS: toto nie je žiadna platená reklama ani barter. Je to úprimné odporúčanie na miesto, ktoré si zaslúži, aby o ňom ľudia vedeli 😉 (lebo je fakt super a je priamo na červenej!)




14.7. nad Trenčianskymi Teplicami

Sme sa mali asi dlho dobre a tak prišla zmena 🙈

12,1 km a 450 metrov prevýšenie

Už od rána je Janči podráždený, lebo sa vyvalujeme v posteliach a vôbec sa nestresujeme s odchodom.

Na suprové raňajky sa dostávame až o pol deviatej a tam sa od Janky dozvedáme, že hudobníci z pohody stále spia a už ich čaká dole šofér na letisko. S úsmevom Jančimu vysvetľujem, že pri tých všetkých mojich art. tituloch som vlastne tiež umelec a je normálne, že si ráno pospím 😅.

Po príchode na izbu sa vonku spúšťa fakt riadny dážď a kým dobalíme (taká naša príjemná hoďka a pol) obloha sa pomaly čistí. Medzičasom nám Veronika priniesla opraté a vysušené veci a s miernou neistotou v hlase začína tému o našich ponožkách… že im fakt chýbajú páry. Ups- som jej zabudla povedať, že my nosíme každú ponožku inú 🤣 Každopádne si je už istá, že v útrobách jej práčky nič nie je, lebo ju prezrela od predu do zadu 🙈

Z penziónu sa pohýname po nákupe v obchode a teda tesne pred 12-stou. Milým prekvapením je zastavenie auta a pozdravenie od majiteľky barefootoveho obchodíku littlefeet.

Okolo jednej ideme okolo penziónu pri ceste, ktorý má napísané menu na tabuľke. Vyhodnocujeme, že kým sme ešte na okraji mesta, najeme sa normálne. Jedlo je priemerné ale jedlé, avšak deti iba ochutnajú a trochu v tom poprplia. Nakoniec sme s Jančim schopní natlačiť 3 porcie zo 4 a prvýkrát na výlete nechávame nedojedený tanier. Je nám jasné, že sme sa objedli a šliapanie bude ťažké. Keď ale teta naúčtuje 9€ za porciu, tak to by Janči vraždil. Je naštvaný, lebo je objedený, lebo sme si nezistili, koľko jedlo stojí, lebo sme časť vyhodili.

Kým ešte ideme po dobrej ceste nejak to s ním ide. Potom však odbáčame do lesa, kde nás opäť čakajú šmykľavé šikmé cestičky a my začíname bojovať. Všade je hrozne vlhko a teplo a akoby nebolo dosť, že z nás pot tečie cícerkom, všade sú otravné ovady.

Na vrchole dávame rýchlu občerstvovačku a vyzerá to, akoby niekto naozaj vypol svetlo. Riadne sa zamračuje ale vieme, že v lese máme vždy pár minút na oblečenie sa, kým dážď pretečie cez stromy. HA! Koľká naivita… začína pršať a my ledva stíhame vytiahnuť pončá. Prehadzujem jedno pončo cez deti a seba a čakáme, kým niekto vypne dážď. Janči stojí tesne nad nami a prekrýva deti pončom. Konštatuje, že kvapky sa zväčšujú a do pár sekúnd na nás začnú padať krúpy.

Jančimu ponúkam karimatku ale on hrdinsky odmieta… teda po zásahu väčšou krupou rýchlo mení názor. Ja mám všetky deti v náručí pod mojím telom, Janči nám nad hlavami odráža krúpy a zbytok mi robí senzorickú masáž na chrbte.

Tento zážitok je intenzívny ale našťastie krátky! Vyjasňuje sa a opäť prichádza deň. Deti rýchlo obliekame do merina a hornú vrstvu im nechávame nepremokavú.My žmýkame tričká a pokračujeme ďalej.

(Mimochodom, nie nemáme to na kamere – zachraňovali sme deti a seba…a myslíme si, že aj keby tu pri nás kameraman bol, v tej sprche by foťák nevytiahol 😉)

Cesta nám ukazuje, že sme boli naivní, ak sme si mysleli, že sa šmýkala predtým 🤪 Prehodnocujeme každý krok a postup je fakt pomalý. Deti mrnčia, čo Jančimu vôbec nepridáva na nálade a opäť premýšľa nad návratom.

Dnes sme dohodnutí na stretko s Ivetkou a Milanom. Prinesú nám rezne, čo je úplne super, len sme takí zničení, že keby nám nešli oproti, určite odbočíme z červenej a pôjdeme k blízkemu prístrešku.

Nakoniec pokračujeme a stretávame ich ešte pred vrcholom. Mne Milan pomáha, takže pre mňa je záver pohodový 😎 Objavujeme trampskú chatku – je síce zavretá ale má terasu, rovinku okolo, ohnisko a stolík… úplný luxus! Ivetka vyberá kopec pochutín a deti tlačia do hlavy rezne.

My sa prezliekame, aby sme neboli v mokrom a všetko rozvešiavame po terase (snáď dnes už nik nepríde 😂). Vliezame do stanu za veľmi divokých škrekov nielen od našich detí ale aj nejakých vtákov.

Keby sme verili na životný balans, tak asi napíšeme, že sme sa mali tak dobre, že už bolo treba vyrovnať energie. Keďže na to ale neveríme, napíšeme len, že sme mali ťažký, blatový, upotený, dažďový a uskrečaný deň.

Okolo stanu to strašne duní a hrmí. No a my dúfame, že v noci nepremokneme a že to bude bez návštevy obyvateľov lesa. Dobrú noc- krížia sa mi oči 🥴




15.7. Pred Omšenskou babou

Z blata na výpek

11km a 400 metrov prevýšenie

Noc v lese bola celkom pokojná a na nočné zvuky okolo stanu sa budím len raz. Ráno mám pocit, že prší, nakoľko kvapky non-stop ťukotajú na stan. Janči rozopína zips a oznamuje, že raňajky sú na stole. Ten dážď mu neverím ešte 15 minút a pokračujem v spaní 🙈 Potom už ale naozaj vyliezame.

Všade je vlhko a mokro. Je mi jasné, že by sme sa mali tešiť, že neprší a vlastne sme suchí, ale s tým blatom všade navôkol a na nás mi to dnes ráno nejak nejde. Veci, ktoré sme celú noc sušili pod strieškou sú rovnako mokré ako včera (však čo sme čakali pri tej vlhkosti, že 🙈?)

Chlapci začínajú kašľať a mať upchaté nosy, tak snáď veľmi nenachladli a dnes to rozchodia.

Ranná časť do Trenčianskych Teplíc ide riadne po blate, ale aspoň dole kopcom. Pri vstupe do tohoto kúpeľného mestečka rozpúšťam vlasy a obúchavame blato z topánok. S týmto mestským outfitom 🤣 sa vyberáme hľadať zmrzku a kávu. Ľudia sa samozrejme obzerajú ale to bude určite kvôli tým zablateným vozíčkom 😂 … Alebo zablateným deťom 🤣

V Trenčianskych Tepliciach majú ináč tak dlhý park, že v ňom stíhame zmrzku, kávu, napísať posty, presunúť sa na iné miesto, naobedovať sa a pohrať sa na cvičiacich strojoch 😂

Vlhkosť sa stráca a zbytky blata sú riadne prilepené a pripečené slnkom na naše telá. Keďže si aj Kolko aj Stanko dávajú šlofík na mojom vozíku, berieme paralelnú cestu k červenej, ktorá ide cez Omšenie a zo začiatku ide po asfalte. To znamená, že to bežne ide- pomaly ale isto…tu sú ale také strmáky, že to nejde a Janči ma musí zozadu tlačiť.

Cesta sa ešte kazí a zostrmuje a ja začínam mať pocit, že tieto naše obchádzky sú určite horšie ako bežná trasa.

Spíme asi kilometer pod vrcholom- v lese pri prameni. Úplne efektívne stíhame postaviť a vysušiť stan, oprať veci, všetko vyvešať, uvariť, umyť sa a zaliezť do stanu.

Ten je dneská v rekordnom uhle a hoci to bola najrovnejšia plocha na okolí, nad ránom budeme určite všetci natlačení na spodnej strane stanu.

Dneskajšok sa začal vlhko a blatovo, no nakoniec sa prehupol do riadne teplého a suchého dňa. A vlastne nevieme, ktorá časť dňa nás viac zničila 🤣V priemere to bol ale taký akurátny deň😎




16.7. Za Homôlkou

Ako sme začali voňať

16km a 500 metrov prevýšenie

Noc na našom „rovnom“ fleku je fakt krutá a celú noc nás gravitácia posúva na spodok stanu. Šikmina sa ukázala ako veľmi nepríjemná najmä na kolená a kĺby, ktoré sa dotýkajú karimatky a snažia sa udržať váhu tela pred zosuvom. Poučenie do budúcnosti – relatívna rovina, keď je všade navôkol šikmina, je tiež šikmina 🤪

Veci pod prístreškom sú po včerajšom praní stále vlhké, avšak kým sa o pol jedenástej dostávame na cestu – doschnú 😂

Janči mi s prehľadom vraví, že to dnes kruté nebude a mne je do plaču už pri prvom kopci. Mám doslova pocit, že sa mi chodníček postavil do cesty a pri každom kroku cítim, že mám o seba priviazaný aspoň autobus 🙈

Na prvom vrchole objavujeme okrem výhliadky krásneho fúzača modrého a akurát, keď ho natáčam Janíčko sa v pozadí potkol a strašne do videa plače.

Cesta pokračuje priebežne hore dole a potom to má byť už iba pol km a 60 výškových metrov. Po 10-tich minútach šliapania do kopca mi Janči s úplným kľudom vraví, že už iba 50 výškových metrov a 700 metrov po začiatok lúky?! Akože ani sa už nevytáčam 🙈. Jeho odhady z mapy už dávno beriem s takou rezervou, že ma málokedy rozhodí.

Na lúke pod Vtáčnikom obedujeme a kývame mu so slovami, že sa vrátime s batohmi. Asfaltka na Homôlku stúpa asi hodinu a okoloidúce kamióny, motorky a autá nám občas riadne zdvíhajú tlak.

V bufete nás už čaká Miška- Jančiho kamoška zo skautu. Doniesla nám na vyskúšanie rôzne oleje- napríklad Jančimu olej na nervy. Tí, čo nás poznáte teraz nechápete… No hoci Janči tvrdí, že naňho cesta nemá vplyv, už to, že súhlasil so skúsením aromaterapie je mega otvorenie našej vedeckej a racionálnej bublinky. Miši ďakujeme 🙏

Flek na spanie je asi hoďku pod Homôlkou a ide s nami aj „šotmen“ Adam. Ešte večer robíme pár rozhovorov a potom už sami rozkladáme stan a robíme večeru.

Naša tradičná hráškovo-gulášová polievka s ružovou šošovicou má opäť mega úspech a nám je jasné, že s touto strukovou náložou je aromatia skvelý dneskajší darček. Deti aj my si natierame podľa návodu všetky olejčeky a je nám jasné, že takýto vyvoňaní sme neboli ani doma.

Ešte v stane vyberáme 3 kliešťov a užívame si vôňu 🙂




17.7. Čičmany

Nový rekord a zlý odhad

22 km a 600 výškových metrov

Ráno sa budíme do sucha, čo je milým prekvapením, keďže nadránom malo pršať. Preventívne však dnes makáme a už pred deviatou je všetko zabalené a my sa pohýname na cestu 💪

Je pod mrakom ale príjemne. Trvá nám skoro hodinu kým chytáme prvý signál a môžeme zavolať kamarátom, ktorý nás majú prísť pozrieť. Už ráno stretávame SNPčkára Bobra, ktorý riadne maká, ale aj tak si nájde 20 minút, aby sa s permanentným úsmevom na tvári s nami porozprával.

Po chvíľke stretávame ďalších turistov na SNPčke a to český pár a po našej občerstvovačke aj Skúsených amatérov. Všetci dávajú 40-50 km denne ale nájdu si čas pokecať 🙂. Pri amatéroch nám pečie slnko na hlavy a tak si Stanko zalezie pod môj vozíček a oddychuje v tieni 😂 – múdre to dieťa.

Prechádzame na nádherné lúky, kde chlapci skáču, behajú a jašia sa. Všade navôkol je množstvo motýľov a ja mám pocit, že naši chlapci majú krídla a že ak sme im niečo týmto výletom dali, tak je to voľnosť.

Vzali sme ich zo spoločnosti založenej na určitom spoločenskom nastavení, ktoré sa od nich očakáva a vypustili sme ich do lesa a na lúku. Môžu kričať, váľať sa na zemi v tráve, biť sa, skúšať saltá, skákať ako lúčne koníky… Keď ich vidím, teším sa z ich detstva ❤️

Prichádzame do Zliechova a všade navôkol sa obloha zaťahuje. Radar ukazuje, že čoskoro prídu strašne silné búrky a tak si vravíme, že to prečkáme tu… dávame kofču, džús, pivko, langoše… dážď nikde… kávu, palacinky, kofču…jemnunko mrholí…pivo, kofču, keksík… konečne prší – ale príde nám, že už tak dlho čakáme, že sa pohýname ďalej 🤣🙈

Toto mala byť naša konečná, ale vravíme si, že ak sa hecneme, môžeme spať na chate v Čičmanoch. Rozhodnúť sa o piatej večer (a v rámci dažďa) spojiť 2 dni nie je úplne ideálne ale nakoniec urobiteľné 💪

Cestou sa nad nami týči Strážov, ktorý je v opare a pri jemnom mrholení úplne magický. Zapisujeme si ho na náš list destinácií, kam sa vrátime s batohom 😉

Pred Čičmanmi nás už čaká Boris, ktorý nám ide oproti aj s pivom. Ukazuje nám chalupu, kde si môžeme dať deň oddychu a my sme neskutočne šťastní, že máme pre dnešok koniec a že si môžeme oddýchnuť. Ďakujeme!🙏




18.7 Oddych a blížiaci sa koniec

V noci sa budím nielen na kontaktné deti ale aj na kŕče v chodidlách. Týmto sa skláňam pred všetkými turistami, čo s ťažkými batohmi dávate 30-40 km denne. Úplne si uvedomujem, že tento náš celkový „výkon“ je možný len preto, že to nieje o výkonoch ale o malých posunoch.

Náš hostiteľ Boris už včera sľúbil chlapcom, že keď príde jeho ocino, ukáže im bager, čo majú v garáži. Od momentu, čo pán otec vstúpil do chalupy, sú chlapci úplne vo vytržení a čakajú, kedy príde ten moment. Konečne! Ja neviem, čo sa presne deje, lebo robím niečo vo vnútri, ale zvuk motora a natešené očká chlapcov signalizujú, že to bolo super.

Prichádza starká a starký a aj s Borisom sa vyberáme do „centra“. V Humne dávame kávu a zmrzku a chlapci dostávajú darček- silikónové pukačky. Táto na prvý pohľad nepochopiteľná hračka chytá chlapcov nielen za srdce ale najmä úplne otvára ich kreativitu. Do večera je z toho kamera, foťák, počítač, mobil, videohra, podnos na ovocie…

Pomaľované chalúpky pôsobia naozaj rozprávkovo. Hoci vidno, že väčšina je natretá dodatočne, celkový dojem je veľmi príjemný.

Vraciame sa na chalupu, kde obedujeme a Stanko si po jedle odkráča na vozíček a dáva šlofíka.

Rozprávame sa ešte dlho na terase a ja beriem ihlu a niť a štopkám oblečenie – nieje tam síce čičmanská výšivka, ale aspoň miznú diery. 🤣

S Jančim počítame ako to približne vyzerá s trasou a zisťujeme, že do Bystrice to už nie je ďaleko. Tento fakt je super, nakoľko ma o 10 dní čaká ďalšia dávka očkovania a takto ju budem môcť v prípade potreby odležať doma.

Čo ma však doháňa je vidina konca. Miesto eufórie z dôjdenia až domov prichádza mierna panika, že čo bude potom. Celkom som si zvykla na pútnický život…na jednoduché nasledovanie červenej poprípade nájdenie vhodnejšej varianty… na žiadny výber oblečenia… na minimum vecí, ktoré človek potrebuje k životu… na každodenné zamyslenie sa a vnorenie do seba samej… na intenzívny a vnímavý čas spolu…

Je mi jasné, že je na nás, koľko vecí z našej cesty si prenesieme až domov. Zamýšľam sa však, že ak je naša cesta paralela k životu, či dojazd znamená koniec. A ak áno, či si môžem povedať, že to stálo za to! 🙂❤




19.7. Fačkovské sedlo

Stúpanie a pohoda

11,8 km a 780 výškových metrov

Po dobrom oddychu v Čičmanoch sa poďakujeme Borisovi a vyberáme sa v ústrety dnešnej trasy na Fačkovské sedlo. Janči ma psychicky pripravuje na to, že to bude stúpať v podstate celý deň. Som pripravená na všetko 🤣

Dnes sú to presne 2 mesiace, čo sme sa zapli do postrojov na Dukle. Bol to deň, ktorým sme začali naše dobrodružstvo. Boli sme plní nadšenia, očakávania ale aj smútku z odchodu 2 ľudí. Aj ich odchod nás utvrdil, že žiť treba každý deň, lebo možno už ďalší nebude.

Kvôli blížiacemu koncu som začala mať pocit, že mám posledné dni tohoto výletu (tohoto zhusteného dobrodružstva, ktoré nás učí pochopiť život), aby som rekapitulovala, stihla nestihnuté, vyriešila nedoriešené.

Avšak kto vie, kedy je jeho koniec? Vedieť kedy sa čo skončí nie je paralela k ozajstnému životu. Treba proste žiť naplno, aby keď to znenazdajky príde, bolo to v poriadku.

Zomrel Milan Lasica a on si podľa mňa tento svoj odchod vysníval. Česť vašej pamiatke a bodaj by sme viacerí mali možnosť odísť pri tom, čo nás napĺňa.

Dneskajšok v podstate iba stúpa, alebo ide hrozným traverzom, alebo stúpa tak šialene, že sa musíme tlačiť a ešte dostávame defekt. Napriek tomu všetkému si to dnes užívam. Snažím sa načítať, čo ma na výlete robí šťastnou a čo si chcem preniesť aj domov. Prestávam mať pocit, že som stratená lebo sa jedna vec končí a už nemám potrebu otravovať Jančiho s naplánovaním si nových projektov (🙈).

Jedna z najdôležitejších vecí, čo mi tento výlet dal je, že teraz je všetko v poriadku. Ak by bol toto aj môj deň D, neľutovala by som. A toto si chcem zachovať, až kým ten deň D príde.

Je jedno, čo príde po tomto výlete. Želám si, aby som mala takýto pocit splynutia a porozumenia so sebou a mojimi chlapmi aj naďalej.(stále ma aj riadne vytláčajú samozrejme 🤣) Cestu ako to dosiahnuť v bežnom živote si budeme musieť nájsť, ale máme šťastie, že sme si ten pocit zažili a vieme čo hľadať… a nie nemyslím si, že viem ten pocit zažiť iba pri 5 hodinovom šliapaní v prírode.😉

Vozíčky zamykáme na Fačkovskom sedle a ideme stráviť deň so starými rodičmi v Prievidzi. Už sme čistí, opratí a deti sú vytešené. Dobre nám je 🙏❤️😉




20-21.7. S dobrým pripojením

Rovno sa priznáme, že náš operátor nemá najlepšie pokrytie na Slovensku a presne to bol jeden z dôvodov, prečo sme zbehli k starým rodičom do Prievidze – potrebovala som na stredu dobrý internet.

Utorok u starkých je ten najväčší flákačský a oddychový deň, aký si len viete predstaviť. Ešte poobednú kávu pijeme v pyžamách a v podstate o akomkoľvek priblížení sa k vyhladnutiu nie je ani reči.

Ja sa od rána snažím podopĺňať obsah na net a poodpisovať na vaše komentáre. Každá odpoveď má svoje čaro a ja sa cítim, akoby som bola v spojení s celým svetom.

Avšak práve toto je to, od čoho som trochu utiekla. Mať operátora, ktorý načíta signál len občas núti človeka sa odpojiť a to je práve na ceste ku sebe veľmi dôležité. Uvedomujem si, že keď tú možnosť mám, som online- reagujem ihneď a určitým spôsobom delím svoju prítomnosť na kontrolovanie virtuálneho sveta.

V tomto dvojitom svete trávim väčšinu dňa a až po prechádzke, kedy mi Janči berie telefón, lebo mi potrebuje prelepiť ochranné sklo, začínam opäť naplno vnímať realitu. Idem do obchodu bez telefónu (bez možnosti kontroly druhého virtuálneho sveta) a opäť vnímam. Zažívam pocit, ktorý zažívam aj v lese. Buď vnímam okolie alebo jednoducho vnímam seba… žiaden ďalší obrovský virtuálny svet plný zaujímavých príbehov nie je poruke.

Neviem, či by som mala rovnaký pocit, keby som mala telefón vo vrecku s vypnutým internetom. Myslím, že to bolo práve kvôli úplnej nedostupnosti s neprítomnými ľuďmi – všetci okolo tu naozaj boli (teda, keďže väčšina hľadela do telefónov, je to relatívne 🙈).

Telefón je úžasný pomocník ale berie nám realitu. Sme všade, len nie naozaj tu.

Dnešná túra bola krátka. Na Fačkovskom sedle sme robili reportáž pre RTVS a potom sme o 3 km ďalej zakempili na lúke.

Prišiel za nami Adam so svojím Jurkom a spoločne oslavujeme narodenie jeho dcéry Julky❤️. Nemám signál a aj toto si asi prečítate až ráno 😅 Čo je ale dôležité, som na lúke s mojími chlapmi, deti skáču cez kopu sena, spoločne sa rozprávame, natáčame kopec videí, kocháme sa mesiacom a najmä si vychutnávame spoločnosť, ktorá je reálna a nie virtuálna.

Slabý signál je vlastne silným článkom tohoto putovania!




22.7. Hadviga

Kríza a predsudky

15,5km a 540 metrov prevýšenie

Ráno sa bavím na pavučine, ktorú si stihol pavúk vytvoriť pomedzi naše topánky. Týmto jeho výkonom som si definitívne istá, že pavúky nemajú čuch a ak aj majú, tak majú určite veľmi divný vkus 🙈

Ráno je sociálne, lebo pri nás spal aj náš kameraman so svojím synčekom Jurkom. Adamov výzor skôr hovorí o tom, že toho veľa nenaspal (lebo že sa vkuse budil, že či je Jurkovi dobre). Ten bol samozrejme vyspatý doružova 😉. Rozmýšľame, či sme boli takýto starostliví pri prvom stanovaní s Jankom – a áno boli 😅

S Adamom natáčame rozhovor a tentoraz ho spovedám ja. Keďže sme včera oslavovali narodenie jeho dcérky, tak oslavná domáca rozviazala jazyk…povedal toho dosť ale jedna vec bola, že prečo sme išli na takúto túru, keď vôbec nevyzeráme ako športové typy. Je fakt, že náš outfit (väčšinou bežné oblečenie) a nejaké kilá navyše, nás skôr zaraďujú medzi takých pohodových „domasedov“.

Pre nás ale táto túra nikdy nebola o športovom výkone. Proste sme si zvolili chôdzu ako pomalý dopravný prostriedok. Preto ak váhate, či ste správny turista/SNPčkár – pamätajte, že správny je ten, ktorý začne a skúsi to! (Adamove myšlienky)

Vyrážame okolo 10-tej už sami smer Vrícke sedlo. Ide to dosť dokopca a Janči je už od začiatku podráždený. V hlave sme sa nastavili, že už iba nejaký týždeň a sme doma. Nechápala som, keď sme okolo Javoriny stretávali úplne zúfalých SNP-čkárov. Ja som mala pocit, že už pôjdu v rámci eufórie ako srnky a oni mali krízu.

Dnes to pociťujeme aj my (teda hlavne Janči). Miesto pohodového dokráčania (to len v našich mylných naivných predstavách to malo byť ľahké) nás čaká najstrmší traverz aký sme zažili, strmáky, že sa tlačiť musíme a tričká žmýkame. Ide to hore dole celý deň a je to fakt ťažké.

Do Hadvigy prichádzame úplne zničení aj psychicky aj fyzicky. Kopce, ovady a uvedomenie si, že cestu domov si ešte budeme musieť zaslúžiť je úmorné.

Hadviga je opustené nemecká dedina, ktorú jej obyvatelia museli opustiť po 2. svetovej vojne.

Človek si povie, že časy boli iné a teraz sa už zo Slovenska nemusí utekať. Bodaj by to tak bolo a rôzne národnosti, orientácie či náboženstvá by sa tu cítili vítané, v bezpečí a doma. ❤️




23.7. Štyri Chotáre

Bez eufórie a s obchádzkami

13,8 km a 540 metrov prevýšenie

Dneskajšia noc na terase chaty nanešťastie nestačila na úplné vyspatie sa z krízy a aj ráno je Janči podráždený. Chlapci od rána vymýšľajú s vodou, čo teda nálade vôbec nepomáha.

Pohýname sa ale už o pol desiatej a to máme dokonca aj opraté- pral Janči. Cesta sa dvíha hneď od začiatku ale je to stále vyjditeľné. V lesíku pred lúkami pod Vyšehradom je na strome skrinka so suvenírmi pre SNP-čkárov. Nevieme koho je to počin, ale je to veľmi milé a my mu ďakujeme 🙏

Po krátkej občerstvovačke sa vyberáme hore pod Vyšehrad. Ideme po lúkach hore a pečie nám na hlavu. Kolomanko mal výmenu názorov s Jančim, a keďže sú obaja tvrdohlaví, po polhodine rozprávania sa s Kolkom ho beriem na vozíček, aby sme sa pohli. Ešte pod vstupom do lesa stretávame Čecha, ktorý nám vraví, že Vyšehrad z druhej strany vozíčkami nedáme. S pripečenými mozgami, stálou krízou a extra nákladom v podobenstvo spiacich detí, sa rozhodujeme pre obchádzku traverzom.

Toto rozhodnutie je zdĺhavejšie, ide najprv dosť dodola a potom šliapeme cez vysokú trávu dosť hore aby sme sa dostali 80 výškových metrov pod vrchol… Veľmi mi to pripomína naše bežné skratky- síce sú dlhšie ale aspoň horšou cestou 🙈😂

Chlapci sú zo skál nadšení a tak ma ukecalávajú, aby som s nimi vyšla hore. Janči ostáva so spiacim Stankom a ja samozrejme pri ceste hore zisťujem, že síce to nie je úplne ideálne ale bolo by to prejditeľné… 🙈 Poučenie do života- nie každé „uľahčenie“ cesty ju naozaj uľahčí 😅

Dnes stretávame naozaj veľa SNP-čkárov, napríklad kamošku Lucku z Bystrice. Okrem nej sú však rozhovory rýchle a bez dlhších zastavení. Na štyri chotáre je to ešte kus cesty, čo je ale dôležité, niekde v strede sa láme kríza a Janči začína byť zase fajn (on tvrdí, že to ja som bola mimo, tak neviem 🙈)

Kúsok od chaty je kopa dreva, kde nám kamoš Tulák nechal balíček pokladu 🙏❤️ Čaká nás tam čerstvý chleba (ten našla aj nejaká myšička, ale ešte nám nechala), keksíky, lízatká a alkohol…super podporný balíček, fakt ďakujeme!🙏

Na štyri chotáre chodí kopec priateľských cyklistov a všetci sa pýtajú, či sa nebojíme medveďov 🐻.

No predtým sme sa nebáli 🙈😅




24.7. Sklenianske lúky

O vzťahoch a nedokonalých partneroch

13,5 km 360 metrov prevýšenie

Noc je pokojná a aj napriek všetkým otázkam o medveďoch to nezanecháva žiadnu stopu na našom spánku a spíme ako v bavlnke.

Dneskajšok má ísť podľa jedného cyklistu po fakt ťažkej cykloceste. Od rána to stúpa a klesá a stúpa a klesá…

Čo je však hlavné, my sme v pohode a teda celkový pocit zo šliapania je celkovo dobrý.

Uvedomila som si, že Jančiho opisujem väčšinou v jeho ťažkých dňoch. Zdieľaním týchto našich „nedokonalých“ momentov chcem poukázať na to, že žiaden vzťah nie je ideálny. Veľakrát som na nás počula výroky typu, že „vy dvaja ste sa našli a sadli si úplne“. Toto som si myslela aj ja, kým som sa nedostala ku knihe 5 jazykov lásky (strašne sladký názov ja viem 🙈 ale stojí za prečítanie😉) a tam som zistila, že my sme dosť zásadne odlišní.

To, že nám to klape, a to aj na takýchto výletoch je podľa mňa preto, že máme rovnaké smerovanie, hodnoty a ciele. Každý z nás máme svoje dni, kedy sme nevrlí a nespolupracujúci. Avšak ak smerujeme tým istým smerom, tak keď nás to prejde, stále sme na tej „istej lodi“.

Písala som, že Janči bol nevrlý. Áno občas má svoje dni… avšak väčšinu času je úžasný a ja by som ho nevymenila za nič na svete. Je to ten najtrpezlivejší otec s naozaj zaujímavými odpoveďami na nekonečné otázky „prečo…“, je kreatívny, vtipný a milujúci.

Dlhá cesta vyplaví to najhoršie, čo sa v nás skrýva- lebo hlad, nepohodlie, únava, neistota…ale aj najlepšie- eufória, šťastie, nadšenie. Pokiaľ máte to isté životné nastavenie, aj po krízach budete mať vášho partnera po svojom boku.

Verím, že toto je aplikovateľné tak v priateľstve, v práci či v komunite. Nikto nie sme dokonalý ale ľahšie sa zdieľa nedokonalosť s ľuďmi, ktorí majú rovnaké životné smerovanie a hodnoty ako my.

Ďakujem ti Janči, že si po mojom boku. Ľúbim ťa ❤️ aj keď fakt neznášam, keď máš svoje nevrlé dni🤪. Avšak vydržať na tie dobré, stojí určite za to (tento odkaz je poslaný niekde do vesmíru, lebo viem, že Janči tieto moje posty nečíta 😂)

Spíme s kamarátmi Lenkou, Marekom a ich detičkami na Sklenianskych lúkach a máme fakt skvelý večer! Večerný ohníček, cvrkanie cvrčkov a krásny západ slnka❤




25.7. Kremnické Bane

A čo bude potom

13,9 km a 560 metrov prevýšenie

Ráno sa budíme na klopkanie dažďa na steny stanu. Ja sa babuším hlbšie do spacáku, Janči ide robiť raňajky 😘 ešte že to máme tak dobre podelené, že ja strážim deti v spacákoch a Janči rád ráno vstáva a robí raňajky 🙈🤣

Ráno ešte trávime v príjemnej spoločnosti Mareka, Lenky a ich detičiek a predtým ako sa zbalíme sa k nám pripája Terka zo @stastne.nozky aj s deťmi. Tí idú s nami rannú etapu.

Začíname lúkou plnou kvetov, ktorá však dosť stúpa a Kolko chytá krízu. Nakoniec som neúspešná v prehováraní a beriem ho na vozík. Z Bralovej skaly sú skvelé výhľady, ale zároveň tam aj riadne fučí, takže sa pohýname ďalej. Keďže celú cestu prekecáme, ani neviem ako ten čas uletí a Terka sa odpája.

Ideme ďalej a za Kozími chrbtami nám radí motorkár nech ideme okolo, že zbytočne je to veľmi strmé. Zo skúseností s našimi skratkami (sú síce dlhšie ale aspoň idú horšou cestou) by sme to asi odmietli, ale poznámočka, že je tam jama na vybuchovanie starých munícií je kľúčová. O 20 minút už stojíme pri kráterovej jame a chlapci (všetci 4🤣) sú úplne fascinovaní.

V poslednej dobe sa nás viac ľudí pýtalo, čo bude potom. Z krátkodobého hľadiska asi vyhodíme všetky „vypoužívané“ veci, doženieme sociálny deficit s kamarátmi, pobeháme nejaké menšie výlety, navštívime rodinu a nakúpime Jankovi školské pomôcky 🙈.

Z dlhodobého hľadiska je to otázne. Každému dal tento výlet niečo iné…mne spomalenie a vyčistenie mysle, chlapcom intenzívny čas v prírode a spolu s rodinou. Janči to ešte bude musieť vyhodnotiť 😉 Čo je však isté, tieto 2 mesiace sú dôkazom, že každá veľká vec sa skladá z malých krokov, že Slovensko je krásne a ľudia úžasní.

Viac krát sme počuli, že deti bojkotujú práve to, k čomu ich rodičia vedú. My sme však pri Medveďom prameni stretli „tata“, ktorý posledných 7 rokov, berie pravidelne svojich chlapcov na pešie niekoľkodňové výlety. Už mládenci si dnes nesú batožinu sami a spoločne spomínajú, kde čo zažili a s kým sa stretli a turistikujú už aj sami. Pohľad na nich bol inšpiratívny a utvrdil nás, že to čo robíme je správne.

Spíme u kapucínov a máme večer, ktorý pohladí dušu. Ďakujeme za prijatie a všetko ❤🙏




26.7. Bandošovo

Posunúť dobro ďalej

13 km a 460 metrov prevýšenie

Raňajky máme spoločné s bratmi kapucínmi a keďže nám Peťo robí exkurziu po okolí, ani netuším, kedy odchádzame. Čo nám však jasné je, že sme mali suchú noc počas obrovskej búrky v spoločnosti skvelých ľudí, oprali sme si veci, osprchovali sa , najedli do popuku a cítili sa veľmi prijemne.

S Peťom sa rozprávame o hosťovaní pútnikov. V podstate mi pripomína presne to, čo cítim, keď hosťujeme cyklistov. Dávanie je určite obojstranné- lebo zatiaľ čo hostiteľ sa podelí o strechu nad hlavou, jedlo, možno práčku… pútnik zdieľa zážitky, svoju kultúru, životné hodnoty. Dať možnosť svetu prísť do vlastnej obývačky je neskutočne obohacujúce a ja vám prajem, aby ste mali raz možnosť obohatiť aj svoj život touto skúsenosťou.

Dneskajšie stúpania na Skalku idú pomaly. Určite aj preto, že máme pauzu na kozí puding od Boženky, ktorá so svojím synom a vnúčatkami zbierajú bylinky. Zakecávame sa (však ako inak) a zisťujeme, že spoločne majú za sebou niekoľkotýždňové splavovačky … 😉 (Inšpirácia na ďalší výlet?🤪)

Na Skalke si dávame občerstvovačku a pokračujeme k tunelu. Tam sa definitívne odpájame z červenej. Ďakujeme 🙏! Ďakujeme, že si nás viedla väčšinu cesty a určovala smer. Taktiež ale ďakujeme, že si nás pokorila a my sme sa mohli stať pútnikmi. Práve ako pútnici sme totiž začali vidieť na stromoch všetky farby značiek nie len červenú.

Pri tuneli stretávame kolobežkárku Mišku, ktorá opäť rozširuje naše obzory, o zatiaľ neskúsenom spôsobe cestovania. Cesta pod tunelom je doslova zarúbaná. Takýto polom sme ešte nezažili…podliezame a prenášame asi hodinu.

Posledná večera a nocľah je skvelý. Našli sme si pokojný flek nad Tajovom a rozprávame sa, čo sa komu na výlete páčilo. Ďakujeme deťom, že boli takí super parťáci.

Keď si predstavím, koľko dobra sme za tieto 2 mesiace zažili som nesmierne vďačná 🙏 a mám chuť to dobro vrátiť a posúvať ďalej. Už sa teším, keď budeme hostiť my, poprípade pomáhať inak.

Ďakujem aj vám, že ste si našli čas, čítať si naše zážitky 🙏❤️. Skromne dúfam, že ste v nich našli inšpiráciu na aktívny život s deťmi a možno aj nejaké hlbšie životné zamyslenia a pravdy. ❤️




27.7. Banská Bystrica

Návrat domov

Ráno sa naozaj teším, že už je ráno, lebo mi treba od večera cikať 🤦. Áno, človek si povie, čo som to za trúbu a prečo som sa v noci musela 19 krát zobudiť a nešla sa normálne odľahčiť vonku- však sme na výlete 70-ty deň, hádam nestresujem večer v stane! 😅

No lebo psychika 🙈. Všade to bolo s medveďmi v pohode, lebo však buď ani niesú, alebo vám aspoň celý život každý netvrdí, že sú. A to je dneskajší problém. Sme blízko Bystrice a proste viem, že tu tie medvede niekde sú! Áno, bola som fakt veľa v prírode aj predtým a nikdy som žiadneho nezazrela, ale tak veď sú premnožené a na mňa určite jeden čakal pred stanom túto noc 🏕️🤣.Spočítané, podčiarknuté: keby som nebola paranoidná, nesnívalo by sa mi celú noc o hľadaní záchoda a mohla som sa normálne vyspať 🤣

S peknými kruhmi pod očami filtrujem ráno vodu, ktorú Janči nabral z mláky. Netvrdím, že sme filter používali každý deň, ale tú slobodu, ktorú nám dal, by som nemenila za nič. Mať možnosť zastanovať pri vode (potok, veľká čistá mláka) a nehľadať silou mocou studničku, je obrovská výhoda.

Ráno sme už všetci veselí. Domov to máme vlastne na skok a dole kopcom. V Tajove sa síce zhusťuje premávka, čo je dosť nepríjemné ale na začiatku BB sa napájame na poľnú cestičku.

Susedia dohodli na večer grilovačku na náš príchod (však kto normálny si naplánuje návrat na obed v pracovný deň 🙈) a tak si to dávame ešte cez námestie, lebo máme veľa času. Tam si ešte dávame zmrzku. Nie nečakajú nás davy (ale prišla Lenka a Vlado). S Jančim hodnotíme, že tieto výlety, kde človek príde až domov sú super a robíme si srandu, že ak pojdeme na splav, pôjdeme hore prúdom 🤣.

Na ihrisko ideme rovno… však kamoši nás majú radi aj bez pozlátka ❤️ a spotených 🤣 . Nakoniec sa nás dosť veľa nazbiera a my na striedačku vybehneme do bytu pod sprchu. Užívam si poriadok a je mi jasné, že keď prídu hore deti a vynesieme veci, bude to zúfalosť.

Sme doma, sme šťastní a každým dňom bude spomienkový optimizmus silnejší 😉. Uvedomujem si, že upratanie si myšlienok a dokonca ich zozdieľanie je neoddeliteľnou súčasťou na ceste k sebe ❤️🙏



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *